každý sme iný, všetci sme si rovní
Smrť Umierajúci človek by mal pred smrťou obrátiť hlavu k Mekke a povedať: „Niet božstva okrem Boha,“ ako prípravu na výsluch, ktorý podľa moslimov prebieha v hrobe anjela smrťou. Umierajúcemu - a tiež po jeho smrti, na pohrebe a pri spomienkových obradoch - sa často recituje Korán, kde sa hovorí o konci života a prechode na iný svet. „Kto kosti oživí, keď spráchnivejú?“ Odpoveď: „Oživí ich ten, kto ich po prvýkrát stvoril a len dobré o každom stvorení vie.“ (36:78-79) Po smrti telo zosnulého musí prejsť poslednou očistou. Ide o rituálny kupeľ podľa presných pravidiel. Telo nie je dovolené balzamovať, ale pred zahalením do obyčajného bieleho rubáša, ktorý mŕtvolu celkom zakrýva, je možné ho navoňať. Vkladať telo do rakvy nie je nutné. Podľa islamského zákona by mal pohreb prebehnúť pokiaľ možno v ten istý deň, keď človek zomrel, pochovávať sa však nesmie po západe slnka. Zúčastniť sa na pohrebnom sprievode na cintoríne je povinnosť celej obce, ale stačí, keď sa dostaví skupina zástupcov. Pri hrobe sa postojačky vykoná salát, ktorý má štyri časti a zakaždým sa povie: „Boh je veľký!“. Je tu aj možnosť urobiť salát v neprítomnosti mŕtvoly. Keď pohrebný sprievod dorazí k hrobu, recituje sa prvá súra Koránu. Pokiaľ tak ešte neurobili, osoba, ktorá pohreb vedie, tesne predtým, než začnú ukladať rakvu, zašepká zosnulému do ucha šahádu, aby mu pripomenula pravé náboženstvo a správnu odpoveď anjelom, ktorí čakajú na prijatie jeho duše. Počas spúšťania rakvy do hrobu, prítomní hovoria: „Zverujeme ťa zemi v mene Boha a v Prorokovej viere.“ Niektorí moslimovia hádžu do hrobu hlinu a pritom hovoria: „Z nej sme vás stvorili a do nej vás vraciame a z nej vás vyberieme aj druhýkrát.“ (Korán 20:55). Správny hrob by mal byť asi 1,5 až 2 metre hlboký a na jednej strane by mal mať plytkú priehlbinu. Mŕtvola sa umiestni na bok do tejto priehlbiny, a to hlavou k Mekke. Prorocká tradícia obsahuje dôkazy, že veľký smútok a plač spôsobujú zosnulému v hrobe utrpenie. Najlepším vyjadrením zármutku a úcty k zosnulému je recitácia Koránu, pretože zásluhy z nej plynúce sa pripočítajú k dobru. Po pohrebe zvyčajne prebehne prijatie na pamäť úmrtia. Napríklad v Egypte sa tento obrad koná štvrtý deň po smrti. Ľudia prichádzajú vyjadriť sústrasť, zapíšu sa do knihy hostí a chvíľu sa zdržia, aby mohli počúvať recitáciu Koránu a popíjať kávu. Moslimského mučeníka netreba po smrti umývať, pretože jeho rany sú v očiach Boha očistou. Boh padlého bojovníka odmeňuje okamžitým prijatím do raja. Nad pozostatkami mučeníka sa dokonca ani neprenáša pohrebná modlitba. Zujímavé je, že za mučeníkov sa nepovažujú osoby, ktoré zahynú v bitke na obranu islamu. Mučeníkom je pútnik, ktorý zomrie pri hadždži, alebo človek, ktorý zomrie pri recitácii Koránu alebo vykonaní iného zbožného úkonu.
