Kauza Nižňanský. Kauza novej Európy?
Šestnásteho januára zatkla mníchovská polícia 86-ročného nemeckého občana Ladislava Nižňanského pre podozrenie zo spáchania vojnových zločinov počas druhej svetovej vojny. Nižňanský údajne velil obávaným jednotkám Pomocných oddielov Hlinkovej gardy a fašistického zväzu Edelweiss, ktoré majú na svedomí viacero masakier civilistov na Slovensku. V januári 1945 vyvraždili členovia týchto špeciálnych oddielov spolu s nemeckými silami 146 ľudí vrátane 70 žien a 51 detí. Stalo sa tak v dedinách Ostrý Grúň a Kľak, ktoré ozbrojenci následne vypálili. Podľa mníchovského prokurátora Christiana Schmidta-Sommerfelda nariadil Nižňanský aj zastrelenie 18 Židov, ktorí sa ukrývali v bunkroch a sám pritom zostavil popravčiu čatu, ktorá jeho rozkaz vykonala. Stalo sa tak vo februári 1945 v obci Kšinná. Ňižňanský sa okrem toho údajne osobne podieľal na likvidácii britsko-americkej vojenskej misie, ktorá pôsobila v roku 1944 na Slovensku. Všetci jej členovia, vrátane amerického korešpondenta agentúry Associated Press Josepha Mortona, boli v decembri 1944 zadržaní a v januári 1945 popravení v rakúskom koncentračnom tábore Mauthausen. Táto akcia sa síce nestala predmetom vyšetrovania nemeckých orgánov, zdá sa však, že tie postupovali v prípade Nižňanského kauzy veľmi dôsledne – a to bez ohľadu na skutočnosť, že Nižňanský bol už raz, a to v roku 1962, odsúdený za svoje údajné zločiny na trest smrti. Proces sa konal v jeho neprítomnosti v Banskej Bystrici. *** Súdny proces, ktorý sa uskutočnil v podmienkach reálneho socializmu pod dozorom komunistického režimu, bol však pravdepodobne pre vtedajšie vyšetrovacie orgány demokratickej Európy nedôveryhodným zdrojom informácií. Rovnako odmietavý postoj k rozsudku zaujal aj vtedajší zamestnávateľ stíhaného Slováka – americká rozhlasová stanica Slobodná Európa, ktorá Nižňanského najala do svojich služieb v roku 1954. Nižňanský, ktorý sa od roku 1947 nachádzal na Západe, sa tak určite nemusel obávať prípadného vydania západnými úradmi totalitnému režimu, pred ktorým utiekol. Lenže po páde železnej opony v roku 1989 sa realita zabezpečeného dôchodcu, ktorý venoval veľkú časť svojho života – takmer 30 rokov – ako pracovník dokumentačného oddelenia Slobodnej Európy, ocitla na klzkej hladine. Nižňanský, ktorý žil spolu so svojou manželkou v ústraní skromného bytu v bavorskej metropole, sa zrazu stal predmetom vyšetrovania nemeckých orgánov. *** V roku 2001 sa slovenské ministerstvo spravodlivosti obrátilo na nemecké úrady so žiadosťou o prešetrenie celého prípadu. Tak ako v kauze bývalého dozorcu tábora v českom Terezíne Antona Mallotha sa totiž (vďaka slobodne pôsobiacim médiám) verejnosť dozvedela, že hľadaný muž žije na konkrétnej adrese v konkrétnom meste. Ministerstvo tak muselo konať – už aj vzhľadom na jestvujúci a stále platný rozsudok spred takmer štyridsiatich rokov. Nemecké orgány sa takisto nemohli zbaviť povinnosti začať vyšetrovanie. Slovensko sa totiž ako kandidátska krajina EÚ stalo pevnou súčasťou demokratickej Európy. *** Nižňanský najprv všetky obvinenia pred nemeckými vyšetrovateľmi poprel – tvrdil to isté, čo tvrdil už svojho času aj pracovným kolegom v Mníchove: v rokoch 1944 až 1945 nebol veliteľom špeciálnych slovensko-nemeckých jednotiek, ale robil im iba tlmočníka. Bavorskí experti však pokračovali vo svojej práci. V spolupráci so slovenskými vyšetrovateľmi vypočuli všetkých dostupných svedkov masakier z roku 1945 a na základe zozbieraného svedeckého materiálu napokon 86-ročného dôchodcu zatkli. Bez ohľadu na výsledok pripravovaného súdu sa tak napokon pol storočia roztrhnutý kruh v strede Európy uzavrel. Hrozivé dedičstvo minulosti sa zrazu stalo predmetom spoločného skúmania donedávna ideologicky i inštitucionálne rozdelených obyvateľov starého kontinentu. „Vietor z Východu“ však zároveň odkryl takmer zabudnuté a dodnes nezodpovedané otázky. Zostaňme iba pri tých, ktoré sa týkajú kauzy Nižňanský. *** V prvom rade je zaujímavá otázka samotného vstupu dôstojníka Ladislava Nižňanského, inak vojaka z povolania, do krutého záveru dejín Slovenského národného povstania a druhej svetovej vojny vôbec. Podľa vtedajšieho veliteľa žilinskej posádky slovenskej armády Jozefa Dobrovodského bol Nižňanský absolútne spoľahlivým delostrelcom, a to aj po vstupe jeho oddielu do Povstania – na strane povstalcov. Tvrdí to historik Jozef Jablonický, ktorý sa celým prípadom istý čas zaoberal. V novembri 1944 však Nižňanský padol do zajatia a po „spracovaní“ na výsluchoch v Bratislave prešiel do služieb POHG. Podľa vyhlásenia jeho vtedajšieho „spolubojovníka“ A. Breuera, ktorý bol inak židovského pôvodu, ale vďaka falošným dokladom po dva mesiace žil s oddielom POHG, bol Nižňanský hlavným vyšetrovateľom obávanej jednotky a najväčším tyranom väzňov. Breuerovo svedectvo odznelo v relácii Téma dňa vo vysielaní televízie TA3. Takýchto svedectiev je viacero. Svedkov však samozrejme ubúda. *** Pozoruhodná a nezodpovedaná je otázka Nižňanského odchodu na Západ v roku 1947. Historikovi Jozefovi Jablonickému, ktorý sa s Nižňanským osobne stretol v Mníchove, vtedy už penzionovaný obyvateľ Spolkovej republiky Nemecko povedal, že ho tam vtedy vyslalo Obranné bezpečnostné zpravodajstvo, OBZ, teda vojenská rozviedka, ako agenta. On sa však prihlásil Američanom. Vo vojenských archívoch sa v Nižňanského kmeňovom liste nachádza údaj, že sa od októbra 1947 nachádza na neznámom mieste – ako armádny zbeh. V roku 1947 síce v Československu ešte nevládli komunisti, ale určite mali pod kontrolou silové ministerstvá. Koniec koncov – ministrom obrany bol v tom čase generál Ludvík Svoboda, tichý spolupracovník československých komunistov. Ak je to teda naozaj tak, ako tvrdil Nižňanský slovenskému historikovi, bývalý člen obávaných oddielov POHG a Edelweissu sa po vojne stal bez problémov členom vojenskej špionáže. To je nepochybne pozoruhodné zistenie. Je možné, že ako taký mohol po svojom odchode na Západ poskytnúť cenné, ale rovnako aj úplne bezcenné informácie americkým, či jednoducho západným okupačným silám. Jeho príchod do Slobodnej Európy, ktorá bola síce v tom čase platená z rozpočtu CIA, nemusel mať nijakú súvislosť s jeho prípadnou špionážnou aktivitou – veď od roku 1947 už žil na Západe: čo tam však robil do roku 1954, nevieme. *** Hovorkyňa Slobodnej Európy pani Soňa Winterová redaktorovi slovenského vysielania SE povedala: „Nižňanský najprv pracoval vo Viedni, kde robil rozhovory s utečencami z komunistických krajín o tom, či v ich krajinách počuť dobre signál Slobodnej Európy. Potom prešiel do centrály v Mníchove, kde sa stal napokon šéfom archívneho oddelenia. Nikdy nebol redaktorom.“ K tomu dodajme, že vtedajšia československá redakcia RFE zápasila vždy s akútnym nedostatkom schopných ľudí pre svoju slovenskú časť: Slovenská emigrácia v Nemecku bola silná predovšetkým svojou technickou inteligenciou, ale ľudí, ktorí vedeli písať a pracovať v rozhlase, bolo skrátka málo. Mnohí patrili pritom k ľudáckej časti povojnových utečencov – a tak sa americké vedenie stanice muselo oprieť aj o nich, pokiaľ títo, samozrejme, rešpektovali princípy fungovania demokratickej spoločnosti a jasne stanovené princípy nezávislého vysielania. *** Bývalý redaktor Slobodnej Európy Jozef Špetko k tomu dodáva: „Američania oficiálne zaujali po banskobystrickom procese v roku 1962 stanovisko, že komunistickému súdu jednoducho nemožno veriť a sám Nižňanský tvrdil, že nikdy nebol žiadnym veliteľom, ale pri akciách pôsobil iba ako tlmočník.“ Okrem toho zdôrazňovanie činnosti Rádia ako nástroja politiky CIA je podľa Špetka nereálne. Dokonca ani v časoch, keď Slobodnú Európu financovala spravodajská služba. Tá totiž nikdy nezasahovala do programovej skladby. Rádio okrem toho nemalo dostatočné prostriedky na to, aby si mohlo dôsledne overiť čiukoľvek minulosť. V roku 1962 to už napokon bola nezávislá inštitúcia, platená z rozpočtu amerického Kongresu – podliehala teda kontrole kongresmanov a nie spravodajcov. „Veď si len spomeňme na prípad Minařík – a sme doma,“ dodáva Špetko. *** A tak vari ešte závažnejšia otázka ako tá, súvisiaca s Nižňanského pôsobením v Slobodnej Európe, je otázka jeho odchodu z Československa v roku 1947 – odišiel sám na vlastnú päsť zo strachu pred rastúcou mocou komunistov? Či zo strachu pred možným prenasledovaním? Alebo ho tam naozaj vyslala vojenská spravodajská služba a on sa jednoducho vydal americkým orgánom? Otázkou je aj to, či samotný fakt, že Nižňanský bol v Československu stíhaný pre vojnové zločiny, nebol dostatočným dôvodom pre jeho vyšetrovanie na Západe už v 60. rokoch? Mal niekto záujem na jeho krytí? Dozvieme sa to z výsledkov vyšetrovania súdu? *** Je možné, že niektoré skutočnosti si už Ladislav Nižňanský navždy nechá sám pre seba – ako doživotný väzeň. Rovnako však nie je vylúčené, že súd neuzná jestvujúce dôkazy. Dokonca treba rátať aj s tým, že zadosťučinenie, ktoré po Nižňanského zatknutí vyslovili predstavitelia Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov i izraelského centra Simona Wiesenthala, zostane iba visieť kdesi vo vzduchu ako výkričník. *** Faktom však je, že „nová Európa“ sa na začiatku 21. storočia začala konečne plnohodnotne spolupodieľať na vyrovnávaní sa s dedičstvom najkrutejšieho storočia ľudských dejín. Storočia rasizmu, genocíd, holokaustu a triednej nenávisti. Autor je publicista
