V boji proti korupcii zatiaľ prehrávame všetci
Hodnotiť účinkovanie politikov v procese prijímania protikorupčnej legislatívy, teda takej, ktorá má zabrániť zneužívaniu verejnej funkcie na osobné či skupinové, skrátka nie verejné záujmy, nie je vôbec jednoduché. Existuje priveľké riziko skĺznutia do dvoch extrémov. Môžeme vychádzať z pozície, že všetci poslanci majú eminentný záujem o prijatie skutočne účinnej protikorupčnej legislatívy, pretože si uvedomujú, že korupcia nadobudla u nás obrovské rozmery. Alebo môžeme paušálne všetkých hodiť do jedného vreca a označiť ich za skorumpované ...., ktorých prioritným záujmom je protikorupčnú legislatívu prinajmenšom znefunkčniť a tváriť sa pritom zodpovedne a nevinne. Obe východiskové pozície sú, samozrejme, scestné a nemôžu viesť k reálnemu obrazu stavu politickej korupcie na Slovensku. Vynášanie súdov v čierno-bielej optike, v zmysle, „títo sú tí dobrí, ktorí chceli účinné zákony, a títo zlí, ktorí ich chceli len zmariť“, je bez dokonalého poznania veci veľmi problematické. Jedno však isté predsa len je. Hlasovanie o protikorupčnej legislatíve sa odohráva pod intenzívnym drobnohľadom médií a verejnosti, vždy je teda vysoko politickým procesom, politickou udalosťou. Je teda viac ako isté, že všetci aktéri tejto udalosti v nej hrajú svoje politické hry. Dva dni, dve korupčné fiaská Uplynulý týždeň slovenský parlament hlasoval o dvoch zákonoch, ktoré mali byť významnými nástrojmi boja proti korupcii a klientelizmu v politickej, štátnej sfére na Slovensku. Výsledok všetci poznáme. A nakoniec, mnohých asi ani neprekvapil. Vo väčšej časti verejnosti len potvrdil všeobecný paušálny obraz, že politici môžu divadlo na odhodlaný boj proti korupcii hrať akokoľvek dojímavo a presvedčivo, aj tak im už nikto neverí, že svoje politické a štátne funkcie nevnímajú v prvom rade ako príležitosť na vlastné obohatenie a zvýhodnenie. Ale späť k veci. Príbehy zákona o konflikte záujmov a zákona o preukazovaní pôvodu majetku sú veľmi odlišné. Zákon o konflikte záujmov je na Slovensku, ale tak je to asi v každej krajine, parlamentným „evergreenom“. Pokusov zmeniť dnešný stav, platný od časov tretej mečiarovej vlády, bolo už viac, vždy a vždy nanovo však záhadne zostalo len pri dobre znejúcich politických deklaráciách, a keď prišlo na hlasovanie... Za pokusom, ktorý minulý týždeň stroskotal v parlamente, stála okrem samotnej prípravy na ministerstve spravodlivosti aj polročná práca parlamentnej komisie, takzvanej Vavríkovej. O čo v tejto komisii išlo, čo sa v skutočnosti skrývalo za oponou hľadania schodného kompromisu, môžeme len odhadovať. Už spomínaný pracovný názov komisie však nedával veľa dôvodov na optimizmus a neopodstatnenosť podozrenia, že za „spriechodnením“ sa neskrýva nič iné ako znefunkčnenie zákona. V parlamente sa teda nakoniec stretol vládny návrh z dielne ministerstva spravodlivosti s pozmeňujúcimi návrhmi z parlamentnej komisie a výborov. Prišiel finálny parlamentný „showdown“, pri hlasovaniach sa presadili poslanecké pozmeňujúce návrhy, jeden z nich bol pre predkladateľa zákona neprijateľný, a tak využil svoju právomoc a návrh zákona ako celok stiahol. A koniec. Už len boj o to, ktorá strana sporu sa hlasnejšie prekričí so svojou verziou pravdy. Príbeh zákona o preukazovaní pôvodu majetku je iný. Z iniciatívy opozičného Smeru bol do národnej rady predložený už viackrát, no vždy nanovo a opakovane bol zo stola zmietnutý ako celok s námietkou právnej kontroverznosti. S argumentom právnej neprípustnosti retroaktivity zákona a prenesenia dôkazného bremena na podozrivého občana návrh opakovane odmietalo aj KDH. Nakoniec si však asi na Žabotovej povedali, že zákon predsa len nie je celkom na zahodenie, aj vo veci samotnej, ale najmä optimálne zapadá do vlastného straníckeho politického marketingu, keďže tvrdý a nekompromisný boj proti korupcii a klientelizmu je jednou z charakteristických profilových čŕt tejto strany. A tak si KDH túto pôvodnú iniciatívu Smeru osvojilo a minister spravodlivosti do parlamentu návrh predložil. Ďalší priebeh potom už len kopíroval udalosti z predchádzajúceho dňa. Poslanci presadili prenesenie dôkazného bremena na štát, podľa ministra a Smeru sa tým zákon v podstate znefunkčnil a tak... repríza z predchádzajúceho dňa, predkladateľ návrh zákona stiahol. A opäť krik z oboch strán barikády. Kto je dobrý a kto zlý? Príbehy zákonov rozdielne, ich výsledné parlamentné osudy však identické. A identické sú aj následné reakcie zúčastnených aktérov. Tradičný boj o to, ako to v skutočnosti bolo, kde sa stala chyba, kto nesie vinu za toto ďalšie protikorupčné fiasko, kto je dobrý a kto zlý. Minister spravodlivosti nemá záujem o frašku a hru na efektívnu protikorupčnú legislatívu, pozmeňujúce návrhy išli nad mieru únosnosti a robili zákony nevykonateľnými a neúčinnými a na tom sa on zúčastňovať nechce. Toto je verzia Daniela Lipšica a všeobecne jeho materskej strany. Nikdy sme neboli tak blízko prijatia účinného zákona o konflikte záujmov, mladý minister preukázal politickú nevyzretosť, neschopnosť robiť kompromisy v záujme veci, unáhlil sa a zákon znemožnil. Tak zvyšok koalície spolu s koalično-opozičným HZDS. Naopak Smer jednoznačne na strane ministra, a teda aj svojho pôvodného tvrdého zákona o preukazovaní pôvodu majetku. Toto sú pozície relevantných zúčastnených aktérov. A výsledný efekt? Pre masového diváka, sledujúceho politiku nanajvýš 2-3 minúty denne prostredníctvom televízneho spravodajstva, takpovediac z rýchlika, len potvrdenie dominujúceho obrazu „zase sa ukázali, všetci chcú len kradnúť“. Pre intenzívnejšieho konzumenta politických správ, minister Lipšic, nútený stiahnuť protikorupčné zákony vďaka ich znefunkčneniu poslancami. No a tá malá skupinka ešte pozornejších, tí možno zvládli zaregistrovať aj pozície jednotlivých politických strán, teda KDH a Smeru na jednej strane a ostatných koaličných partnerov a HZDS na strane druhej. Je to len hmlistý odhad, ale víťazom v rovine verejného vnímania bude asi napokon minister Lipšic a jeho KDH a na tej iste strane sporu aj Smer. KDH, pretože vo svojej cieľovej voličskej verejnosti už má vytvorený obraz bojovníka proti korupcii, klientelizmu či organizovanému zločinu a konaním ministra sa tento obraz jeho ministrov, ktorí sa na rozdiel od ostatných na boj proti korupcii odmietajú iba hrať, len potvrdil. Smer, pretože aj on takisto už dlhodobejšie pracuje na profile strany, bojujúcej proti korupcii a klientelizmu, samozrejme na rozdiel od KDH z pozície opozičnej sily. Zákon o preukazovaní pôvodného majetku je fakticky jeho pôvodnou iniciatívou a aj uplynulý týždeň na posilnení svojej pozície v tejto téme intenzívne pracoval. V hre „dobrý-zlý“ nakoniec teda Čierny Peter asi predsa len ostane v rukách poslancov z ostatnej koalície a opozičného HZDS, ktorí návrh zákona z pohľadu ministra spravodlivosti a Smeru znefunkčnili. Po prvé, poslanci už ako takí v téme korupcie a klientelizmu nemajú veľmi silnú verejnú pozíciu. Po druhé, keď sa v hlasovaní o protikorupčnej legislatíve spojí SDKÚ s HZDS, veľká časť verejného publika dnes spozornie. Prehrali sme všetci Skutočným porazeným po uplynulom týždni však ostáva slovenský politický systém. Z pohľadu budovania základov zdravej demokratickej, občianskej spoločnosti, z pohľadu postupného budovania dôvery občanov v systém ako taký a jeho inštitúcie, teda toho, na čom stojí a padá stabilita každého politického režimu, nebol uplynulý týždeň nijakou výhrou. Paušálne zhodnotené, spokojní s našimi volenými zástupcami po uplynulom týždni zrejme byť nemôžeme. Ale to je asi tak všetko, čo môžeme urobiť. A vlastne nie. Zodpovedným využitím svojich volebných právomocí si môžeme vyžiadať takých politických reprezentantov, ktorí boj proti neúmernému zneužívaniu verejných funkcií nebudú len hrať, ale ho budú skutočne realizovať. Z vnútorného presvedčenia, že je to pre pozitívny, zdravý vývoj spoločnosti ako celku viac než nevyhnutné. Viem, v dnešných slovenských pomeroch to znie ako utópia. A to je tá bieda.
