Daňové raje škodia všetkým
Finančné škandály amerického Enronu či krach talianskeho potravinárskeho koncernu Parlamat opäť obrátili pozornosť na problém „daňových rajov“ – území, ktoré nízkym daňovým zaťažením finančného kapitálu a minimálnou či nijakou kontrolou transakcií a vlastníckych vzťahov lákajú firmy, aby si na nich otvorili dcérske spoločnosti. Vytváranie takéhoto „offshore“ sektora nie je z právneho hľadiska ilegálne a jeho možnosti využívajú veľké firmy i banky. Renomované finančné inštitúcie dokonca svojim klientom ponúkajú otvorenie dcérskej spoločnosti na Bermudách, Kajmanských ostrovoch, v Barbadose, Paname, Hongkongu, Monaku, na Cypre či na Malte (aby sme spomenuli aspoň niektoré z najznámejších daňových rajov) ako jednu zo služieb. Výhod, ktoré z takejto možnosti pre firmy (respektíve ich vlastníkov) plynú, je niekoľko – daňová optimalizácia, čiže hľadanie spôsobu, ako zaplatiť čo najnižšie dane, malá úroveň kontroly operácií, vlastníckych vzťahov či pôvodu peňazí... Práve takéto zámerne slabé pravidlá umožnili účtovné podvody, ktoré prednedávnom viedli ku krachu veľkých firiem, sú tiež jedným zo spôsobov prepierania peňazí s podozrivým pôvodom. *** Jedným z takýchto bankovníckych centier v Európe bol (a stále je) Cyprus. Spolu s Maltou má najrozvinutejší bankový sektor v celej desiatke pristupujúcich krajín, celkové aktíva komerčných bánk predstavujú 250 percent hrubého domáceho produktu. Bankovníctvo zaznamenalo rast najmä v 90. rokoch – medzi rokmi 1994 a 2000 rástli kredity o 15 až 20 percent ročne. Cyperský bankový sektor bol nízkymi daňami a voľnými pravidlami rozdelený na dve časti – „onshore“ sektor, domáce banky a úverové spolky a silný „offshore“ sektor, ktorého služby využívali zahraničné spoločnosti. Cyprus tak bol jedným z daňových rajov, kde sa na anonymných kontách a dcérskych spoločnostiach končili všetky snahy o kontrolu finančného či podnikateľského sektora. So vstupom do Európskej únie musel Cyprus svoje bankové pravidlá harmonizovať. Keďže však daňové raje fungujú aj v rámci Európskej únie, je pravdepodobné, že potrebu väčšej prehľadnosti to nevyrieši. *** Škodlivosť daňových rajov sa prejavuje predovšetkým v dvoch oblastiach. Aj keď je daňová optimalizácia legálnou snahou firiem zaplatiť čo najnižšie dane, vo svojej podstate je obchádzaním daňových zákonov krajín. Zvýhodňujú sa tým tiež veľkí hráči, ktorí si môžu dovoliť zaplatiť drahé poradenské firmy či sami investovať do hľadania najlepších spôsobov. V niektorých prípadoch je využitím daňovo preferenčných režimov možné znížiť daňovú záťaž až na nulu, čo je síce výhodné pre podnikateľa, no nevýhodné pre spoločnosť ako takú. Daňové zaťaženie sa presúva na ostatných hospodárskych aktérov – väčšinou tých slabších. Potenciálne ešte nebezpečnejšie sú slabé pravidlá, ktoré v daňových rajoch existujú. Neprehľadná vlastnícka štruktúra, nemožnosť kontroly operácií, okrem iného napomáhajú korupciu a politický klientelizmus, či znižujú šancu včasného odhalenia účtovných podvodov. Týždenník Trend citoval vyjadrenie prezidenta Medzinárodnej účtovníckej federácie Reného Ricola: „Problém je, že často ide o špinavé peniaze pochádzajúce z korupcie a trestnej činnosti. Neprehľadnosť spôsobuje, že neviete, s kým sedíte za stolom. Šéf každej bankovej pobočky vo Francúzsku musí hlásiť transakcie prevyšujúce osemtisíc eur. Zároveň však nechávame v offshore rajoch cirkulovať miliardy.“ Svetová banka odhaduje, že v rozvojových krajinách korupcia dosahuje päť percent HDP, nie to je však len ich problém. Anonymita vlastníckych vzťahov a transakcií v daňových rajoch umožňuje „riešiť“ konflikt záujmov aj politikom v rozvinutom svete, čím sa posilňuje nebezpečné prepojenie ekonomických a politických elít. *** Organizácia pre ekonomickú spoluprácu a rozvoj (OECD) už od roku 1996 iniciuje niektoré kroky na zvýšenie transparentnosti daňových rajov. V niektorých prípadoch sa sprísnenie pravidiel podarilo dosiahnuť, veľa však ešte treba urobiť. Hoci Európska únia tlačila Cyprus k harmonizácii bankových pravidiel s jej štandardmi (po vstupe bude mať čas úplne sa prispôsobiť do skončenia prechodného obdobia v roku 2005), sama nie je celkom nevinná. V jej vlastnom kočiari sa nachádzajú „čierne ovce“ ako Channel Islands v Lamanšskom prielive, Luxembursko, možnosť neposkytovať informácie o majiteľoch bankových účtov si však vyrokovali aj Belgicko či Rakúsko. Ďalšie daňové raje sú v susedstve únie a sú s ňou tesne ekonomicky previazané – Andorra, Monako a Lichtenštajnsko sú dokonca pre svoju neochotu spolupracovať troma z piatich krajín (spolu s Libériou a Maršalovými ostrovmi) nachádzajúcimi sa na čiernej listine Finančnej jednotky pre boj proti praniu špinavých peňazí. Dvojaké štandardy nabúravajú snahy OECD stransparentniť sektor a zjednotiť pravidlá. Karibské daňové raje právom poukazujú na neférové ústupky, ktoré si vymohla ich európska konkurencia (spolu so Singapurom a Hongkongom) a obávajú sa, že ak sa vzdajú výhody anonymity, prídu o väčšinu zákazníkov. Nedávne účtovné škandály by mali byť pre úniu dostatočným dôvodom, aby zaujala k celej veci jednoznačný postoj. Ľudia zodpovední za krachy veľkých firiem možno spravodlivosti nakoniec neujdú, no škody ako nezamestnanosť sa budú naprávať ešte dlho. Vychádza s láskavou podporou delegácie Európskej komisie v SR. Uverejnené názory sa nezhodujú s oficiálnymi stanoviskami Európskej komisie.
