Fanfarónstvo a fanfarón v STV

Slovenská televízia ohlásila tzv. nový začiatok na prvý január 2004 o 19.30, teda na čas pravidelnej spravodajskej relácie. Aký bol tento nový začiatok? Vyznačoval sa v prvom rade tzv. fanfarónstvom, t. j. neodôvodneným alebo predčasným chvastúnstvom. Druhým hodnotením by bol akýsi pokračujúci kult riaditeľa STV Richarda Rybníčka. Spojenie týchto dvoch čŕt dominovalo v úvodnej, takmer trojminútovej otváracej sekvencii, kde sme videli najmä všelijaké blesky-hromy spolu s kráčajúcim a otáčajúcim sa R. Rybníčkom. Priznám sa, že pri prepínaní z prvého na druhý program som si najprv myslel, že ide o nejakú ukážku z hororu. Nezdá sa mi, že by inštitúcia, ktorá má slúžiť verejnosti, mala slúžiť na takúto propagáciu jej riaditeľa. Nakoniec, tieto trendy kritizovali už aj niektorí členovia Rady STV. Platí, že skutočne veľkí a úspešní riaditelia firiem vedia, že za nich hovoria výsledky a nepotrebujú sa prezentovať na verejnosti. Že v prípade STV ide o opak, nie je iba náhoda. Okrem pôvodne plánovaného termínu začiatku nového vysielania STV na „prvé výročie“ nástupu do funkcie ústredného riaditeľa a už „štandardných“ stretnutí s riaditeľom v pravidelnej nedeľnej poludňajšej relácii STV o tom svedčí aj polstranový ďakovný inzerát ústredného riaditeľa STV, uverejnený v dennej tlači 2. januára 2004. Nielenže v ňom ďakuje v svojom mene pracovníkom STV a koncesionárom, ale ešte polovicu inzerátu zaberá jeho tvár. Richard Rybníček ako zosobnenie STV. Naozaj „originálne“. Takéto inzeráty sú navyše zbytočné, keďže STV priamo zasiahne „svojich“ koncesionárov a pracovníkov prostredníctvom vysielania alebo internou podnikovou komunikáciou. Šokujúco pôsobili aj fakticky vyžiadané priania pre STV od dvoch spevákov a známeho katolíckeho funkcionára na záver prvého dňa „nového“ televízneho spravodajstva. Ak 11. januára 2004 riaditeľ STV vyhlási v priamom vysielaní „svojej“ STV, že zmena STV, tak, ako je nastavená, bude inšpirovať aj ostatné verejnoprávne televízie, tak to je najskôr dôkazom toho, slušne naformulované, že vôbec nemá čas alebo záujem sledovať, čo vysiela zahraničná „konkurencia“. STV zmenila vonkajšie znaky svojho imidžu: farbu a tvar označenia televíznych programov, mikrofónov, spravodajského štúdia, predelov medzi reláciami, atď. Použilo sa nové, tzv. virtuálne štúdio. Predbežne sa tieto zmeny dajú vo všeobecnosti hodnotiť pozitívne, i keď si budeme musieť na ne chvíľu zvykať. Asi ťažko si zvykneme na predel v programoch, kde z akýchsi roztrieštených úlomkov ľadu nakoniec vznikne číslovka 2, respektíve akoby z kúskov zlata číslovka 1. Možno by bolo dobré vysvetliť v osobitnej relácii niektoré zmeny. Napríklad by ma zaujímal výber farieb na označenie obidvoch programov. Osobne by som tam uvítal napríklad slovenský znak (dvojkríž), ktorý je veľmi pekný a jasne identifikovateľný symbol Slovenska, alebo „slovenské“ štátne farby. Súčasná „jednotka“ a „dvojka“ sú ťažko na prvý pohľad identifikovateľné ako Slovenská televízia a dokonca sa môžu zamieňať za iné televízne stanice (napr. „2“ ako ProSieben a „1“ ako ruská televízia ORT, tiež označená ako „1“). Dosť nezrozumiteľný, až orwellovský, sa mi zdá aj nový slogan STV: „Televízia, ktorá sa na vás pozerá.“ Ja nepotrebujem televíziu, ktorá sa pozerá na mňa, ale potrebujem televíziu, ktorá sa pozerá na udalosti namiesto mňa, alebo spolu so mnou. Nebol by preto výstižnejší, logickejší a sympatickejší slogan napríklad „Televízia, ktorá sa s Vami pozerá“, alebo „Televízia, ktorá sa pozerá za Vás“? Hlásateľ/ka spravodajstva sedí za stolom v tvare akejsi pyramídy a miestami sa úplne stráca v diaľke. Vedel by som si predstaviť aj lepšie riešenie. Vôbec sa nezmenili oznamy o príspevkoch na Konto nádeje. Tie pripomínajú ešte roky socializmu. STV text, t. j. teletext je tiež „nový“, ale zásadné zmeny chýbajú. Keby sa tvorcovia zamysleli nad potrebami divákov, tak by prišli na to, že stačí skopírovať usporiadanie teletextu rakúskej televízie ORF alebo ProSieben. Divák tam okamžite zistí, čo sa práve vysiela, čo sa bude potom vysielať a čo kľúčové sa deje vo svete vo forme výstižných titulkov. To všetko v teletexte STV chýba. *** Aká je zmenená forma a obsah hlavnej spravodajskej relácie, nosnej relácie každej televízie slúžiacej verejnému záujmu? Ak dostali v prvých „nových“ správach priestor na komentovanie novoročného prejavu prezidenta predstavitelia piatich parlamentných strán, je otázne, prečo ho nedostali všetci. Bolo nám oznámené, že predseda vlády sa odmietol vyjadriť – potom mal byť oslovený niekto iný z SDKÚ. Osemnástim oceneným osobnostiam bol venovaný primalý priestor. Dozvedeli sme sa, že ocenenie získala pani Helena Woleková. Ak niekto získa vysoké štátne ocenenie od prezidenta štátu, mal by byť spropagovaný (áno, myslím naozaj spropagovaný) aj v televízii slúžiacej verejnosti. Ak na to nie je priestor v spravodajstve, malo by sa oznámiť, že tejto téme bude venovaná osobitná relácia neskôr. Veď vyznamenania sú najmä o morálnom ocenení, a preto by mala byť s nimi podrobne oboznámená celá verejnosť. Zahraničné správy zahŕňali najmä vítanie Nového roka vo svete – otázne je, prečo sa STV zameriava len na hlavné centrá sveta, alebo dokonca na Brazíliu, a nie napríklad na okolité štáty. Elena Linczényiová mala priamy vstup z Bruselu, ale vôbec nebolo jasné, prečo bol potrebný jej priamy vstup, keď nič nové a závažné nepovedala. Namiesto nej mohol byť priamy (ale stačil by aj dopredu nakrútený) vstup írskeho veľvyslanca na Slovensku, keďže Írsko bude tento polrok viesť európske predsedníctvo. Táto informácia bola v správach STV až na druhý deň. Pri správe o bombovom útoku v Iraku chýbal obraz. Správa o plánoch Izraela výrazne zvýšiť počet osadníkov na okupovaných Golanských výšinách chýbala úplne (hoci to bolo možno dobre, lebo neskôr ju poprel iný izraelský politik). Celkovo problémom spravodajstva STV v prvý deň bola priveľká dynamika, ktorá v divákovi zanecháva možno dojem „akčnosti“, ale málo pochopenia, čo sa vlastne deje okolo neho či vo svete. Ďalšie dni bolo priveľa čiastkových a odporujúcich si informácií alebo skôr vyhlásení. Divák to jednoducho nemal čas „stráviť“. Vážení, treba spomaliť a umožniť pochopenie vysielaného. Niektoré správy boli skôr vyplnením vysielacieho času ako potrebné informácie. Napríklad 3. januára ako tretia upútavka (sic!) a tretia správa bola neúspešná snaha o zmenu volebného zákona z minulého roka, a to viac ako týždeň pred novou schôdzou parlamentu. V ten istý večer v spravodajstve bola „staronová“ správa o zápase o spoplatnenie, resp. nespoplatnenie vysokoškolského štúdia. Ak táto správa prinášala niečo nové, čo je sporné, potom mala byť vysielaná pred správou, alebo skôr kuriozitou o mužovi, ktorý kŕmil krokodíla s vlastným dieťaťom v ruke, a tiež pred návštevou indického premiéra v Pakistane. Nebolo tiež jasné, prečo bolo také dôležité oznámiť, že hámor v Medzeve poškodili Rómovia a dokonca použiť ilustračný záber na rómske deti. To už zaváňa skrytým rasizmom. Štvrtého januára STV začala upútavkou o tom, že prezident obvinil predsedu NR SR zo zneužitia funkcie, pretože podľa neho taktizuje s vyhlasovaním lehôt týkajúcich sa volieb prezidenta. Ak odhliadneme od triviality sporu, išlo o dosť netaktný ťah voči prezidentovi, ktorý práve v ten deň oslavoval narodeniny. A keďže 70. výročie je už skutočne významné, STV mala skôr dôstojne pripomenúť toto výročie, alebo aspoň nerozvirovať nezmyselný škandál. Ale niet sa čo čudovať, STV si nepripomenula ani výročie samostatnosti Slovenskej republiky pár dní predtým… Aj informácia o úmrtí českej herečky Heleny Růžičkovej mala byť posledná, spolu s jej medailónom, a nie, aby po tejto správe nasledovala nevhodná správa o posilnení práv spotrebiteľov a najmä o otužilcoch v Dunaji. Napriek nepochybnej snahe STV niektoré dni počas uplynulého týždňa sa Markíza v spravodajstve viac blížila k úlohe služby verejnosti ako STV, alebo sa jej minimálne vyrovnala. Napríklad 2. januára Markíza vysielala relatívne podrobnú informáciu o minuloročných zmenách v sociálnych zákonoch, ktoré vstupujú do platnosti, 3. januára zasa odvysielala informáciu o zmenách v ekonomike, ale aj o novom systéme študentských pôžičiek a o deň nato príspevok o ochrane a právach spotrebiteľov v tomto roku a najmä po vstupe do EÚ. Zdá sa, že sa „markízaci“ pripravili na možnú konkurenciu. Markíza však pokračovala aj v nepriamej propagácii P. Ruska a Ľ. Romana. Napríklad 3. januára v prvom príspevku, o zmenách v ekonomike v uplynulom roku, vystúpil okrem ministra Mikloša a hovorcu NBS aj P. Rusko. Aj nasledujúci deň predstavili Ruska v druhom príspevku v správach ako „záchrancu na poslednú chvíľu“ možnej investície automobilky Hyundai. STV vlastne skopírovala programovú štruktúru českej, rakúskej, nemeckej a britskej verejnoprávnej televízie. To nám nakoniec oznámil aj člen manažmentu Branislav Záhradník. Vysielacia štruktúra obidvoch programov nie je však celkom dôsledná. Napríklad 2. januára 2004 sme mali na „dvojke“ o deviatej večer taliansku komédiu, kým divák by tam očakával niečo serióznejšie. Na „jednotke“ bolo zase pokračovanie dokumentu o Keltoch. Podobne na prvom programe boli v prvom týždni Prechádzky s dinosaurami a na druhom programe zase kriminálny seriál District II. Nemalo by to byť naopak? Pravda, treba priznať, že ani ostatné televízie slúžiace verejnosti nemajú úplne dôsledne vyprofilované obidva programy. *** V zásade sa môžeme tešiť najmä na ročné a staršie zahraničné hrané filmy a dokumenty a ešte staršiu domácu produkciu. Niektoré z týchto starších diel boli odvysielané už v prvé večery „novej STV“. Kto pozerá rakúsku televíziu a chodí do kina, tak videl či už televízny film o Napoleonovi alebo dokumentárny film o sťahovavých vtákoch. Druhý program prvý týždeň tak viac pripomínal českú Primu ako kvalitný rakúsky druhý program. Dovolím si vysloviť hypotézu, že STV stále vysielala v prvom týždni „nového začiatku“ najviac čiernobielych filmov a dokumentov spomedzi dostupnej porovnateľnej konkurencie. Možno by preto jej nový slogan mal znieť „Televízia, ktorá vás vracia do čiernobielej minulosti“. Bez vlastnej tvorby to jednoducho nepôjde. Čo sa vlastne rok chystalo? Nosnými programami televízie slúžiacej verejnému záujmu by malo byť spravodajstvo, publicistické relácie a kvalitná domáca dokumentárna a filmová produkcia. Je pripravená? A budú na ňu peniaze? Zatiaľ to vyzerá tak, že „dvojka“ bude pričasto reprízovať archív STV. Razantne propagované „talkshow“ s dvoma milými, ale inak ničím iným nevynikajúcimi moderátorkami ako nosnými piliermi STV pripomína skôr paródiu na službu verejnosti. Nakoniec, aj podľa priznania riaditeľa STV z 11. januára 2004, polovica divákov sa vo svojich ohlasoch (čiže nejde o reprezentatívnu vzorku) k prvej relácii Andrey Vadkerti vyjadrila pozitívne a polovica negatívne. Osobne som po pár minútach sledovania tejto relácie prepol na iný program. Snaha Andrey Vadkerti o márne vyťahovania pikantností zo života vojačky alebo vodičky autobusu prostredníctvom sugestívnych otázok ma vôbec neupútala. Veď čo už je na tom dnes zvláštne, že žena je vojačka alebo vodička autobusu? Tzv. Superkvíz Petra Kočiša nie je ničím originálnym, ale či už oficiálne, alebo neoficiálne, prevzatým programom nemeckých televízií. Moderátor večerných Správ a komentárov zo 7. januára je primladý na takúto pozíciu. Okrem toho nám STV sľubuje diskusnú reláciu s mimoriadne schopným, ale ideologicky jasne vyhraneným šéfredaktorom týždenníka. Už prvá relácia bola ideologicky jednostranná. Ako výstižne napísal člen Rady STV Marek Maďarič v Pravde 10. januára: „To, čo malo byť intelektuálnou rozpravou, bolo len zmesou navzájom sa krížiacich monológov a predvádzaní sa niektorých hostí… V štúdiu vládol kamarátsky všeobecný súhlas zúčastnených, občas hraničiaci s nudou a oživovaný akože nekonformnosťou.“ Pritom STV má k dispozícii už viac ako rok návrh nikým nespochybnenej „nadčasovej“ diskusnej relácie o problémoch súčasnosti s názvom Jantárový klub. Vcelku vydarená bola relácia Reportéri, najmä príspevok o pochybných podnikateľských aktivitách rodiny Ľuba Romana, predsedu Bratislavského VÚC a kandidáta na prezidenta. Už menej prínosná bola tzv. reportáž z Iraku. V nej sme sa nedozvedeli nič nové ani zaujímavé. Prvý program STV sa medzitým mení na obdobu Markízy alebo Joj, s niekoľkými staršími „kinohitmi“. Na takúto „zmenu“ bolo treba čakať celý rok? Iste, v porovnaní s predchádzajúcim rokom to je neuveriteľný rozdiel, ale nejde o nič „extra“ v porovnaní so susedmi. Samozrejme, pre divákov, ktorí nemajú na výber z ponuky káblovej televízie alebo nežijú v pohraničných oblastiach, prípadne nemajú možnosť príjmu Markízy alebo Joj, ide o prevratnú zmenu. Lenže takých občanov je už na Slovensku veľmi, veľmi málo. Občania však zaregistrovali, že redaktori a moderátori STV neovládajú dobre slovenčinu. Napríklad 5. januára moderátorka regionálnych správ použila slovo „natáčanie“ namiesto správneho „nakrúcanie“ a ako upútavku použila „zelené prádlo“. Ak išlo o citát, malo to byť uvedené v úvodzovkách. O deň neskôr moderátorka hlavnej spravodajskej relácie vyslovila „vašington“ namiesto správne „uošington“. Desiateho januára vyslovili meno Neil ako Neil, pritom sa to vyslovuje „nýl“. Riaditeľ STV opätovne verejne sľubuje nápravu. Uvidíme, ako to pôjde ďalej. Až od piateho dňa začala fungovať STV relatívne štandardne, t. j. porovnateľne s ostatnými televíziami. Zďaleka však ešte nedosahuje úroveň Českej televízie alebo Rakúskej televízie. Už dnes sa však dá povedať, že bolo lepšie reformovať program STV postupne a bez vyvolávania zbytočne prehnaných očakávaní. Fanfarónstvo, ak sa mieša s polopravdami, nie je cesta k úspechu, dokonca ani na Slovensku. Veď čo si máme myslieť o dočasnej indispozícii riaditeľa STV, ktorý zabudol, že podpísal zmluvu za takmer desať miliónov korún? Alebo o vyhlásení člena manažmentu Branislava Záhradníka, ktorý tiež povedal len polopravdu o nákladoch na „nový začiatok“ STV. To potom obhajoval tým, že: „Nevedel som, že vás zaujíma všetko.“ (Pravda, 8. 1. 2004, s.1). Riaditeľ STV žiada o trpezlivosť, novým reláciám a moderátorom „treba dať šancu“. V poriadku, ale prečo si to nevyskúšali pokusne predtým? Mali na to predsa rok času… Najmä však, čo skutočne nové, originálne prináša STV v porovnaní s ostatnými televíziami? Nepochybne, treba oceniť reformné úsilie nového manažmentu. Lenže samotné úsilie nestačí. Autor je mediálny analytik