Únia ako globálny hráč
Zahraničnopolitická agenda nadobúda pre Európsku úniu čoraz väčší význam. Je to jednoznačný dôsledok toho, že toto spoločenstvo stratilo čisto ekonomickú dimenziu a v mnohých aspektoch získava črty veľkej, celokontinentálnej federácie. So zahraničnopolitickou agendou úzko súvisí aj problematika vojenská a bezpečnostná. Môže to znieť kruto a nemoderne, ale postavenie každého subjektu na medzinárodnej scéne bolo, je a bude spojené predovšetkým s jeho schopnosťou viesť vojnu. Význam tejto problematiky potvrdil aj bruselský samit EÚ v decembri 2003, ktorý prijal európsku bezpečnostnú stratégiu. Fakticky sa v nej potvrdila ambícia EÚ hrať úlohu globálneho hráča. Rozhodnutie samitu označilo za jeden z cieľov EÚ aj efektívny multilateralizmus, ktorého základom by mala byť OSN. Čo je zaujímavé, pretože v tom môžeme vidieť aj istý odpor voči súčasnej americkej politike, hoci samit potvrdil význam transatlantického partnerstva. V tejto súvislosti prijala Európska rada aj stratégiu EÚ proti šíreniu zbraní hromadného ničenia. Veľký význam sa pripísal aj boju proti terorizmu. Základným pilierom zahraničnopolitickej orientácie oficiálne zostávajú vzťahy so Spojenými štátmi. Tieto vzťahy sú podporené spoločnou hodnotovou orientáciou i spoločným hodnotením hrozieb. Majú slúžiť aj ako základ hospodárskeho rastu a trvalo udržateľného rozvoja. EÚ bude podporovať všetky formy prepojení medzi podnikateľskými komunitami a občianskymi spoločnosťami na oboch brehoch Atlantiku. *** Pre nové írske predsedníctvo sa črtá niekoľko priorít – vzťahy s Ruskom (kde treba zaujať jasné postoje a určiť líniu dlhodobého vzťahu k tomuto štátu), Balkán, Blízky východ a už spomenutý terorizmus. V oblasti západného Balkánu sú kľúčové dve otázky. Bude sa treba rozhodnúť, čo ďalej s Chorvátskom a jeho snahou dostať sa do EÚ súčasne s Rumunskom a Bulharskom (teda v roku 2007) a podieľať sa na stabilizácii a zlepšovaní situácie v Srbsku a Čiernej hore, Albánsku a Macedónsku. V podstate i tieto krajiny majú prisľúbené členstvo v EÚ. Už stálym prvkom zahraničnopolitickej agendy je euro-stredomorské partnerstvo. Európska únia mu pripisuje zásadný význam pri stabilizácii situácie v krajinách okolo Stredozemného mora a pri riešení problému nelegálnych imigrantov. S tým súvisí aj problematika vzťahov k arabskému svetu. S populačným a ekonomickým vzostupom tohto regiónu sa dá očakávať, že význam euro-arabských vzťahov bude rásť a treba sa na to pripraviť. Pri podpore blízkovýchodného mierového procesu EÚ pevne stanovila jednoznačný cieľ – výsledkom mierového procesu by mali byť dva životaschopné, demokratické a rovnoprávne štáty: Izrael a Palestína, hoci takýto zámer môže byť niektorým jastrabom nemilý. Od Palestínčanov sa požaduje zastavenie teroristických operácií a od Izraela upustenie od kolonizačných praktík na palestínskych územiach. Terorizmus sa považuje za nebezpečnú hrozbu, hoci sa mu neprikladá taký význam ako v súčasnej americkej stratégii. Všetko naznačuje, že EÚ sa rozhodla jasne definovať vzťahy s Ruskou federáciou a v najbližšom období dôjde k vypracovaniu príslušných stratégií a prijatiu závažných rozhodnutí. EÚ v súčasnosti otvorene ponúka Rusku dlhodobé strategické partnerstvo založené na hodnotách právneho štátu, demokracie, ľudských práv a základných slobôd a ekonomiky voľného trhu. Fakticky „prijíma“ Ruskú federáciu do tzv. západného klubu. S Ruskom by sa mali vybudovať štyri spoločné priestory – hospodársky, priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, vonkajšej bezpečnosti a výskumu a vzdelávania. Vo vzťahu k Ukrajine sa však zdá, že rozhodujúce štáty EÚ čakajú na jej ďalší vnútorný vývoj. Jej prestíž a dôvera je v súčasnosti výrazne nižšia ako v prípade Ruska. Ignorované nebudú ani ostatné regióny. Primeraná pozornosť bude venovaná aj Latinskej Amerike a najmä spolupráci so združením Mercosur. Latinskoamerické krajiny vidia v spolupráci s EÚ istú protiváhu dominantnému vplyvu USA. Európska únia pociťuje aj istú zodpovednosť za vývoj v Afrike. Zaviazala sa podporovať mierový proces na tomto kontinente a rozvíjať dialóg medzi EÚ a novou Africkou úniou. Z aktuálnych problémov v roku 2004 bude na programe dňa určite Irak, kde Európska únia očakáva participáciu OSN a prevzatie čo najširšej zodpovednosti samotnou irackou vládou. Rovnako v centre pozornosti bude aj KĽDR a jej jadrový program. *** Spektrum vonkajších aktivít Európskej únie bude teda široké. Za kľúčový stabilný prvok sú označované vzťahy so Spojenými štátmi. Medzi európskymi krajinami a USA sa však vyskytli v poslednom období isté nedorozumenia a nie je jasné, nakoľko (napriek deklarovanému cieľu) bude možné udržať toto transatlantické partnerstvo v doterajšej podobe. V skutočnosti samostatná európska zahraničná politika hodná tohto mena je možná len za predpokladu skutočnej emancipácie od Washingtonu, čo sa zase Spojeným štátom nemusí páčiť. V zahraničnej politike únie môžeme vypozorovať aj záujem o určitú diverzifikáciu vzťahov. Záujem o partnerstvo so stredomorskými a arabskými krajinami a aj o jasnú definíciu vzťahov s Ruskom, ktoré je čoraz častejšie označované za strategického partnera, dokonca s istým potenciálom členstva v EÚ. Vyplýva to z ekonomického a politického významu tejto krajiny a aj z toho, že po skončení studenej vojny a socialistického experimentu odpadli tie hlavné prekážky, ktoré Rusko vylučovali zo širšieho európskeho spoločenstva. A v skutočnosti z geopolitického hľadiska je to, ako si EÚ a NATO definujú svoje vzťahy s Ruskom, či nebodaj medzi nimi vznikne užšie partnerstvo, omnoho významnejšie, než či sa rozšíria o niekoľko malých stredoeurópskych krajín. Je pravdepodobné, že záujem EÚ o užšie spojenectvo s Ruskom môže vyvolať protesty zo strany niektorých stredoeurópskych intelektuálov, ktorí to budú považovať za akúsi „zradu Západu“. Lenže dilema „Rusko alebo Európska únia“ bola v skutočnosti aktuálna okolo roku 1990, dnes už patrí minulosti. Pre Európu ako celok sú ďalšou veľkou výzvou vzťahy s islamským a arabským svetom. Európa už nemá takú mieru politickej, ekonomickej a vojenskej prevahy nad ním ako mala v rokoch 1820 – 1980. Ani samotní Európania už nie sú tak samozrejme presvedčení o vlastnej civilizačnej nadradenosti a vďaka prisťahovalectvu sa islam stal vlastne súčasťou európskych spoločností. Iniciačným momentom veľkej diskusie so širšou platnosťou na tému vzťahu európskej civilizácie (ktorá je už v podstate svetskou) a islamu bude zrejme kandidatúra Turecka na členstvo v EÚ. A už teraz môžeme vyhlásiť, že diskusia bude zaujímavá. Autor pôsobí na Politologickom ústave SAV Vychádza s láskavou podporou delegácie Európskej komisie v SR. Uverejnené názory sa nezhodujú s oficiálnymi stanoviskami Európskej komisie.
