Stále rozdelená krajina
Estónsko patrí v monitorovacích správach medzi najlepšie pripravené krajiny vstupujúce do Európskej únie. Do prvej skupiny kandidátov ho prijali už na luxemburskom samite v roku 1997 (ako jedinú pobaltskú krajinu), no jeho cesta do únie nebola bezproblémová. Prekážky na nej však nevytváralo sovietske dedičstvo v ekonomike, ale zlá situácia v politike voči národnostným menšinám. Problém nie je stále celkom vyriešený, a tak s ním krajina vstúpi do únie. Estónsko vyhlásilo samostatnosť od Sovietskeho zväzu v roku 1991. Na ceste k suverenite sa však proti umiernenému Národnému frontu (prvej organizácii, ktorá presadzovala nezávislosť) presadila radikálnejšia nacionalistická koncepcia Estónskych občianskych výborov. Popri rýchlejšom odtrhnutí od ZSSR to znamenalo aj uprednostnenie národného, nie občianskeho princípu pri tvorbe štátnosti. Už v prvých voľbách, ktoré občianske výbory zorganizovali v roku 1990, nemala tretina obyvateľstva nijaké zastúpenie. Zúčastniť sa na nich mohli totiž iba tí, ktorí mali estónske občianstvo v roku 1940, a ich potomkovia. Celkom tým bola vylúčená veľká časť rusky hovoriacej menšiny, ktorá sa do krajiny prisťahovala počas sovietskej éry (pri sčítaní obyvateľstva v roku 1989 tvorila asi 35 percent obyvateľstva). Zákon o občianstve prijatý v roku 1992 bol rovnako diskriminačný. Všetci, ktorí nezískali estónske občianstvo priamo (týkalo sa to asi 85 percent ruskojazyčnej menšiny) oňho mohli požiadať po dvoch rokoch trvalého pobytu – počítal sa však až od roku 1990. Navyše museli prejsť skúškou z estónčiny. Aj po splnení podmienok museli čakať minimálne rok. Zákon tak ruskojazyčnú menšinu (netvoria ju len Rusi, ale i Ukrajinci a Bielorusi) prakticky vylúčil z politického života minimálne do roku 1993. Za týchto podmienok bola v referende prijatá aj estónska ústava. V roku 1993 bol prijatý zákon o komunálnych voľbách zakazujúci rusky hovoriacim kandidátom zvolenie do samosprávnych orgánov. Napätie sa vystupňovalo. Ruskojazyčná menšina žije prevažne v pohraničnej oblasti, kde tvorí až 95 percent obyvateľov. V jednom z tamojších miest, Narve, vyhlásilo miestne zastupiteľstvo referendum o autonómii. Prebehlo v Narve a Sillamäe aj napriek odporu vlády v Tallinne a intervencii vysokého komisára OBSE pre národnostné menšiny Maxa van der Stöla, 90 percent zúčastnených autonómiu podporilo. Do stupňujúcej sa krízy prilievali oheň aj intervencie Ruska, ktoré „ochranu ruskej menšiny“ používalo ako nástroj vlastnej zahraničnej politiky. Konflikt bol zažehnaný, až keď sa samosprávy oboch miest rozhodli akceptovať rozhodnutie najvyššieho súdu o nezákonnosti referenda. Neznamenalo to nijaký radikálny obrat, no situácia sa postupne začala zlepšovať. Konflikty už minimálne neprechádzali do otvorených kríz. Neobčania získali právo účasti aspoň na miestnych voľbách, v oblastiach s ruskou väčšinou sa stala ruština druhým úradným jazykom. Aj napriek opäť diskriminačnému novému zákonu o občianstve prijatému v roku 1995 (požiadavka trvalého pobytu sa zvýšila na päť rokov, k testu z jazyka pribudla skúška z ústavy a niektorých základných zákonov), získavalo estónske občianstvo čoraz viac príslušníkov ruskej menšiny. Hlbšie problémy ako právne postavenie menšiny však spôsobuje nedôvera medzi oboma komunitami. Ako mnohé iné postsovietske krajiny vzniklo Estónsko na vlne nacionalizmu. Ruská menšina bola spájaná s násilným pripojením krajiny k ZSSR počas druhej svetovej vojny, svoju úlohu zohral aj strach z Ruska, ktorým sa Estónsko, ako malá krajina, cítilo ohrozené. Vo všetkých pobaltských štátoch zároveň Moskva využívala ruskú menšinu ako nástroj na presadzovanie svojich cieľov. Strata baltských prístavov v Litve, Lotyšsku a Estónsku oslabila postavenie Ruska v oblasti a vojensky dôležitá oblasť Kalinigradu zostala odrezaná od zvyšku krajiny. Pre všetky tri republiky sa stala hlavným zahraničnopolitickým cieľom integrácia do transatlantických štruktúr – nielen do Európskej únie, ale i NATO. Moskva to dlhý čas vnímala ako neprijateľné ohrozenie národných záujmov. K postupnému zlepšovaniu situácie nakoniec prispelo niekoľko faktorov. Významnú úlohu zohrali intervencie OBSE, no najmä Európskej únie. Predovšetkým vďaka aktívnemu lobingu Fínska, ktoré malo v krajine značné investície, sa z Estónska stával jeden zo „šampiónov integrácie“. Vzniklo niekoľko projektov na podporu spolupráce komunít. Tlak EÚ na zlepšenie postavenia menšín počas predvstupových rokovaní urobil pre estónsku politickú elitu z hry nacionalistickou, protiruskou kartou neprijateľne nákladnú možnosť. Zmenila sa aj vonkajšia situácia. V Moskve prevládlo vo vzťahu k pobaltským republikám postupne presvedčenie, že ich integrácia do EÚ a NATO je v podstate nezastaviteľný proces. Kladenie prekážok sa navyše stalo politicky nákladným, keďže zbytočne zhoršovalo vzťahy so západnými krajinami. Správa Európskeho parlamentu z januára 2004, hodnotiaca pripravenosť pristupujúcich krajín, konštatovala pri Estónsku pokrok v integrácii národnostných menšín. No prísne pravidlá jednoznačne oddialili úplné vyriešenie problému. V Estónsku je ešte vždy 163 000 ľudí, celých 12 percent populácie, bez občianstva, asi 78 000 si zvolilo občianstvo iné (prevažne ruské). Mnohí z nich prežili v krajine väčšiu časť života. Potrebu zabezpečenia ich plnej participácie na spoločenskom a politickom živote si tak Estónsko prinesie do únie ako nesplnenú úlohu. tabuľka Estónsko – fakty Rozloha: 45 226 km2 Počet obyvateľov: 1,4 milióna Priemerná dĺžka života: 64 rokov muži/76 rokov ženy Hlavné mesto: Tallinn Politické zriadenie: republika Mena: krooni Nezamestnanosť: 12,4 percenta Hlavný vývozný artikel: strojárske výrobky, drevo a papier, textil Linky: www.riik.ee/en – oficiálna stránka estónskej vlády www.visitestonia.com – turistické informácie www.estonica.org – estónska encyklopédia on-line Vychádza s láskavou podporou delegácie Európskej komisie v SR. Uverejnené názory sa nezhodujú s oficiálnymi stanoviskami Európskej komisie.
