Dlhá cesta k suverenite
Lotyši sa počas histórie museli naučiť čeliť podobnému problému, ako mnohé iné malé národy – ako si udržať právo určovať vlastnú budúcnosť zoči-voči omnoho silnejším susedom. Predkovia dnešných pobaltských národov sa na pobreží Baltského mora usadili okolo roku 2000 pred naším letopočtom. Na území Lotyšska žilo niekoľko kmeňov, medzi ktorými neexistovala idea príslušnosti k spoločnému etnickému celku. Veľké zmeny nastali približne v 13. storočí so šírením kresťanstva, keď pápež vyhlásil proti pobaltským kmeňom križiacku výpravu, ktorej hodnota pred Bohom mala byť rovnaká ako výprav do Jeruzalema. Motívy križiackej výpravy boli aj v tomto prípade zároveň ekonomické. Po storočí bojov bolo územie podriadené Rádu nemeckých rytierov. Spoločnosť sa začala sociálne deliť pozdĺž etnických hraníc. Vládnucu triedu v mestách a na vidieku vytvorili nemeckí prisťahovalci, domáce obyvateľstvo bolo podrobené. Na rozdiel od územia budúceho Pruska pôvodní obyvatelia nemohli túto hranicu prekročiť a vyhlásiť sa za Nemcov, a tak zvýšiť svoj sociálny status. Na jednej strane to pre nich znamenalo omnoho ťažšiu cestu nahor po spoločenskom rebríčku, na strane druhej však tieto hranice zabezpečili zachovanie určitej etnickej identity. *** V polovici 16. storočia sa v dôsledku ruského tlaku lotyšské územie politicky rozdelilo – juh sa podrobil poľsko-litovskému štát, na severe vzniklo samostatné vojvodstvo. Na rozdelení moci to však nič nezmenilo, vládnucu vrstvu naďalej definoval prevažne nemecký etnický pôvod. Zmeny prinieslo až 17. storočie, keď v dôsledku švédsko-poľského súperenia o nadvládu nad Baltským morom pripadla severná časť Lotyšska Švédskemu kráľovstvu. V roku 1621 vpochodovali vojská švédskeho kráľa Gustava Adolfa II. do Rigy. Začalo sa prvé obdobie „národnej renesancie“, v Lotyšsku nazývané „dobré švédske časy“. Liberálna švédska vláda totiž priniesla podstatné politické a kultúrne zmeny. Nemecká aristokracia stratila časť svojich výsad a farmári dostali rovnaké práva, ako mali farmári vo Švédsku – predkladať sťažnosti priamo švédskemu kráľovi a mať zastúpenie vo švédskom parlamente. Posilnenie centrálnej moci na úkor miestnej aristokracie posilnilo ich postavenie, čím sa položili základy budovania lotyšskej politickej vrstvy. Pre rozvoj národnej kultúry mali veľký význam aj školy zakladané na vidieku a prvé knihy vytlačené v lotyšskom jazyku. Začiatok 18. storočia znamenal mocenský nástup Ruska. Vojna, ktorú viedlo so Švédskom o prístup k nemrznúcim prístavom v Baltskom mori, znamenala pre sever Lotyšska pričlenenie k cárskemu Rusku. Keďže cársky režim sa čiastočne opieral o pôvodnú nemeckú aristokraciu, jej privilégiá boli obnovené. Pre Lotyšov to bol krok späť v boji o vytvorenie a sebaurčenie národa. Po druhom a nakoniec treťom delení Poľska koncom 18. storočia Moskva postupne ovládla celé Lotyšsko (spolu s Estónskom a časťou Litvy). Nemeckí aristokrati cárovu vládu podporovali, pretože im garantovala ich privilégiá. *** Zlé postavenie lotyšských farmárov vo feudálnom systéme začalo vyvolávať aj reakcie v Európe. Johann Gottfried Herder, ktorý niekoľko rokov pôsobil ako učiteľ v Dome, ostro kritizoval porušovanie ľudských práv a G. Merkel vo svojej knihe Lotyši, v Livónsku, na konci veku osvietenstva poukazoval na to, že národ žijúci v zastaranom feudálnom systéme je odsúdený na zánik. V týchto podmienkach sa pocit politickej či kultúrnej identity lotyšského národa nevyvinul až do začiatku 19. storočia. Ako v mnohých iných prípadoch, aj tu zohral dôležitú úlohu vznik národne uvedomelej inteligencie. Keď Lotyši začiatkom 19. storočia získali možnosť študovať na univerzite v Dorpate v Estónsku (vyučovacím jazykom bola nemčina), jej absolventi začali požadovať kultúrnu i politickú rovnosť s privilegovanou nemeckou vrstvou. Šírenie myšlienok národného sebauvedomenia a ideí sociálnej rovnosti (litovská sociálna demokracia sa ako politická strana sformovala v roku 1904) viedlo k vypuknutiu povstania v roku 1905. Bolo namierené proti cárskej vláde a nemeckým aristokratom, no ruská armáda ho potlačila. Vznik nezávislého Lotyšska bol možný až po konci prvej svetovej vojny a rozpade cárskeho Ruska a druhej nemeckej ríše. Dva roky bojov s armádami ruských boľševikov, ale i nemeckých a ruských monarchistov sa skončili pre Lotyšsko víťazne vytvorením nezávislého štátu. Krajina stratila nezávislosť opäť počas druhej svetovej vojny a po jej konci sa stala súčasťou Sovietskeho zväzu. Vojna bola pre národ katastrofou – 35 percent obyvateľov Lotyšska bolo zabitých, deportovaných na Sibír, či emigrovalo. Začiatkom 50. rokov sa začal masívny plán industrializácie krajiny, ktorý tiež ovplyvnil jej etnické zloženie – boli prisťahovaní robotníci z ostatných častí ZSSR. Keď v roku 1940 tvorili etnickí Lotyši 70 percent obyvateľstva, počas sovietskej nadvlády ich podiel klesol na 52 percent. Lotyšsko bolo zároveň „frontovou oblasťou“ studenej vojny, a tak doň bolo premiestnených mnoho príslušníkov sovietskej armády. *** Koniec Brežnevovej éry znamenal oživenie národných ambícií, ktoré prežívali v kultúrnych podujatiach, ako bol Festival piesne. V auguste 1987 sa konala prvá demonštrácia pred Pamätníkom slobody a na jar 1990 boli zorganizované relatívne slobodné voľby. Moskva nezávislosť Lotyšska uznala po neúspechu pokusu o puč v auguste 1991, no koniec etnických problémov to neznamenalo. Rovnako ako v iných pobaltských štátoch, znovuosamostatnenie Lotyšska sprevádzalo oživenie nacionalizmu. Jeho obeťou sa stalo predovšetkým ruskojazyčné obyvateľstvo. Aj keď bolo vo väčšine prípadov rovnakou obeťou sovietskeho režimu ako etnickí Lotyši, pre nacionalistov bolo symbolom národnej neslobody a vyhlasovali ho za hrozbu národnej samostatnosti. Politické práva ruskojazyčného obyvateľstva obmedzili predovšetkým prísne a fakticky etnicky definované podmienky získania občianstva. Postupnú zmenu prinieslo až blížiace sa začlenenie Lotyšska do Európskej únie. Rešpektovanie práv ruskojazyčného obyvateľstva bolo jednou z podmienok zavŕšenia prístupového procesu. Aj keď všetky problémy zďaleka nie sú prekonané, európska integrácia dáva šancu na vyriešenie problému suverenity malého národa žijúceho medzi omnoho silnejšími susedmi. Bez toho, aby bola národná suverenita popretá, sa vytvára jej dodatočný zdroj na celoeurópskej úrovni. Rieši sa tým aj vnútropolitický problém – multinárodná Európska únia vytvára rámec, v ktorom sa oslabuje etnická definícia príslušnosti k štátu. Presadzovaním občianskeho princípu získavajú príslušníci národnostných menšín i väčšinového etnika. tabuľka Lotyšsko – fakty Rozloha: 64 585 km2 Počet obyvateľov: 2,3 milióna Priemerná dĺžka života: 63 rokov muži/75 rokov ženy Hlavné mesto: Riga Politické zriadenie: republika Mena: lotyšský lat Nezamestnanosť: 7,6 percenta Hlavný vývozný artikel: drevo a drevárske výrobky, strojárske výrobky, kovy, textilné výrobky Linky: http://www.lv/ – informácie o Lotyšsku http://www.president.lv/ – kancelária lotyšského prezidenta http://www.eunet.lv/VT/ – virtuálny sprievodca Lotyšskom Vychádza s láskavou podporou delegácie Európskej komisie v SR. Uverejnené názory sa nezhodujú s oficiálnymi stanoviskami Európskej komisie.
