Reklama
Reklama
Počúvanie je nové čítanie

Obchodom proti hladu?

Keď slovenskí voliči nadpolovičnou väčšinou odhlasovali vstup svojej vlasti do Európskej únie, robili to prevažne v nádeji, že ak im má byť lepšie, jediná cesta vedie cez nadnárodný celok. Koncept regionálneho zoskupenia ako priestoru pre voľný obchod a rýchlejší hospodársky rast sa najnovšie presadil aj v krajinách južnej Ázie. Colné bariéry tam majú začať padať už o dva roky.
Počet zobrazení: 543

Keď slovenskí voliči nadpolovičnou väčšinou odhlasovali vstup svojej vlasti do Európskej únie, robili to prevažne v nádeji, že ak im má byť lepšie, jediná cesta vedie cez nadnárodný celok. Koncept regionálneho zoskupenia ako priestoru pre voľný obchod a rýchlejší hospodársky rast sa najnovšie presadil aj v krajinách južnej Ázie. Colné bariéry tam majú začať padať už o dva roky. Ide o sedem štátov – Indiu, Pakistan, Bangladéš, Nepál, Bután, ostrovnú Srí Lanku a súostrovie Maldivy – združených v Asociácii krajín južnej Ázie, nesúcej skratku SAARC – South Asian Association for Regional Cooperation. Nemali by sme si ju mýliť s oveľa známejším a etablovanejším blokom ASEAN – Asociáciou krajín juhovýchodnej Ázie. Ten uzrel svetlo sveta v búrlivom roku 1967, keď sa Spojeným štátom nedarilo vyhrávať vojnu vo Vietname a podporili založenie združenia svojich juhoázijských spojencov – zjednodušene povedané – ako val proti šíreniu komunizmu. SAARC sa sformoval až v roku 1985, keď socializmus a systém plánovaného hospodárstva dávno nepredstavoval hrozbu, ba ani príklad, ktorý by chceli nasledovať krajiny južnej Ázie. Tie vtedy už so závisťou pozorovali prenikavé hospodárske úspechy svojich juhovýchodných susedov, ktorí sa dokázali úspešne zaradiť do globalizujúcej sa svetovej ekonomiky a vzájomnoprospešne utužovať aj regionálnu spoluprácu. Nijaký príklad sa nedá napodobniť do poslednej bodky a juhoázijské štáty si boli v polovici 80. rokov plne vedomé mnohých daností, ktorými sa odlišujú od juhovýchodných susedov. Kým v ASEAN sú do veľkej miery podnikateľskými motormi miestni Číňania, ktorí radi a často cezhranične koordinujú svoje aktivity, v krajinách SAARC vládnu iné pomery. Už na prvý pohľad sa zloženie SAARC javí ako neuveriteľne kontrastné. Za Indiou, ktorá má 1 miliardu 50 miliónov obyvateľov, nasledujú v abecednom poradí Maldivy, kde nežije viac obyvateľov ako v Bratislave. Relatívne miniatúrny je aj dvojmiliónový vysokohorský himalájsky Bután. Počet obyvateľov (v miliónoch) India 1050 Pakistan 150 Bangladéš 135 Nepál 20 Srí Lanka 20 Bután 2 Maldivy 0,5 Spoločné tmelivo štátov združených v SAARC najľahšie nájdeme tak, že si oprášime historický pojem Britská India a predstavíme si ju na nových mapách ako dnešnú Indiu a jej bezprostredných susedov. Tento kút sveta má bezmála jednu miliardu 400 miliónov obyvateľov. Znamená to, že tam žije takmer každý štvrtý obyvateľ našej planéty. Formujúcemu sa ekonomickému bloku jednoznačne dominuje India, ktorá v posledných rokoch zaznamenáva markantný hospodársky vzostup. Nie je síce každoročne až taký vysoký, aký dosahuje jej hlavný globálny konkurent – Čína, ale aj tak India sama osebe predstavuje príťažlivý a perspektívny trh pre Európsku úniu i Spojené štáty. Tohtoročný januárový samit sedmičky členských krajín v pakistanskej metropole Islamabad bol v poradí dvanásty. Všetky predošlé vrcholné zasadania sa niesli v paralyzujúcom tieni vlečúceho sa konfliktu medzi Indiou a Pakistanom o Kašmír. Prevažne hinduistická India a moslimský Pakistan sa postupne stali jadrovými mocnosťami a obe rozmiestnili pozdĺž svojej tisíc kilometrov dlhej hranice v Kašmíre milión vojakov. Pri intenzite nepriateľstva sa možno dokonca čudovať, čo dokázalo udržať Indiu i Pakistan v spoločnom regionálnom bloku hospodárskej spolupráce. Prečo sa napríklad Pakistan nerozlúčil so SAARC, ktorému aj tak dominuje India, a nepokúsil sa utvoriť iné hospodárske regionálne partnerstvo, napríklad so susedným moslimským Iránom. Jednou z príčin môže byť, že v Pakistane žijú prevažne sunitskí moslimovia a v Iráne šíiti. Spoločné prvky islamu na utvorenie spoločného hospodárskeho bloku zjavne nestačia. Iným dôvodom sú pretrvávajúce britské tradície, čo sa najviditeľnejšie prejavuje u politických a podnikateľských elít v členských štátoch SAARC. Staršia generácia má obyčajne britské školy a dlhoročné skúsenosti s obchodovaním so Západom. Mladšiu generáciu viac ovplyvnila amerikanizácia, či už vzdelanostne, alebo profesionálne. Reformy podporuje i Pakistan SAARC sa až do roku 2004 neprejavoval ako ambiciózna skupina a rozvinutie jeho potenciálu sa považovalo za hudbu budúcnosti. Subjtekívne dôvody – animozita Indie a Pakistanu – sa teraz na úrovni mocenských špičiek rapídne vytrácajú. Podnetom sa stal boj proti terorizmu a zvrat v postojoch a konaní pakistanského prezidenta Parvíza Mušarráfa. Tento generál sa dostal k moci po nekrvavom vojenskom prevrate v roku 1999. Za prezidenta sa vyhlásil v roku 2001 a svoje postavenie na čele štátu si nechal v roku 2002 odhlasovať na ďalších päť rokov. V tom čase už Spojené štáty uskutočňovali vojenské údery proti moslimským teroristickým skupinám v susednom Afganistane a Pakistan bol diplomaticky dotlačený k utuženiu protiteroristickej spolupráce s Washingtonom. Pakistanské územie prestávalo slúžiť moslimským ozbrojeným extrémistom ako bezpečné zázemie a generál Mušarráf si vyslúžil v radoch militantných moslimských organizácií povesť zradcu viery a zapredanca. V priebehu roku 2003 bolo na neho spáchaných niekoľko neúspešných atentátov a pozvoľna začal ochotnejšie komunikovať nielen so Západom, ale aj s Indiou. Mušarráf sa vlani odhodlal aktívnejšie usmerňovať reformy tak, ako to odporúčali Medzinárodný menový fond, Svetová banka a svetové investorské skupiny. Liberalizácia trhu a jeho koncipovanie do nadnárodných podôb stelesnených v tomto prípade do regionálneho zoskupenia SAARC nachádzajú čoraz väčšie pochopenie aj v susednej Indii. Tento zobúdzajúci sa vyše miliardový svetový gigant prešiel za 56 rokov od vzniku Indickej federácie kľukatým vývojom, pretože sa dlhý čas snažil zabezpečovať hospodársky rast vlastnými silami. Bol to pochopiteľný odraz postkoloniálnej politiky nezávislosti a neangažovanosti a aj súčasná vláda v Dillí sa hlási k jeho dedičstvu. Na druhej strane si je vedomá nevyhnutnosti prehĺbiť zapájanie sa Indie do svetového hospodárstva, ak chce v ňom hrať úlohu nastupujúcej veľmoci. Výkonnosť a produkčná kapacita niektorých sektorov indickej ekonomiky je už taká vysoká, že musia hľadať zahraničné odbytiská. Do roku 2004 sa India púšťa s plánmi na ďalšie uvoľňovanie obmedzení pre zahraničných investorov do infraštruktúry krajiny a do výrobných i finančných sektorov. Akceleračné impulzy má dostať aj odštátňovanie a privatizačný program. Prostriedkom na zvyšovanie HDP sa má stať obchod a ten sa má prednostne začať prehlbovať so susednými štátmi. V hlavných mestách susedských štátov Indie však zaznievajú aj znepokojujúce úvahy o tom, či prirýchle rúcanie obchodných bariér nezruinuje domáce ekonomiky, respektíve tie jej sektory, ktoré zaostávajú vo výkonnosti, produktivite a v inovácii za indickou konkurenciou. Zároveň však odhadujú, že iní – neindickí – zahraniční konkurenti by boli ešte bezohľadnejší. SAFTA Kľúčovým, úspešne zavŕšeným rokovacím bodom na januárovom samite SAARC bola dohoda o vytvorení zóny voľného obchodu v južnej Ázii v roku 2006. Dostala skratku SAFTA (South Asian Free Trade Agreement) a svedčí o tom, že partneri Indie v SAARC dokázali nájsť prijateľný kompromis o zavádzaní a rozsahu zóny voľného obchodu. SAFTA nesie určité spoločné prvky s jej severoamerickou obdobou NAFTA (North American Free Trade Agreement), čo naznačuje, že štáty južnej Ázie si nekladú za cieľ nasledovať Európsku úniu a združovať sa aj politicky. Najvyšší predstavitelia Sedmičky SAARC si získali dohodou o zóne voľného obchodu v južnej Ázii uznanie i pozornosť svetových investorov a podnikateľských skupín. Oveľa ťažšou úlohou, ktorá ich teraz čaká, je presvedčiť domáce obyvateľstvo o výhodnosti vytvorenia spoločného juhoázijského trhu a zmysluplnosti prispôsobovania národného hospodárstva nadnárodným smerovaniam. SAARC má síce 1,4 miliardy obyvateľov, ale je to chudobná časť svetovej populácie s priemerným príjmom 450 dolárov na osobu. Nie na mesiac, ale na rok. Je síce pravda, že napríklad v Indii rastie percentuálny podiel ľudí strednej triedy, ale jej príjmy sú stále prinízke. Väčšina obyvateľstva krajín SAARC žije na vidieku a o prednostiach globalizácie, liberalizácii ekonomického prostredia a otvárania trhov veľmi neuvažuje. Ak si chcú jednotlivé vlády získať jej pozornosť a voličskú priazeň pri hlasovacích urnách, musia jej zrozumiteľne ukázať, že SAARC poslúži jej každodenným potrebám. Sociálna charta Na tento cieľ má slúžiť Sociálna charta, ktorá sa stala súčasťou prijatých dohôd. Signatárske strany sa v nej zaväzujú využívať potenciál SAARC na boj proti chudobe a na zlepšovanie postavenia nemajetných más. Zvýšená pozornosť sa má venovať odstraňovaniu negramotnosti a zlepšovaniu postavenia žien. Skvalitňovať sa majú aj mikroekonomické rámcové podmienky na podporu miestnych ekonomických iniciatív. Spoločnou snahou zostane udržanie sociálnej kohéznosti, pretože trhové reformy prinesú popri všetkých kladoch prehĺbenie príjmových rozdielov. Ťažko predvídateľným faktorom, ktorý stále brzdí plný rozmach najmä moslimských krajín v SAARC, je islamský terorizmus. Ak by sa podarilo štátom SAARC zvyšovať životnú úroveň aj sociálne najslabším skupinám obyvateľstva, prichádzali by ideológovia terorizmu o príležitosť šíriť sociálne ladený vplyv medzi beznádejne živoriacimi masami. Logika duchovných otcov terorizmu zatiaľ vychádza z predpokladu, že neohľaduplná globalizácia a tvrdé sociálne následky trhových reforiem im zabezpečia nových a na všetko odhodlaných regrútov. Autor je publicista

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Najčítanejšie

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama