Rozpaky nad smerovaním EÚ

Európskymi médiami rezonuje v týchto dňoch minulotýždňový samit predstaviteľov Nemecka, Francúzska a Veľkej Británie. V súčasných a pristupujúcich členských štátoch sa ozvali neskrývané obavy a varovania pred možným utváraním sa akéhosi riadiaceho tria, ktoré by dirigovalo ostatných dvadsiatich dvoch. Nemecký kancelár Gerhard Schröder, britský premiér Tony Blair a francúzsky prezident Jacques Chirac sa zdali rozsahom i vervou námietok mierne zaskočení a zdôrazňovali preto, že nemajú v úmysle utvoriť triumvirát veľkých, ktorý by diktoval stredným i malým. Doposiaľ sa vo vnútri existujúcej pätnástky všeobecne akceptovalo prirovnanie, že Nemecko s Francúzskom sa stali motorom, vďaka ktorému únia napreduje smerom k prehlbovaniu integrácie a posilňovaniu svojho postavenia ako celku vo svete. Medzi Parížom a Berlínom nepanuje plná zhoda v otázke krokov smerujúcich k federalizácii EÚ, pretože otvorene sa k tomu hlásil len nemecká vláda a jej minister zahraničných vecí Joschka Fischer. Na druhej strane sa krajina galského kohúta priamejšie angažuje v prospech spoločného európskeho obranného projektu ako jej východný sused, čo je pochopiteľné vzhľadom na minulosť Nemecka. Celkove sa franko-nemeckej osi darí upevňovať súdržnosť bilaterálnu i únijovú vo všetkých nekonfliktných oblastiach – a tých je viac ako dosť. V období studenej vojny bolo Francúzsko politicky silnejšie a hospodársky slabšie ako jeho nemecký partner. Po páde železnej opony v 90. rokoch sa tieto okolnosti pominuli a Nemecko sa mohlo začať správať v EÚ ako najsilnejší člen klubu. Zvolilo si však iný prístup a podporovalo Francúzsko, aby vystupovalo ako jeho rovnocenný partner v spoločnom tandeme a podľa Zmluvy z Nice disponovalo aj rovnakým počtom hlasov v Európskej rade. Obe ekonomiky spája jednotná mena euro a ich previazanosť sa neustále stupňuje, čím synergicky rastie na význame aj rola ich dvojzáprahu v eurozóne. V tomto porovnaní stojí Veľká Británia v postavení dôležitého partnera, ale predsa len mierneho outsidera. Spojené kráľovstvo má svoju vlastnú menu – britskú libru – a v osobe ministerského predsedu Tonyho Blaira jej vyrástol neochvejný stúpenec tradičných osobitných anglo-amerických vzťahov. Tie sa vo vlaňajšej skúške času ukázali ako neotrasiteľné, keď sa Blair v prípade irackej krízy aktívne postavil na stranu transatlantických bratrancov, a nie na stranu Paríža a Berlína odmietajúcich inváziu. Prešiel rok a z pokorenia Iraku sa Blairovi nedostalo slávy ako novému Churchillovi. Vernosť Bushovi mu nezaručila ani vysoké volebné preferencie, a preto Blair skúsil prehodiť výhybku a venovať viac pozornosti problémom i perspektívam Európskej únie. Tá sa o niekoľko týždňov rozšíri a, súdiac podľa poplašných titulkov v bulvárnej tlači o blížiacich sa hordách z východu, britská verejnosť nie je na to dostatočne pripravená. Napriek neprehliadnuteľným rozdielom v orientácii a záujmoch si Londýn uvedomuje, že nastal najvyšší čas zaoberať sa nielen vplyvom májového vstupu desiatich krajín do EÚ, ale aj dlhodobejšími plánmi tohto onedlho 25-členného zoskupenia. Pre hospodárstvo Veľkej Británie je napojenie na úniu životne dôležité a v konečnom dôsledku musí prevážiť aj nad tradičnou bezpečnostno-politickou spriaznenosťou s USA. Britské hospodárstvo prežíva v súčasnom období rozmach a relatívne nízku nezamestnanosť mu závidí najmä Nemecko. Premiér Tony Blair vystupuje v rozhovoroch s predstaviteľmi Nemecka a Francúzska so sebavedomím podloženým pulzujúcou ekonomikou svojej krajiny a v mnohom by mohol svojmu nemeckému kolegovi aj poradiť. V jeho rozhovoroch s novinármi sa prejavili prvky vedomia si určitého oprávnenia ponúkať britské skúsenosti s reformami a prichádzať s novými impulzmi pre celú Európsku úniu. Britská, francúzska a nemecká ekonomika sa viac ako polovicou podieľajú na celkovej hospodárskej výkonnosti súčasnej EÚ. Rozšírenie pätnástky o nové štáty strednej a východnej Európy bezprostredne pomôže najmä Nemecku, ktoré s nimi susedí a môže ich priamo zaraďovať do svojho širšieho ekonomického priestoru. Nemecko má však tretiu najväčšiu ekonomiku na svete a svoje priority koncipuje globálne a nie iba stredoeurópsky či kontinentálne európsky. Londýn má zodpovednosť voči krajinám Britského spoločenstva národov a podobnú skupinu zastrešuje aj Francúzsko. Berlín, Paríž a Londýn celkom logicky stotožňujú konkurencieschopnosť EÚ na neľútostných svetových trhoch so svojou vlastnou. Európska únia im má slúžiť v mnohých ohľadoch ako veľmocenský nástroj, ktorý musí byť ovládateľný a výkonný. Irituje ich predstava ťažkopádnosti v rozhodovacích procesoch a doposiaľ dominujúce právo veta by chceli zredukovať na holé minimum. Takýmto manažérskym postojom však znepokojujú stredné a malé členské štáty, ktoré sa často ľakajú vízie, že budú odsunuté do postavenia hráčov druhej a regionálnej ligy. Autor je analytik medzinárodných vzťahov