Turecko, reformy a ľudské práva

V posledných rokoch mnohí Európania, ktorí sa na tureckom bazári handrkujú o cenu strieborných náušníc, ale aj politici, ktorí s tureckými kolegami vyjednávali na početných stretnutiach v Bruseli, radi diskutujú o tom, či Turecko patrí alebo nepatrí do Európy. V samotnom Turecku v posledných dvoch rokoch došlo k mnohým zmenám a reformám. Bol prijatý balík noviel zákonov, ktorý je známy ako „harmonizačné právo“. Jeho cieľom je totiž priblížiť turecké právo medzinárodným štandardom, aby krajina splnila kodanské kritériá, ktoré sú podmienkou vstupu do EÚ. Reformy sú nepochybne veľmi pozitívnou zmenou, problém je však v tom, že podobne ako v mnohých ďalších kandidátskych krajinách, zmena zákona nie vždy vedie k zmene v praxi. Turecko v roku 2003 prijalo mnohé kľúčové dohovory o ochrane ľudských práv. Medzinárodný dohovor o občianskych a politických právach, Protokol číslo 6 k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv, ktorý ruší trest smrti. V januári 2004 krajina dokonca podpísala aj Protokol číslo 13, ktorý trest smrti ruší absolútne – teda aj v čase vojny. Mnohé formy porušovania ľudských práv, ktorými bolo Turecko neslávne známe v minulosti, však pretrvávajú. V týchto dňoch je v krajine na návšteve generálna tajomníčka Amnesty International Irene Khanová, ktorá sa vo štvrtok 12. februára stretne s premiérom Erdoganom a odovzdá mu memorandum o ľudských právach. Mučenie a zlé zaobchádzanie Podľa dostupných správ polícia skutočne upustila od „tradičných“ metód mučenia, ako sú elektrošoky či vyväzovanie tela za ruky. Množí sa však počet hlásení prípadov vyzliekania donaha, bitia, sexuálneho obťažovania, vyhrážania sa zabitím a dokonca aj simulovanej popravy. Jedným z dôvodov je nepochybne fakt, že sa páchatelia z radov polície nemusia obávať, že ich za takéto zaobchádzanie s väzňami stihne trest. Sudcovia sú k policajnej brutalite spravidla zhovievaví – počas pojednávania akceptujú aj svedectvo dosiahnuté mučením. Z vysielania rozličných televízií môžeme poznať zábery surových zásahov polície voči demonštrantom. Výnimkou nebol ani rok 2003 – pri pohľade na televízne spravodajstvo z protestov bolo chvíľami ťažko uveriť, že ide o krajinu, ktorá prežíva rozsiahle reformy. Polícia demonštrantov surovo bila a kopala. Z demonštrácie v Ankare z novembra 2003 bol odvysielaný záznam, ktorý spravil kameraman z radov polície – podarilo sa mu nakrútiť, ako sám kope do demonštranta ležiaceho na zemi. Najčastejšími obeťami útokov boli študenti, protivojnoví demonštranti, prívrženci ľavicovej prokurdskej strany DEHAP či odborári. Kurdská strana pracujúcich Po uzavretí prímeria s Kurdskou stranou pracujúcich (PKK) a zrušení výnimočného stavu došlo k zlepšeniu bezpečnostnej situácie. Na druhej strane sa však ktokoľvek, koho úrady označia za prívrženca PKK, dostane do problémov. Viaceré prokurdské strany boli zakázané a ich členovia sú prenasledovaní. Známu právničku a aktivistku za ľudské práva Eren Keskinovú zbavili v novembri 2002 na jeden rok právnickej licencie, z dôvodu „separatistickej propagandy“. Previnila sa tým, že v novinovom interview použila slovo Kurdistan. Fakt, že súdny proces s Abdulláhom Öcalanom nebol spravodlivý, potvrdil v marci 2003 aj Európsky súd pre ľudské práva. Amnesty International upozornila, že bolo porušené jeho právo na právneho zástupcu, verejný súdny proces a prezumpciu neviny. Súd napokon 29. júna 1999 rozhodol, že sa dopustil „zrady a separatizmu“ a že bude potrestaný smrťou. Turecko však medzičasom trest smrti zrušilo, takže Öcalana čaká doživotné väzenie. Momentálne ho držia na samotke vo väzení na ostrove Imrali. Cyprus Jednou z podmienok vstupu do EÚ je vyriešenie sporu o Cyprus. V šesťdesiatych rokoch na ostrove mnoho ľudí „zmizlo“ bez stopy. Úrady tieto prípady neboli schopné dôsledne vyšetriť. Amnesty International tiež upozorňovala na zavraždenie niekoľkých gréckych Cyperčanov v nárazníkovom pásme medzi gréckou a tureckou časťou ostrova, ku ktorému došlo koncom 90. rokov. V poslednom roku vzrástol počet nahlásených prípadov zlého zaobchádzania s novinármi a aktivistami na severe ostrova. Väznice typu F Turecko v decembri 2000 zaviedlo systém špeciálnych väzníc, ktoré majú byť vysoko bezpečné. Komunikácia medzi väzňami je veľmi obmedzená, pretože väčšinu času trávia na samotkách. Mnohí väzni okamžite začali protestnú hladovku, ktorú ukončil násilný zásah bezpečnostných zložiek. Zahynulo pri ňom tridsať väzňov a dvaja vojaci. Za incident sa dodnes nikto nezodpovedal pred súdom. Stovky väzňov napokon presunuli do nových väzníc, kde ich držia v úplnej izolácii. Amnesty International upozorňuje, že tento typ zariadení ohrozuje duševné aj telesné zdravie väzňov. Turecko síce zaviedlo opatrenia, ktoré podmienky vo väzniciach typu F o niečo zlepšili, no stále nespĺňajú medzinárodné štandardy. Väzni majú podľa nich nárok byť vo vzájomnom kontakte aspoň osem hodín denne. Do zariadení tiež majú mať prístup organizácie, ktoré sa venujú ochrane ľudských práv, lekári a právnici. Jedine tak možno zabezpečiť kontrolu dodržiavania zákonov. Turecko za posledné obdobie skutočne urobilo veľký kus práce. Krajinu a jej obyvateľov však teraz čaká ešte ťažšia úloha – zmeniť papierovú zmenu na zmenu, ktorá skutočne ovplyvní život obyvateľov. Autorka pôsobí v Amnesty International