Boj na dvoch frontoch
Hovorí sa, že ženské hnutie v Bangladéši je ešte len v plienkach. Zápas proti nespravodlivosti a diskriminácii má však dlhšiu tradíciu. Bangladéšanky sú veľmi hrdé na Begum Rokejovú, ktorá v 19. storočí začala s výučbou moslimských dievčat. Ďalšia, Pritilota, sa ako prvá žena v 18. storočí zapojila do hnutia Odíďte z Indie namiereného proti britskému kolonializmu. Dominantnou silou ženského hnutia je stredná vrstva. Venuje sa predovšetkým sociálnej práci a vzdelávaniu dospelých. Počas vojenskej diktatúry sa v 90. rokoch združilo sedem ženských organizácií do spoločnej platformy Okkyboddho Nari Sama. Aktivistky dospeli k záveru, že ich cieľ – rovnosť medzi mužmi a ženami – je dosiahnuteľný len v sekulárnej a demokratickej spoločnosti. Vznikli tak dva hlavné smery ženského hnutia – jeden kládol dôraz na rodovú rovnosť, druhý na politiku. V roku 1995 policajti znásilnili a zavraždili štrnásťročnú Jasmínu Akterovú. Aktivistky požadovali vyšetrenie prípadu a postavenie páchateľov pred súd. Prípad sa stal symbolom boja za spravodlivý súd. Mnohé organizácie a právnici začali skúmať bangladéšsky systém spravodlivosti. Jasmínin prípad začal sériu kampaní proti štátnemu násiliu na ženách. Jednou z nich bola aj kampaň za vyšetrenie znásilnení bengálskych žien pakistanskými vojakmi počas vojny z roku 1971. Súčasťou demokratického hnutia sú už niekoľko desaťročí aj študenti. Gramotnosť sa v Bangladéši odhaduje na 32,4 percenta. Len 3,2 percenta mužov a 0,6 percenta žien dosiahne vysokoškolské vzdelanie. Študenti v Bangladéši sa zaktivizovali v roku 1952 počas boja za uzákonenie bengálčiny ako štátneho jazyka. Študentky v roku 1993 vyšli s požiadavkou zrušenia zákona o zákaze vychádzania pre ženy, podľa ktorého sa museli na internát vrátiť pred šiestou večer. Úrady sa na protestujúce študentky sťažovali, no študentky demonštrovali naďalej. Napriek tomu, že k zmene zákona neprišlo, vracali sa domov neskoro, takže internáty nakoniec kvôli nim museli byť otvorené do noci. V roku 1997 líder vládnej strany obťažoval istú študentku. Aktivisti žiadali jeho potrestanie, no vedenie univerzity ani vláda neprejavili nijaký záujem. Študentky preto uzavreli neďalekú cestu a blokovali ju sedem dní. Prívrženci vládnej strany z radov študentov na demonštrantky zaútočili. Útoku sa prizeral minister vnútra. Potom, čo jeden študent – člen vládnej strany – znásilnil spolužiačku, začali aktivistky organizovať protesty. Bojkotovali prednášky, držali protestnú hladovku. Podporili ich viacerí učitelia. Úrady boli napokon prinútené útočníkov potrestať. Mnohé mimovládne organizácie, ktoré sa venujú terénnej práci – pomáhajú ženám na vidieku a podobne – dospeli k záveru, že táto pomoc je bezzubá, ak sa nesústredí na boj s chudobou. Patriarchálna spoločnosť zbavila ženu akejkoľvek ekonomickej moci. Vidiecka žena nemá právo o ničom rozhodovať. Najnovšie trendy ukazujú, že sa ženy zo všetkých síl snažia uplatniť v rámci trhovej ekonomiky. Jednou z najvýraznejších zmien v mestskom prostredí bol nástup žien do výrobného priemyslu. Textilky, farmaceutické spoločnosti, továrne na elektroniku, ale aj potravinárske firmy zamestnávajú veľké množstvo žien. Drvivá väčšina z nich je zamestnaná v textilkách. Majitelia tovární však netúžia čeliť organizovaným požiadavkám robotníčok, a tak zo všetkých síl obmedzujú akékoľvek odborové aktivity. Napriek tomu sa z času na čas aj tu objaví iniciatíva za sociálne práva. V jednej textilke v Dháke v roku 2001 robotníčky tri mesiace protestovali za zvýšenie miezd a platené nadčasy. Výsledkom bolo, že vedenie továrne prijalo ich požiadavky. Ženské hnutie v Bangladéši bojuje na dvoch frontoch. Aktivistky lobujú za väčšiu mieru účasti na rozhodovaní o verejných veciach. Niektoré sa usilujú o to, aby boli v parlamente vyčlenené miesta špeciálne pre ženy, iné preferujú zavedenie kvót pre miesta v štátnej správe. Okrem toho sa usilujú zefektívniť prácu miestnych zastupiteľstiev, ktoré sú podľa nich priveľmi vzdialené od ľudí, ktorých majú zastupovať. Prioritou však ostáva boj proti brutalite a násiliu voči ženám. Ženské organizácie neprestávajú organizovať kampane a informovať verejnosť o násilí. Obetiam násilia poskytujú právne poradenstvo, na univerzitách, v úradoch, ale aj v továrňach upozorňujú na sexuálne obťažovanie a násilie. Práve im patrí vďaka za to, že mnohé ženy nazbierali odvahu a prípad znásilnenia či inej surovosti nahlásili. Autorka pracuje pre Právno-poradenské centrum pre ženy (ASK) v Dháke
