Vládna kríza, z ktorej všetci ťažia
Stavme sa, že nebude trvať dlho a koaličné elity nás všetkých presvedčia, že menšinová vláda je pre Slovensko vlastne tým najlepším zo všetkých možných riešení, v podstate jediné dobré riešenie bez reálnej alternatívy. V krátkosti si zrekapitulujme aktuálny stav. Minulý týždeň Ivan Šimko po nekonečnom vyčkávaní a špekulovaní pomenoval konečne veci pravými menami. „Bez výmeny na poste premiéra sa nemáme o čom baviť, žiadny piaty člen koalície, žiadna opozično-koaličná zmluva. Nič.“ Asi toto v skratke odkázal svojim bývalým kolegom z koalície. „No konečne,“ povedali sme si. Aspoň je tu akýsi bod 0, od ktorého sa môže všetko ostatné odvíjať. Už viac ako pol roka stará kauza „skupinka“ sa tak dočkala svojho predbežného vyvrcholenia. Druhá vláda Mikuláša Dzurindu definitívne stratila ďalších šesť poslancov, jej aktuálny stav sa zastavil na čísle 68, a tak sa už oficiálne volá menšinová. Podľa logiky veci nasledovali dramatické a zodpovednosťou v hlasoch nabité vyjadrenia koaličných elít. Všetci, samozrejme, pociťujú potrebu riešiť situáciu, priamo nezúčastnení aktéri, KDH, SMK a ANO rozhodne odsúvajú vinu za vzniknutý stav na SDKÚ, M. Dzurindu a I. Šimka, a apelujú na ich pocit zodpovednosti za krajinu, ktorý ich má doviesť k nevyhnutnej dohode. Šimko však nebude dobre spávať, kým nezmení štýl vládnutia, a to vraj nepôjde s Dzurindom na čele, no a Dzurinda, ten samozrejme neodstupuje a ako vždy to vidí v trpezlivých rokovaniach... A aby sme nezabudli, ešte do toho sekunduje opozícia, že situácia je viac ako zrelá na predčasné voľby. Pardon, nie celá opozícia, HZDS to vidí pravdaže inak, podstatne viac „zodpovedne“ a „štátnicky“. Jednoducho, všetci sa usilujú budiť dojem, akoby situácia bola absolútne neúnosná a riešenie neznieslo odklad. A v skutočnosti? V skutočnosti s ňou dokážu až priveľmi pohodlne žiť. Pretože je pre všetkých zúčastnených svojím spôsobom výhodná. Kríza ako politický profit Iste nemožno úplne opomenúť fakt, že vláde so stabilnou parlamentnou väčšinou za chrbtom sa vládne podstatne pokojnejšie ako vláde menšinovej. No aj takýto stav sa dá bez väčších problémov „ošetriť“ k všestrannej spokojnosti. Po prvé, predseda vlády. Menšinová vláda je pre neho osobne lepšia ako každý iný variant, pretože v ktorejkoľvek inej verzii už vo svojej dnešnej pozícii nefiguruje. Prirodzene vládnuť nebude ľahké, ale po tom mimoriadne „šikovnom“ politickom manažmente posledných mesiacov napokon ani neskončil tak zle. Rebela Šimka odstavil a nahradil ho Mečiarom, vďačným už len za to, že s ním „demokrati“ vôbec komunikujú. I keď ešte stále len tajne. Údajné opakované rokovania predsedu vlády s predsedom HZDS len dokresľujú, prečo M. Dzurinda ani v tejto zdanlivo krízovej situácii nestráca pokojný výraz tváre. Hlasy HZDS pre kľúčové zákony sú evidentne v talóne a možno Dzurinda za dverami Elektry bývalému predsedovi vlády sľúbil, že po vstupe do únie a NATO tú spoluprácu začnú pomaly pozvoľna zoficiálňovať. Pretože to je presne to, čo Mečiar potrebuje. Verejne deklarované prijatie do spolku akceptovaných demokratov. Tento pocit definitívnej osobnej rehabilitácie a vnútornej satisfakcie je pre V. Mečiara možno ešte vyšším politickým a osobným cieľom ako prezidentský palác. Po druhé, koaliční partneri. Ani tí z menšinovej vlády asi nie sú nadšení. No práve dnešná koaličná konštelácia im ponúka príležitosť na posilnenie ich verejnej pozície na úkor SDKÚ. V danej situácii a v rámci ďalšieho pôsobenia koalície sa môžu v kontraste k problematickému SDKÚ a takisto Slobodnému fóru profilovať ako tí zodpovední, ktorí majú na zreteli vládne reformy a blaho krajiny, a preto obetavo znášajú negatívne dôsledky nezodpovedného politického konania koaličného partnera. Dojímavé rozhorčenie ministra hospodárstva nad ohrozením zahraničných investícií v dôsledku vládnej krízy sme si mohli všetci už pozrieť. Takto nejako to bude pokračovať a vinník bude vždy ten istý, SDKÚ, M. Dzurinda a I. Šimko. Po tretie, koalično-opozičný Šimko. Požiadavka výmeny predsedu vlády bola evidentne len zámienkou, ako do vlády nevstúpiť, ale akoby nie z vlastnej vôle. Šimko samozrejme vedel, že táto požiadavka je nesplniteľná, a preto ju nastolil. Táto mierne koaličná, ale inak úplne opozičná pozícia je to najlepšie, čo mohol z danej situácie vyťažiť. Nijaká priama zodpovednosť za nepopulárne vládnutie, na druhej strane vernosť jej programu, aby sme úplne nesklamali svojich pôvodných voličov. Čo je však podstatné, jazýček na váhach, to je pozícia, z ktorej sa najlepšie získava mediálny priestor a pozornosť verejnosti. A to je to, čo Šimko potrebuje najväčšmi. Dostatok priestoru na prezentáciu Slobodného fóra ako lepšej, dôveryhodnejšej, morálnejšej a čestnejšej alternatívy opotrebovaného Dzuridnu a jeho SDKÚ. Len z takejto pozície môže Šimko reálne útočiť na aký-taký úspech v budúcich voľbách. Na to však potrebuje čas, a preto povalenie Dzurindovej vlády z jeho strany nečakajme. Po štvrté, opozícia číslo jeden. V. Mečiar a HZDS v dnešnej pozícii nijaké predčasné voľby nepotrebujú. Naopak, v prípade menšinovej vlády, keď predseda vlády životne potrebuje záložné hlasy, sa HZDS stáva mimoriadne dôležitým hráčom. Samozrejme, nie pred očami verejnosti, tam musí byť HZDS patrične opozičné, no za oponou môže v tejto situácii V. Mečiar svojich poslancov používať ako nástroje na dosahovanie osobných cieľov. Po piate, opozícia číslo dva, Smer. Vládna kríza, paralyzovaná koalícia, vyčerpávajúca sa vo vnútorných sporoch, teda obraz, ktorý koalícia verejnosti dnes ponúka, je jedným z najlepších a najúčinnejších dôkazov opodstatnenosti referenda a predčasných volieb. Čím dlhšie bude vláda verejnosti ponúkať obraz nestabilnej, vnútornými problémami zamestnanej vlády, a v prípade menšinovej vlády tomu tak bude pomerne často, tým lepšie pre Smer. Vládna koalícia teda ako už dlhodobo, tak aj svojím dnešným predstavením len pomáha Smeru pri dosahovaní jeho strategického cieľa, pozícii jednoznačne dominantnej politickej sily po budúcich voľbách. Povalenie vlády v parlamente nehrozí A tak, napriek vyhláseniam Bugára, Hrušovského či Lintnera o tom, že menšinová vláda je dlhodobo neudržateľným riešením a reálnym východiskom potom ostávajú predčasné voľby, sa ničoho podobného z ich strany nedočkáme a menšinová vláda napokon záhadne predsa len riešením bude. Pretože predčasné voľby v podstate nikomu z nich nevyhovujú. Nevyhovujú vláde ako celku, pretože tá v neochvejnom presvedčení o správnosti svojej politiky ako jedinej alternatívy pre Slovensko už za rohom vidí prvé pozitívne dôsledky svojich reforiem. Nevyhovuje samozrejme Dzurindovi, pretože ten musí krajinu minimálne doviesť za brány EÚ a NATO, a potom sa uvidí. Nevyhovuje koaličným partnerom, pretože tí vedia, že ak by aj po predčasných voľbách participovali na štátnej moci, ich partnerom bude nepomerne dominantnejšia hlavná vládna strana, akou je dnes SDKÚ, a nepomerne silnejší premiér, akým je dnes Dzurinda. Čo je však najpodstatnejšie, nevyhovujú Šimkovi a jeho fóristom a takisto Mečiarovi a jeho kedysi opozičnému HZDS, pretože obaja dnes na voľby nie sú ani najmenej pripravení. A preto predčasné voľby parlamentnou cestou nehrozia. Paradoxne, skoro všetko po starom Ani po zdanlivo prevratných udalostiach minulého týždňa sa teda v podstate nič zásadného nemení. Zo situácie, ktorú všetci svorne označujú za kritickú a dlhodobo neúnosnú, totiž všetci politicky ťažia. Je to paradoxné, ale aj taká politika niekedy je.
