Dvadsiate piate výročie islamskej revolúcie v Iráne
Keď stúpenci ajatolláha Chomejního získali v Iráne pred štvrťstoročím moc, pustili sa do uskutočňovania islamizácie iránskej spoločnosti a odstraňovania nánosov „západnej dekadencie“, ktorá tam zapúšťala korene počas éry proamerického šacha Mohammada Reza Pahlavího. Počiatočný elán už v roku 2004 dávno vyprchal a s plodmi revolúcie je nespokojná najmä mladá generácia. Návrat šíitského duchovného vodcu ajatolláha Chomejního z parížskeho exilu do Teheránu vzbudil v celej krajine nádeje na duchovnú očistu po deformáciách spôsobených šachovou diktatúrou. „Musíme vykoreniť amorálnosť z nášho života“ a „vyčistiť tlač, rozhlas, televíziu, kiná, školy a univerzity“ prízvukoval vtedy Chomejní, ktorý presadzoval transformáciu Iránu na krajinu riadiacu sa vo všetkých oblastiach života učením svätého Koránu. Na úrovni novej republiky kontrolovala čistotu islamskej revolúcie duchovná rada. Tento orgán, ktorý v západných demokratických systémoch nemá miesto a len v niektorých funkciách pripomína ústavný súd, nenahradzuje činnosť prezidenta, parlamentu alebo vlády a dohliada len nad zlučiteľnosťou ich pôsobenia s princípmi islamu. Za hlavného nepriateľa iránskej revolúcie sa považovali Spojené štáty, označované za Veľkého Satana, proti ktorému treba bojovať na celom svete. Tvrdá protiamerická rétorika na medzinárodných fórach a finančné podporovanie militantných islamských skupín, vrátane ozbrojených extrémistov a teroristov, vyprovokovali Spojené štáty k odvetným reakciám a výsledkom tohto vývoja po vyše dvoch desaťročiach bolo, že prezident Bush do skupiny krajín, tvoriacich takzvanú os zla, zaradil aj Irán. Medzitým vyrástla v Iráne nová generácia odchovaná revolúciou a režimom ovládaným islamskými klerikmi. Štyridsať miliónov Iráncov, takmer dve tretiny obyvateľstva, nemá viac ako tridsať rokov. Asi najtrpkejší osud postihol dnešných štyridsiatnikov a päťdesiatnikov, ktorí sa ako prví horlivo oddali novej revolučnej ideológii. Mnohí schvaľovali násilie a státisíce z nich bez váhania obetúvali v mene džihádu – svätej vojny – svoje životy počas osemročnej vojny s Irakom, ktorý nasadzoval do bojov aj chemické zbrane. Tí, čo prežili a vytriezveli z islamského fanatizmu, sa teraz považujú za zmanipulovanú a stratenú generáciu. Ich dnešné túžby sú zdanlivo skromné a prozaické – chcú, aby zo života Iráncov konečne zmizol ideologický balast a prestalo poučovanie zo strany klerikov o tom, ktorá krajina je priateľom alebo nepriateľom Iránu. Generácia tridsiatnikov a tých ešte mladších túži po rozšírení priestoru pre rozvíjanie vlastných schopností. Porovnáva sa už s rovesníkmi v zahraničí a považuje za samozrejmú súčasť života internet, satelitnú televíziu a mobilné telefóny. Chce, aby sa Irán otvoril svetu a aby svetová komunita prijala medzi seba Irán. Plný návrat Iránu do svetového spoločenstva je brzdený zvnútra i zvonku. Vo vnútri Iránu sa odohrávajú otvorené i skryté mocenské boje dvoch hlavných táborov – fundamentalistov a reformistov. Tí prví chcú uchovať čo najviac výdobytkov islamskej revolúcie a odolávať globalizácii a ekonomickému neoliberalizmu. Ťažšie to majú reformisticky orientované skupiny. Nielenže čelia vplyvu konzervatívnych šíitských klerikov, ale musia sa vyrovnávať s nepopulárnymi dôsledkami Američanmi vedenej invázie do Afganistanu a predovšetkým do Iraku. Iránska verejnosť je preto do veľkej miery rozpoltená vo svojom vzťahu k Západu i k vedúcim duchovným kruhom v Teheráne, usilujúcim sa o udržanie neskompromitovaných islamských hodnôt. Vojnu, ktorú vyhlásil americký prezident proti terorizmu, cíti ako útok na svoje náboženstvo a na islamský hodnotový i fyzický svet. Inštinktívne sa s ním vnútorne solidarizuje a inváziu do Iraku posudzuje ako agresiu voči svojej domovine, bez ohľadu na dlhoročné nepriateľstvo s režimom zvrhnutého Saddáma Husajna. Čo ako by značná časť iránskeho obyvateľstva privítala prehĺbenie a urýchlenie ekonomickej i spoločenskej transformácie, musí prežívať ustavičné frustrácie nad správaním sa Spojených štátov. Washingtonu je tŕňom v oku iránsky jadrový program a nevyškrtol ho ešte ani zo zoznamu krajín podozrievaných z podpory terorizmu. Iránska revolúcia je predmetom bilancovania aj medzi Iráncami v diaspóre, t. j. tými, čo žijú ako utečenci a exulanti na Západe. Prvú vlnu tvoria odporcovia diktatúry šacha a druhú oponenti teokratickej diktatúry. Časť z nich sa vo svojich hostiteľských krajinách radikalizovala v islamskej viere a súčasný protiarabsky naladený západný svet odmieta viac ako predtým. Druhý segment možno zahŕňa väčšinu zahraničných Iráncov, i keď tichú a menej nápadnú. Títo noví obyvatelia západných demokracií sú schopní a ochotní sa integrovať do okolitej väčšinovej spoločnosti. Problémy vznikajú hlavne vtedy, keď ich tá považuje za cudzí element, za nesúrodý demografický a sociálny prvok, voči ktorému sa prinajmenej podvedome bráni. Autor je analytik medzinárodných vzťahov
