Poslúchnuť to, čo prináša slovo

V jednom rozhovore ste povedali: „Čo som nežil, to neviem, a čo neviem, to nemôžem napísať.“ - Dokážem písať o tom, čo som nezažil – dokážem si to vymyslieť. Nemám však dôvod. To, čo som nezažil, ma nenúti písať. Písanie je spôsob, a na to možno ešte prídete, keď to budete potrebovať, ako sa vyrovnávať s vecami. Keď človek v tiesni píše, vždy zvíťazí – v skutočnosti to tak nebýva. Mňa to sprevádza po celý život – buď som si písal priamo denník, alebo záznamy v kritickom období. Od tretej triedy meštianky, keď pán učiteľ Ječmínek prikázal celej triede, aby si viedla denník. Od študentského denníka nebolo ďaleko k debutu Rušný dům. - Vtedy som sa cítil dôležito. Sú to zápisky z obdobia, keď som pracoval ako vychovávateľ a nesmierne som trpel pomermi, tým, čo som nechcel, ale musel – skrátka som sa zrážal so straníckou politikou vo výchove mládeže. Z podobných dôvodov som však už mal za sebou jedno vyhodenie z práce, a tak som s tým nemohol nič robiť. Preto som písal. To bolo v rokoch 1949 až 1951. Potom som išiel na vojnu, a keď som sa vrátil, táto zdĺhavá sťažnosť nikomu stále ležala nedotknutá. V roku 1956, keď padol Stalinov kult, nastalo slobodnejšie obdobie a začal vychádzať časopis Květen. Prinášal iné témy, iného ducha, a tak som spracoval niekoľko úryvkov z rukopisu, ktoré vyšli. Všimol si ich kamarát Ivan Klíma, redaktor Československého spisovateľa, ktorý navrhol, aby som z toho urobil knižku. Ale mňa o tom tak nebaví hovoriť! O tú knihu sa vlastne viedol politický zápas – na jednej strane ja a pár kamarátov, na druhej stranícky aparát. Bral som to ako víťazstvo, ktoré nebolo súbežné s literárnym úspechom – literárny úspech sa nedostavil. Dostavil sa súhlas s knihou, že to bol správny hlas, veď to bol jeden z prvých textov, ktoré kriticky hovorili o vtedajších pomeroch. Vyšiel v Československom spisovateli v edícii Život kolem nás, ktorá mala ambíciu publikovať knihy ako pravdivejší obraz skutočnosti. A pravdivosť skutočnosti pre mňa zohrávala natoľko dôležitú úlohu, že som priveľmi nespytoval jej literárnu stránku. K tej knihe som sa nikdy nevrátil, nikdy som ju nečítal. Atlantis však chce vydať všetky moje texty, takže vyjde aj Rušný dům. Nechal som to na nich – je to ich vec. Vaše knihy sú plné veľmi intímnych zážitkov. - Celá literatúra je predsa plná niečích najintímnejších zážitkov! Mnohí autori však tvrdia, že je to fikcia. - No vidíte, na to sa dá spoľahnúť! Zaráža ma, ako otvorene priznávate, že vaše knihy sú autobiografické – to je vaše rozhodnutie. Hovoríte však o veciach, ktoré sa netýkajú len vás, ale aj iných, reálnych ľudí. Ako na to reagujú? - Koho sa to týkalo? V Jak se dělá chlapec sa to týkalo partnerky, ktorá potom tú istú situáciu popísala zo svojho pohľadu. Cesta na Praděd je úplne iný prípad, hoci je to veľmi intímna kniha. Mal som krásnu príležitosť zviesť to na niekoho iného. Opisujem milostné príhody, ktoré som neprežil. A Loučení k panně – to sa týkalo Kateřiny, a tá vedela, že píšem, tá s tým počítala. Okrem toho, vôbec do tej Prahy nemala cestovať! Teraz však trochu preháňate... - Ale nie, pozrite sa, ja som jej dal v rukopise prečítať knižku Jak se dělá chlapec – požiadal som ju o názor. Mala predsa možnosť povedať: „Tak to teda nie! Radšej odídem!“ Ale... vám sa zdá, že je to zlé? Nie, však? Nie, vôbec nie. Myslím, že pre ňu to bola krásna a dôležitá životná fáza. - V románe sa vo veľkej miere citujú jej listy. Keď som zo zápisov začal robiť knihu, pýtal som sa jej aj na listy. Súhlasila s ich použitím, dokonca – a to už bola v Taliansku – mi ponúkla, že keby som potreboval jej korešpondenciu a denníky, kdesi ich uložila a môžem si ich požičať. Mohol som si vymýšľať jej duševný život, ale nebolo treba! Mala ho tak krásne napísaný! Dokonca som počul kritiky typu „to nie je možné, mladé dievča nemôže takto hlboko myslieť, takto formulovať“ a podobne. Ľudia si myslia, že som si Kristýnu vymyslel. Mrzia vás také ohlasy? - Keď sa ma to dotkne, poviem si, že to ten človek zle prečítal. Nepochopil, o čom to je. Kritizovali niekedy synovia vaše ženské hrdinky? - Neodvážili sa. Keď som napísal román Jak se dělá chlapec, dal som ho čítať Ondrášovi. Prečítal si to, povzdychol si a hovorí: „Ale literatúra to rozhodne je!“ Dávam im to čítať, samozrejme. A riadim sa podľa nich. Existuje rukopis Stará posteľ, o ktorom sa vie, že ho nemienim vydať, a ktorý čítali len oni. Myslím si, že pre deti býva veľmi ťažké predstaviť si, že rodičia majú aj nejaký intímny život. - Áno. Ondráš je veriaci, zbožný muž. Keď sa malo narodiť moje dieťa s Lenkou Procházkovou (ktorá sa stala prototypom Xenky v knihe Jak se dělá chlapec, pozn. aut.), prišiel za mnou a povedal: „Radil som sa s evanjeliom, že s tým nemôžeme nič urobiť.“ Nie je to schválenie, ale je v tom spracovanie faktu, prijatie. Pokora. To je na deťoch najcennejšie. Viem, že je to nevhodná otázka, ale pri čítaní Panny som stále riešila jednu vec: ako to vnímala pani Vaculíková? - Ona to nečítala! Nečítala ani román Jak se dělá chlapec. Nečíta veci, ktoré by na ňu mohli zle pôsobiť. Keď však chodievame na literárne besedy, alebo keď príde list a ja dostávam samé kladné ohlasy, najmä od dám, vidieť, ako sa jej s každým priaznivým hlasom uľaví. Prečítala som si, že často mávate sny o šoférovaní – a nejde vám to. Auto sa zabára, nechce sa pohnúť, zmení sa na nákladné alebo aj detské autíčko. Viete, čo hovorí o snoch Jung? - Neviem. Nikdy som Junga nečítal, aj keď ho všetci čítali. Auto je symbolom vášho ja, a veľmi zjednodušene by podľa tejto teórie problémy so šoférovaním mali naznačovať problémy so zvládaním vlastného života. Čo vy na to? - Problémy! Vždy nejaké boli a musel som sa s nimi vyrovnať. Ešte aj dnes sa mi sníva o aute, ktoré sa nie a nie pohnúť! A nezdá sa vám zaujímavé, že sa vám vracia stále ten istý sen? - Nie. Je mi to jedno. Nevidím v tom ani symboliku, ani proroctvo. Nedávno som si však uvedomil, že mám samé pokojné sny. Obyčajné, pozitívne sny – niekde sme, niekam ideme... ... s pani Vaculíkovou? - Áno, ale aj s deťmi. Nesníva sa mi o žiadnych cudzích ženách. To je výborné, nie? - No neviem... neviem, či je to správne (smiech). Sny s otvorenými očami však nepestujem, to pokladám za dôkaz bezmocnosti. Prečo by som mal o niečom snívať, keď to môžem urobiť? Ale nejaké predstavy mám, samozrejme. Rozhodol som sa, že budem uzatvárať svoju činnosť voči verejnosti. Dôvod? - Dôvod je ten, že sa mi nechce. Takže keď ma pred Vianocami žiadal Lampert, ktorý robí pre Právo, o rozhovor, odmietol som, ale vám som musel! Lebo som Slovenka. - Áno. Pretože ste zo Slovenska a myslím si, že by sme mali držať spolu. O týždeň som mal byť v Budapešti. Tak ma mrzelo, že som to musel odmietnuť, ale nedalo sa inak, povedal som si, že už treba prestať. A potom som zistil, že to bolo dobré rozhodnutie, pretože sa mi uľavilo. Minulý rok som bol na knižnom veľtrhu na Pule v Istrii – tento rok som odmietol, a pocítil som, že je mi lepšie! Rúca to môj vnútorný život. Tento rok som sa už po štvrtý raz rozhodol, že konečne nepôjdem na folklórne slávnosti do Strážnice! Mrzí ma to, ale nepôjdem. Pretože chcem ešte niečo napísať! Musím byť v zajatí toho, čo chcem písať, a nie sa k tomu každý deň znovu predierať. To znamená, že keď píšete, zatvoríte sa a nikto vás nesmie rušiť? - Nepíšem, len sa na to chystám. Musím povedať, že z poslednej knižky, z Panny, som sa ťažko dostával. Ale predstavte si – čo by ste mi poradili? – dostal som pozvanie z Budyšína na letný jazykový kurz lužickej srbčiny! Chcú, aby ste sa učili lužickú srbčinu? - Vedia, že sa nebudem učiť. Lužica ma odjakživa veľmi zaujímala. Zrejme som to niekde spomenul, tak ma pozvali. A pani Vaculíková hovorí: „Veď choď, vždy si to chcel!“ To je pravda, ale kedy? Niečo vám poviem. Teraz mám pocit, že pôjdem. V noci a ráno viem, že nepôjdem! V noci, keď nespím, si premietam život a hovorím si: „Čo blázniš? Nerob to!“ Cez deň sa to zmení. S vekom prichádza sloboda. Keď je človek mladý, pociťuje množstvo tlakov – toto by som mal, to sa odo mňa očakáva. Čím je starší, tým viac je mu to jedno, nie? - No... zhruba je to tak. Je to tak, ale aj tak sa svedomiu alebo pocitu zanedbania neubránite, keď niečo odmietate. Dá sa to vyrovnať tým, že si hovoríte, že niečo iné je dôležitejšie. Kniha je, pochopiteľne, dôležitejšia. Už prezrádzate, o čom bude? - Nie. Atlantis mi už ponúkal zálohu. Nie, nie, nie! Chceli mi dať zmluvu – nie, nie, nie. Pred dvoma týždňami som dostal list, že by potrebovali vedieť, ako sa bude volať, aby ju zaradili do plánu – nie! Kým neexistuje, nemám o čom hovoriť. V jednom zo svojich Posledných slov v Lidových novinách v roku 2002 ste sa veľmi kriticky vyjadrovali k legalizácii marihuany a homosexualite. Bolo na to množstvo negatívnych reakcií. Tvrdili ste čosi úplne iné ako v Cestě na Praděd, kde hovoríte: „Kto len trochu môže, mal by čo najviac zdôrazniť svoju odlišnosť, a to bez ohľadu na súd iných ľudí. Pretože keby sa obzeral, zase bude rovnaký a bude tam, kde sú oni.“ - Áno. To je o koňoch. Týka sa to len koní? - Nie, nie, aj ľudí. Na tom stojí sloboda. Brániť sa rovnakosti. „Zvrhlé je posúvať normu slušnosti, aby som akože nehrešil. Je zlé chcieť všetko smieť. Buďte vo vám milej nízkosti a neťahajte nás medzi seba. To isté si myslím o boji homosexuálov za právne povýšenie ich úchylného vzťahu. Smiešneho. Čo v ňom treba právne zaistiť, zjednajte si zmluvne, právne vymáhateľne. Ale ste pod čiarou normálu, buďte si tam a nekrivte ju k sebe. Je to pozoruhodné, že boj o slobodu nejakého svojho konania a záujmu nevedieme ani tak my normálni, ako všelijakí odlišní, postihnutí, podvodní až zlí.“ Neodporujete si náhodou? - Myslím si, že z osobných, intímnych vecí sa nemá robiť spoločenský problém. Neprekáža mi, že takí ľudia existujú: nech spolu žijú, ale na taxík s mašľami to nie je! Neviem, prečo hovoríte práve toto – podľa mňa len z diskusných dôvodov. Nezdá sa mi možné, že by ste nepochopili, ako som to napísal. Predtým, ako som si prečítala reakcie čitateľov na tento článok, pomyslela som si: Hm, tak to je teda konzervativizmus a reakcionárstvo na päťdesiatu ôsmu!“ - To nič. Čí konzervativizmus? Váš. - Čo je na tom konzervatívne, byť normálny? Myslím, že ste to nesformulovali úplne jasne. Možno som to nepochopila, ale so mnou očividne mnoho iných ľudí, ktorých noviny citovali. - Ale to v novinách robievajú, sú radi, keď vznikne spor. Na druhej strane jeden z čitateľov napísal, že čeština po Vaculíkovi už nikdy nebude, to, čo predtým... - No jasné! (smiech) Nedáme si panáka? Obávam sa, že v cukrárni nám panáka nedajú. - A čo je to tam v tých fľaškách? Ahá! Máte pravdu. - Čo by sme si dali? Fernet? Môže byť. (objednávame si) Vráťme sa k písaniu. - V duchu píšem, kade chodím. Všade. Keď nemôžem zaspať, prichádzam na úžasné nápady. A zapisujete si ich. - Nie, nikdy si nápady nezapisujem. Pamätáte si ich. - Nepamätám. Dajme tomu, že by som mal krásny nápad, že vojdem do rieky a preplávam k nádhernej vŕbe. Pokojne na to zabudnem. Až sa tá rieka naskytne a uvidím tú vŕbu, urobím to. (Prinášajú nám fernet.) Na zdravie. Takže kniha je vo vás a potom zrazu nastane okamih, keď ju objavíte? - Nie, nie je to celkom tak. Hovorí sa, že to tak je. Ja som však zistil, že keď začnete písať z vlastného dôvodu, text vás využije k svojej existencii. Začne sa to samo. Znamená to, že ste len médium? - Odrazu sme dvaja. Knižka a ja. Na tom som dokonca založil písanie Českého snára. Moje záujmy a záujmy spisu sa začínajú rozchádzať. Vždy treba poslúchnuť to, čo samotné slovo ponúkne a prinesie. Ale veď ste hovorili, že veľa prepisujete! - Zdokonaľujem to. Hovorím o myšlienkach a nápadoch. Vypracovanie je otázka trpezlivosti, nespokojnosti a stálej opravy. Koniec kazety. Len skontrolujem, či sa mi to nahralo. - Keby nie, tak by ste si to predsa vymysleli. Český prozaik a fejtonista Ludvík Vaculík (1926) pracoval ako robotník v Baťových závodoch, neskôr ako vychovávateľ v učňovskom internáte. Po vysokoškolských štúdiách pôsobil ako redaktor vo vydavateľstve Rudé právo, v Československom rozhlase a Literárních novinách. Ako signatár Charty 77 bol v 70.-80. rokoch perzekvovaný. Založil a redigoval samizdatové vydavateľstvo Edice Petlice. V debute Rušný dům (1963), v ktorom ťaží zo skúseností internátneho vychovávateľa, kriticky zachytil mravnú devastáciu a pokrytectvo dobovej socialistickej spoločnosti. Autobiografický základ mal i úspešný román Sekyra (1966), vyrovnávajúci sa s generačným sporom o chápaní socializmu. V jeho neskoršej tvorbe sa stupňoval pocit absurdity (Morčata, Toronto 1977), vrcholiaci v denníkovom románe Český snář (Toronto 1983, Brno 1990), Typizuje situáciu intelektuála vystaveného tlaku totalitného systému. Mučivé sebareflexie zachytil v románe Jak se dělá chlapec (1993). Denníkové záznamy z detstva, z učňovských a študentských rokov, komentované z odstupu niekoľkých desaťročí, zhrnul v diele Milí spolužáci (1995). Denníkové záznamy z rokov 1969-72 publikoval v knihe Nepaměti (1998). Z množstva fejtónov (najmä v Lidových novinách) vzniklo niekoľko knižných výberov. Zatiaľ posledným Vaculíkovým románom je vnútorná dráma príbehu starnúceho spisovateľa a študentky Loučení k panně (2002). Autorka je prekladateľka