V Caligulovi sa zaskveli nové talenty
História ľudstva je písaná ľudskou krvou. Čím väčší tyran, tým hrubšia čiara. Sú čiary tenučké ako vlásočnice, sú čiary hrubé ako tepny. Navždy si pamätáme mená šialencov, ktorí prišli na tento svet, akoby sa mali pomstiť, ktorí napísali hrubizný podpis perom namočeným do cudzej krvi a zmizli do pekiel. Takéto úvahy motivovali debutujúceho choreografa Igora Holováča a režiséra Nikitu Slováka na napísanie syntetického baletno-divadelného predstavenia o krutom Caligulovi, ktorý mal premiéru 30. januára v historickej budove Slovenského národného divadla. Podľa tvorcov je cieľom ich podania príbehu krutého vládcu, ktorého jediným pozitívom bola láska k Drusille, mimochodom vlastnej sestre, poukázať na nepoučiteľnosť ľudstva z veľkého zla. Keby divadlo mohlo vychovávať, chceli by varovať divákov, aby už nikdy nikomu neponechali v rukách absolútnu moc, lebo je živnou pôdou pre takýchto šialencov. Lebo i v prípade, že sa niektorý z tyranov odoberie na druhý svet, chvíľa ticha po daždi trvá iba krátko, kým sa objaví ďalší. V predposledný januárový deň „kvôli tyranovi“ zavládla pompézna atmosféra nielen v budove SND, ale i pred ním – okoloidúci obdivovali kruh z ružových lupienkov a horiacich faklí a sviečok okolo fontány. Podobne vyzdobenými schodmi kráčalo do sály publikum plné očakávania nového pôvodného slovenského opusu, ktorý sa na prvú slovenskú scénu nedostáva hocikedy. Ešte pred úvodným taktom však tabakový koncert spolu s vedením SND odovzdal ceny pre najlepšieho baletného umelca a najvýraznejší talent roka 2003. Napriek protestom iných krajov obe ceny poputovali do baletného súboru SND, cena spolu so soškou Nine Polákovej, hviezdou večera však bol jej o rok starší 20-ročný kolega Roman Novitzký – talent roka. Pozitívom „bratislavocentrizmu“ bol totiž fakt, že obaja vystúpili v titulných rolách premiérovaného diela Caligula. Novitzký sa dokonca predstavil v hlavnej úlohe, v ktorej ho alternuje víťaz predchádzajúceho Kvetu baletu 2002 Juraj Vasilenko. Nedávny absolvent konzervatória sa na rolu krvilačnej beštie dôkladne pripravoval. Okrem zvládnutia pohybovej stránky, v ktorej choreograf kreslí nesympatickosť, slizkosť až šialenstvo hlavného hrdinu, strávil hodiny pred zrkadlom, kým výraz svojej mladej tváre premenil na zlo svojho hrdinu. Polákovej sa ušla menšia rola, diváci však mohli obdivovať ladnosť a ľahkosť pohybov novej hviezdy slovenského baletu, ktorá stvárnila jedinú Caligulovi celý život odopieranú vec – lásku. Za pozornosť stojí aj rakúska sólistka Sandra Perónová v role Caligulovej matky, ktorá prišla do Bratislavy za klasickým baletom, už pred rokom však vynikla v novodobom Rasputinovi. Mladé tváre nechýbali ani v ostatnom ansámbli, zbor bol oduševnený nielen pri zábave, ale i pri stvárnení orgiastických scén v paláci. Caligula, ktorý sa po vražde svojho otca a oslepení matky stane vládcom, sa totiž postupne mení zo spočiatku populárneho „flamendra“ na krutovládcu opojeného mocou, nechýbajú mládeži neprístupné scény znásilňovania či vraždenia. Autori sa rozhodli spojiť balet s hovoreným slovom a angažovali do postáv bohov Jupitera a Juno činohercov. Ich postavy teda rozprávajú, miestami vysvetľujú dej a niekedy vnášajú do diela vtip, inokedy sú však ich komentáre zbytočné a divákovi tlmočia dianie na javisku miesto toho, aby ho nechali čítať z baletnej reči. Naopak, neokomentujú záverečnú scénu Caligulu v polohe Ukrižovaného, a tak divák môže iba hádať, čo tým chceli autori povedať. Marián Geišberg a Ingrid Timková, ktorí sa radi „za peniaze zahrali na bohov“, svojimi výkonmi rušivo nepôsobili, prospelo by však, keby ich ozvučenie nebolo také hlasné a neprehlušovali hru orchestra. Čo však netvorilo silnú stránku Caligulu, bola hudba Henricha Leška. Jej ilustratívnosť a absencia zapamätateľného, či sugestívneho motívu privádza k pochybnostiam, či by obstála v koncertnej podobe ako samostatný celok. Veľkolepá, ale i jednoduchá scéna Petra Čaneckého, ktorá v pozadí pripomínala motív kresťanstva, svojou prírodnou farebnosťou tvorí neutrálne prostredie pre veľkovýpravné, miestami až provokujúce kostýmy Jany Hurtigovej. Cítiť zmysel pre klasickú krásu baletu, inokedy zmysel pre show režiséra. Caligula svojou pôsobivosťou neprekonal svojho predchodcu spred roka – Rasputina, prilákal však slovenské publikum na dielo z domácej produkcie a potešiteľný bol aj priestor pre mladé talenty. Autorka je muzikologička
