Pestrá nuda
Decembrové voľby do Štátnej dumy v Rusku znamenali aj symbolickú bodku za érou Borisa Jeľcina plnou otázok, kompromisov a ľudských prehier a začiatok formovania nového politického režimu v Rusku. Režimu, ktorý sa bude v učebniciach histórie označovať ako „éra Putina“. Samozrejme len vtedy, ak Vladimir Putin vyhrá marcové prezidentské voľby a obháji svoj post aj na druhé (a možno posledné) volebné obdobie. Kto by však o tom pochyboval? Svoju predvolebnú kampaň začal V. Putin už na prelome leta a jesene 2003. Chopil sa témy, po ktorej túži zdecimovaný ruský vidiek – zlých oligarchov. Demonštroval tak pred Ruskom svoju tvrdú ruku a možno fakt rovnosti pred zákonom. Navyše nezrelosť demokratických inštitútov Ruska, zákonitá sublimácia pravicových politických síl a krach tradičnej komunistickej ideológie v parlamentných voľbách hrajú do karát téme „silnej ruky“ a nádeji, že len autoritatívny vodca je schopný garantovať Rusku stabilitu a poriadok. Decembrové voľby do Štátnej dumy tiež spočítali a podčiarkli, že V. Putin sa mení na človeka, ktorý už nechce byť sudcom či tvorcom nových ideí... Stal sa vodcom konsolidovanej ruskej byrokracie, ktorej návrat sám vydláždil. Nová prevaha v Štátnej dume – Jednotné Rusko – si privlastnila všetky posty. Podľa V. Žirinovského je to dobre, lebo prebrali na seba aj úplnú zodpovednosť. Nehľadiac na to, že V. Putin chce kandidovať ako nezávislý kandidát, Jednotné Rusko bola jediná politická strana, ktorej zjazd navštívil a bezprecedentne vyhlásil, že tento subjekt bude voliť. Snaha o samostatnosť Čo vlastne prinútilo V. Putina počas prvého volebného obdobia formovať svoj režim? Predovšetkým to bola potreba „očistiť“ sa od toho, že bol tajnými službami spolu s „rodinou“ B. Jeľcina vybratý, určený a zvolený za prezidenta. Toto pochopil prakticky až na konci svojho prvého prezidentovania, ako aj to, že jeho politický osud, t. j. možnosť zvolenia na ďalšie volebné obdobie, je priamo spojený práve so schopnosťou transformácie jeľcinovských metód do inej formy samoderžavia modelu 21. storočia. Výrazu samoderžavie sa netreba až tak báť. V. Putin nikdy dobrovoľne neodovzdá moc silovikom (ak si ju nezoberú sami, čo je však dnes dosť problematické). Bude ich naďalej využívať ako inštrument, aby sa postupne zbavil nepohodlných oponentov a upevnil svoje kreslo v Kremli. Faktom však bude to, že sa postupne stane ich záložníkom. Totiž, nemajúc k dispozícii nijakú inú relevantnú politickú a regionálnu silu, bude ich čoraz väčšmi potrebovať, aby bol schopný riadiť Rusko a minimalizovať nebezpečenstvo jeho rozdrobenia. Čečensko a Tatarstan, to je len špička ľadovca. Je tu ešte Tuva, Dagestan a mnoho iných subjektov, ktoré sú v Ruskej federácii len de jure. Svojím vedomím, teda de facto, sú už ďaleko od Moskvy. V tejto situácii sa liberálni technokrati, ktorých je v okolí V. Putina zatiaľ dostatok (A. Kudrin, H. Gref, V. Kozak....), budú musieť uspokojiť s menším vplyvom na chod udalostí v krajine, ako to bolo doteraz. Čaká ich viac prehier než víťazstiev. Čo je lepšie – perestrojka? Západ je dnes, v tejto chvíli viac zaangažovaný v tom, aby bolo Rusko stabilné, aj keď so silným autoritarizmom svojho prezidenta. V. Putin to vie a možno preto sa nepúšťa do rozhermetizovania z pohľadu západnej demokracie diskutabilného systému. Ďalšia perestrojka Ruska je síce za dverami, lenže osud M. Gorbačova je pre ruských politikov dostatočným poučením. V okolí prezidenta USA G. Busha, v americkej spoločnosti vcelku, prevládajú dva názory na aktuálny politický vývoj v Rusku. Časť je presvedčená, že to, čo robí súčasný prezident V. Putin, je ústup z pozícií, ktoré vybojovali „demokrati“ v Rusku v 90. rokoch minulého storočia. Títo ľudia si myslia, že administratíva amerického prezidenta by mala ostrejšie a efektívnejšie kritizovať V. Putina a robiť všetko pre to, aby sa zastavil proces dedemokratizácie krajiny. Predstavitelia druhej skupiny sú naopak presvedčení, že práve V. Putin je garantom jasného smerovania Ruska. Demokracia v Rusku síce neexistuje, ale nepoznali ju ani za B. Jeľcina. Súčasný prezident spravuje Rusko tak, ako ho spravoval jeho predchodca alebo ako ho spravovali generálni tajomníci a predtým cári. Tak čo treba meniť? Z tohto pohľadu je vplyv USA na vnútropolitické procesy v Rusku veľmi, ale veľmi malý a snahy o „pomoc“ v jeho demokratizácii sú vopred stratené. Podľa všetkého sa americký prezident doteraz prikláňal k druhému konceptu, nehľadiac na to, že vo svojom nedávnom vystúpení uviedol, že USA majú historickú misiu – pomáhať demokratizácii vo svete. Dnes sú Spojené štáty viac zainteresované v Iraku než v Rusku. Prečo? Pretože u G. Busha je ešte jedna misia. Boj proti terorizmu a ten je dôležitejší než dajaká demokracia a ešte k tomu dajaká demokracia v Rusku. Sám G. Bush si rozdelil svet na priateľov a protivníkov. Rusko je zatiaľ v rámci tohto čierno-bieleho videnia sveta spod kovbojského klobúka zaradené medzi priateľov. G. Bush totiž veľmi dobre vie, že bez Moskvy by sa mohla jeho antiteroristická mašinéria sveta zadrieť. Vzájomná predvolebná podpora Najmä preto bude americký prezident podporovať, nehľadiac na prehrešky voči demokracii, ruského prezidenta V. Putina. Teraz a aj neskôr... V. Putin má totiž najväčšiu šancu ostať v Kremli aj po marcových prezidentských voľbách a recipročne pomôcť G. Bushovi ostať v Bielom dome. Veď voľby, to je vlastne právo voličov vybrať si. Samozrejme, ak už dávno pred voľbami nebol výber urobený, alebo ak sa niekto nezvolil sám. Autor je spolupracovník týždenníka Slovo
