Štyri cesty
Slovensko sa o krátky čas stane formálnym členom Európskej únie. Je to možno vhodný okamih pozrieť sa na príčiny zrodu myšlienky európskeho zjednotenia a iné možné riešenia pre európsky kontinent a jeho krajiny. Európa nastúpila ako prvá na cestu modernity, a tak sa mohla v 19. storočí stať centrom sveta. V 20. storočí si však prvky modernity, ktoré zabezpečovali Európe prevahu, osvojili aj neeurópske krajiny – USA, Japonsko, Rusko, neskôr Čína, ale aj niektoré menšie krajiny. Tento vývoj bol už predvídateľný po prvej svetovej vojne. Došlo k prebudeniu Ázie, arabského sveta a Afriky. Európske krajiny sa tak postupne mohli voči ostatnému svetu dostávať tam, kde boli v stredoveku – do pozície úmernej ich podielu na svetovej populácii a na prírodných zdrojoch. Navyše, prvá a druhá svetová vojna boli „európskou samovraždou“, ktorá relatívny mocenský úpadok urýchlila. Ako tomu zabrániť? Túto otázku si kládli európske mocnosti i Európa ako celok. Mohli sa snažiť udržiavať na špici svetového ekonomického rozvoja, vždy byť v rozvoji technológie a ekonomiky o jednu éru pred zvyškom sveta. Ak si výdobytky agrárnej a priemyselnej revolúcie osvojili ďalšie časti sveta, Európa už mala naskočiť na revolúciu novej vlny, ktorá by voči priemyselným spoločnostiam zabezpečila taký odstup, ako majú priemyselné voči agrárnym. Ale ako mal vyzerať tento nový technologický skok? Ani dnes si nie sme istí, či je informačná revolúcia skutočne osobitným fenoménom alebo len rozvinutím priemyselnej revolúcie. Európske krajiny si však nedokázali udržať ani miernu prevahu. Centrá technologického a ekonomického rozvoja sa presunuli do USA a Japonska. Druhá možnosť sa ponúkala akoby sama – mnohé európske štáty mali veľké koloniálne impériá. Nebolo možné na ich základe a s využitím všetkých ich zdrojov a celého potenciálu rozvoja vybudovať moc, ktorá by bola schopná konkurencie vo svetovom meradle? Takéto myšlienky sa objavovali predovšetkým vo Francúzsku a Británii, ale aj v Taliansku. Koloniálne ríše však netvorili kompaktný celok. V prípade skutočnej vojenskej konfrontácie boli vlastne neubrániteľné. Ukázala to nemecká skúsenosť v prvej svetovej vojne, talianska, holandská a francúzska v druhej a s obranou mali nakoniec problémy aj Briti. Navyše, tieto územia boli kultúrne silne heterogénne. Pokus o ich rýchle poeurópštenie – vyjadrený najmä v predstave zámorského Francúzska – zlyhal. Čo je najpodstatnejšie, koloniálne mocnosti nechceli plne rozvinúť ich potenciál, lebo by to muselo viesť k demokratizácií pomerov v kolóniách, vzniku ekonomickej konkurencie a zrovnoprávneniu vzťahu. To by bolo pre materské krajiny neprijateľné, pretože by sa stali len jednou, možno nie najvýznamnejšou, časťou širšieho, kultúrne neeurópskeho, spoločenstva. O Francúzsku by rozhodovali voliči v Alžírsku, o Británii voliči v Indii. Tretie východisko objavíme podrobnejšou analýzou nemeckej geopolitickej školy prvej polovice 20. storočia, najmä generála Karla Haushofera. Podľa neho obmedzené zdroje európskeho kontinentu neposkytujú priestor pre súčasné existovanie viacerých mocností. Na svete mali prežiť 4 až 5 mocenských celkov, z toho jeden v Európe. V Európe mal nastať boj o to, ktorá z existujúcich mocností jeho čias to bude. On samozrejme dúfal, že sa to podarí Nemecku. Rovnaké východisko – poznanie ohrozenia postavenia európskych štátov ako veľmocí – viedlo k dvom rozdielnym východiskám – u Haushofera k rozhodnutiu, že jeden európsky štát (Nemecko) musí v osudovej vojne poraziť všetky ostatné európske štáty, aby mohlo čerpať z ich zdrojov, alebo u Coudehave-Kalegriho k predstave o mierovom zjednotení Európy o mierovom zjednotení jej zdrojov do jednotného celku, ktorý dokáže vystupovať na svetovom fóre ako mocnosť porovnateľná s Amerikou a Ruskom. Tak sa dostávame k štvrtej možnosti – európskemu zjednoteniu, vytvoreniu Spojených štátov európskych, Európskej federácie a Európskej únie alebo čohosi podobného. Vznik Paneurópy mal byť aj garanciou proti vonkajšej intervencii do európskych záležitostí. Coudenhove-Kalergi videl túto hrozbu zo strany Ruska, ktorému v historickom prirovnaní k malým gréckym antickým štátom prisúdil úlohu Macedónska, ale aj v Amerike, ktorú prirovnal k Rímu. Menej možností Po druhej svetovej vojne sa potvrdil úpadok európskych štátov. Mocenské ťažisko sveta sa presunulo do Washingtonu, Moskvy a neskôr i Pekingu. Európa v ich predstavách vystupovala predovšetkým ako hlavné bojisko potenciálnej tretej svetovej vojny. Kontinent bol vlastne zničený a vyčerpaný. Štáty kontinentu (mimo Ruska, ktoré sa odčlenilo od ostatných európskych štátov už v roku 1917) sa rozdelili na základe príslušnosti k dvom vojensko-politickým blokom. Od tohto momentu museli všetky riešenia pre Európu na veľmi dlho rozdelenie rešpektovať. Možnosť, že by niektorý európsky štát ovládol celú Európu, odpadla. Ani jeden by sa už nedokázal presadiť proti ZSSR a USA. Rovnako sa už nedalo hovoriť o nejakej európskej hospodárskej a technologickej prevahe, skôr o povojnovom rozvrate a zaostávaní. Ani koloniálne ríše nemohli pokračovať v takej podobe ako doposiaľ. Nové svetové superveľmoci, ZSSR, USA, boli oficiálne antikoloniálne, odporom voči kolonializmu bola poznačená aj celková nálada medzinárodnej verejnosti. V kolóniách rástlo volanie po samostatnosti. Obyvateľstvo metropol stratilo záujem o koloniálne dobrodružstvo a nová generácia i o postavenie svojich štátov ako svetových veľmocí. Sústredili sa na európsku integráciu a na budovanie spoločnosti blahobytu. Asi do roku 1970 rezignovali na veľmocenské postavenie aj Francúzsko a Británia. Ostalo len jedno riešenie – spojiť sily. Iné cesty V skutočnosti si nevyhnutnosť integrácie uvedomovali v oboch častiach Európy. V roku 1949 sa socialistické a ľudovodemokratické štáty spojili do Rady vzájomnej hospodárskej pomoci. Tá však nikdy neprekročila ekonomickú úroveň a jej činnosť bola zameraná najmä na koordináciu hospodárskych plánov a na pomoc priemyselne slabším štátom, ako bolo Bulharsko, Rumunsko či Maďarsko. Slobodný pohyb tovaru či osôb bol pre špecifiká socialistickej ekonomiky nežiaduci. Spolupráca v rámci RVHP však zanikla po roku 1989 prakticky bez stopy. V západnej Európe bol vývoj iný. Už počas druhej svetovej vojny si niektorí čelní predstavitelia demokratických mocností uvedomovali, že po vojne príde čas na naplnenie integračných plánov na regionálnej a celoeurópskej úrovni. Objavovali sa plány na federáciu Francúzska a Británie, Československo-poľskú konfederáciu, Dunajskú federáciu alebo na stredoeurópsku federáciu (napríklad plán slovenského politika Milana Hodžu). Pre súčasnú európsku integráciu sú však rozhodujúce roky 1951 – 1957, v ktorých bola podpísaná Parížska zmluva a Rímske zmluvy. Až do konca 60. rokov však boli ESUO, Euratom a EHS v rámci európskeho kontinentu len jednou z viacerých regionálnych integrácií – ešte stále bolo treba brať do úvahy aj EZVO a RVHP. Niektoré iné štáty boli mimo integračných zoskupení alebo hľadali iné formy svojho medzinárodného zakotvenia. Napríklad Portugalsko pod diktátorom Salazarom o sebe hovorilo ako štáte, ktorý nie je európsky, ale atlantický a o akomsi osobitnom euro-africkom lusitanskom spoločenstve. Prebehla však akási selekcia, v ktorej bol úspešný zárodok dnešnej EÚ – zjednocoval predsa len najbohatšie štáty Európy s efektívnym a perspektívnym politickým a ekonomickým modelom, ich územie bolo kompaktné, vôľa po integrácii bola najsilnejšia... Základom politickej a ekonomickej integrácie kontinentu sa tak stali Európske hospodárske spoločenstvá a zároveň tak vytvorili vzor pre integračné pokusy v iných oblastiach – juhovýchodnej Ázii, americkej a pacifickej oblasti, arabskom svete, území bývalého ZSSR či v Afrike. Naplní sa tak predstava, že sa svet bude skladať z niekoľkých veľkých mocností ako USA, Čína, India a viacerých regionálnych zoskupení, ktoré budú subjektami osobitného typu? Autor je spolupracovníkom týždenníka Slovo Vychádza s láskavou podporou delegácie Európskej komisie v SR. Uverejnené názory sa nezhodujú s oficiálnymi stanoviskami Európskej komisie.
