Náboženská sloboda verzus rovnosť šancí?

Začiatkom februára tohto roku prijali poslanci francúzskeho národného zhromaždenia zákon zakazujúci nosenie viditeľných náboženských symbolov v škole. Zákon prešiel 494 hlasmi proti 36, čo znamená, že sa na ňom zhodla veľká väčšina zákonodarcov bez ohľadu na to, či pochádzali z vládnej väčšiny, alebo zo socialistického tábora. Argumenty obhajujúce danú reguláciu sú všeobecne známe. Usilujú sa dokázať, že zákon je dôležitý kvôli princípom. A to ochrániť školu pred náboženskou príslušnosťou tak, že sa nahlas zdôrazní, že by mala byť neutrálnym miestom, kde sa nikto nemôže zvýrazňovať v závislosti od svojho náboženského pôvodu. Navyše, škola ako taká nemôže strpieť nijaký symbol ako napríklad islamská šatka, ktorá má naznačiť znak menejcennosti žien voči mužom. Ďalšie argumenty sa sústreďujú na dôsledky, ktoré by vznikli prijatím normy. Zdôrazňujú, že treba konať ešte predtým, ako by sa stala situácia nekontrolovateľná. Zákaz by mal teda upraviť správanie komunít. Ak by bola v škole zakázaná šatka, jarmulka alebo viditeľný kríž, deti, ako aj ich rodičia, budú vedieť, že by bolo zbytočné, ale aj ťažšie, hľadať nejaký komunitárny pomer síl v rámci inštitúcie. Napokon posledná skupina argumentov by mala vytvoriť priestor na činy. Len zákon môže poskytnúť nevyhnutnú autoritu na vynútenie si laických alebo sekulárnych princípov, na ktorých je postavená Francúzska republika. Okrem toho by zákon legalizoval mnohé rozhodnutia riaditeľov škôl zakázať náboženské symboly. Teraz budú len rešpektovať zákon. Na strane odporcov takejto legislatívy sú argumenty „proti“ oveľa rôznorodejšie. Niektorí sa stavajú proti princípu zákazu ako takému. Iní, ktorí nie sú ani tak proti zákazu, skôr pochybujú o tom, či je zákon najlepší spôsob, ako uplatniť horeuvedené princípy. Skepticizmus sa opiera najmä o pochybnosť odstrašujúceho efektu takéhoto zákazu. Najmä, ak je jeho legitimita pochybná v očiach tých, ktorých sa týka. Navyše tu existuje aj obava o tie deti, ktoré budú aplikáciou zákona vylúčené zo školského procesu. Veď uznať princíp laickosti neznamená nezamýšľať sa nad jeho interpretáciou alebo nad spôsobmi jeho aplikácie. Tento text sa zaoberá najmä faktom, že obhajoba laickosti neznamená súhlasiť so zákonom, ktorý zakazuje nosenie viditeľných náboženských znakov. Je potrebné sa zamyslieť nad neschopnosťou, ktorú v našich spoločnostiach máme, zosúladiť princíp laickosti a neutrality s princípom slobody ako takej. Je možné byť proti tomu, aby dievčatá nosili islamskú šatku v priestoroch školy, ale nie je ešte horšie, ak by ich pre tento fakt mali z nej vylúčiť? Okrem toho je náboženská tolerancia jedným zo základov našej spoločnosti. Jej obmedzenia by sa mali diať len v prípadoch, kde by ich legitímnosť nebola spochybňovaná. Obmedzovania slobôd by sa mali diať na základe faktov a nespochybniteľných hrozieb, a nie na základe obáv či strachu z prípadnej spoločenskej deviácie. Okrem toho, môžeme dokázať, že kus látky, o ktorý sa momentálne vedie spor, narúša bezproblémový priebeh vyučovacích hodín? Nie. Ak by sa to však dokázalo, mohol by to byť dôvod na vylúčenie týchto dievčat zo školy. V tom prípade by sme však pokladali šatku nielen za náboženský znak, ale aj za niečo, čo vážne narúša základy vzdelávania, a teda aj republiky. No nikto doteraz súvislosť medzi šatkou a takouto hrozbou nedokázal. A keby aj áno, nebolo by potrebné šatku zakázať aj inde? Nielen v škole, ale aj na ulici? *** Vráťme sa teda k myšlienke zabezpečiť nevyhnutnú náboženskú neutralitu v školách. Ako ju presadiť? Začnime u profesorov. Dobrovoľne sa včlenili do tohto z princípu neutrálneho priestoru a sú povinní, ako všetci iní štátni zamestnanci, nemanifestovať vo výkone svojej služby akúkoľvek príslušnosť k náboženskej komunite. Nijaká šatka, jarmulka alebo viditeľný kríž, či už počas hodiny, alebo na skúškach. Ale žiaci? Má nejaký zmysel vyžadovať od nich takú istú neutralitu, aká sa vyžaduje od profesorov s potrebnou kvalifikáciou? Je potrebné, aby skladali nejaký sľub laickosti predtým, ako vstupujú do školy? Majú sa zrieknuť toho, čo sú, z akého rodinného prostredia pochádzajú, či toho, v čo veria? Žiaci predsa nie sú štátnymi zamestnancami, ale pochádzajú zo spoločnosti utkanej zo vzťahov a zvykov. Je potrebné ich odhmotniť, aby sme ich mohli vychovávať? Laicizmus je záväzkom, ktorý má zabezpečiť každému možnosť emancipovať sa od svojho pôvodu a príslušnosti. Škola by mala také vyslobodenie umožniť, nie vyžadovať ho od žiaka pri vstupe. Je priestorom na výchovu a nemá za úlohu odzrkadľovať spoločnosť, ale potvrdzovať v nej svoje normy. No hodnoty, ktoré ju odlišujú od externého sveta, by mala odovzdávať spôsobom jej fungovania a nie vstupnými podmienkami. Škola by mala poskytovať konkrétnu skúsenosť dialógu a vedomostí, oslobodených od všetkých náboženských autorít. Takáto skúsenosť formuje myseľ a ducha k laickosti oveľa lepšie ako povinnosť, ktorú jej adresát nemusel ani schváliť. Čo odpovedať na nasledujúcu zmysluplnú pripomienku: šatka nie je len niekoľko centimetrov štvorcových látky na hlave, ale je to znak, znak podriadenosti ženy, je to symbol a označenie pomeru síl, ktoré nátlakové skupiny chcú zviditeľniť vo vnútri školy. Je to nesporne pravda, no nie vo všetkých prípadoch, iba niekedy. A teda? Vo vnútri školy je princíp nediskriminácie medzi dievčatami a chlapcami základnou hodnotou. Šatka tomuto princípu bráni. Môžeme však z tohto konštatovania vyvodiť, že treba vyhnať všetky dievčatá, ktoré ju nosia? Nemala by byť práve škola miestom, kde by sa o rovnosti medzi nimi a chlapcami mali niečo naučiť? Šatka ich možno stigmatizuje ako ženy, no učitelia a spolužiaci ich rešpektujú ako rovnocenné. Toto pripomenutie stačí na presvedčenie, že je oveľa dôležitejšie, aby mali rovnaké vzdelanie ako ostatné deti ich veku. Lebo práve tu je najhlbší zmysel dožadovania sa rovnosti v škole: umožniť mladým zahaleným dievčatám takú formu života, kde sú považované za rovnocenné s mužmi. Keď sa raz budú musieť biť za to, aby boli rovnocenné s ostatnými, budú to robiť na základe skúsenosti, ktorú zažili. Možnosť zažiť laickosť v pozitívnej konfrontácii im v tom pomôže. Vylúčiť ich by znamenalo ukrátiť ich o šancu, aby sa s nimi zaobchádzalo rovnocenne. Treba však priznať, že nie je možné niekoho emancipovať proti jeho vlastnej vôli a vyžadovať od neho, aby sa vzdal toho, čo si myslí, toho, čo si sám vybral. Lebo ak má škola nejakú misiu, tak je to zabezpečiť zmysel pre rovnosť, ale aj dať konkrétnu možnosť uplatniť si slobodu garantovanú zákonmi. Mohli by sme si želať, aby dievčatá napokon upustili od nosenia šatky. Neurobia to však bez toho, ak im škola neumožní zažiť skúsenosť rovnocennosti. Vylúčiť ich by znamenalo odmietnuť im prístup k slobodnému rozhodovaniu o svojej budúcnosti. Je protirečivé žiadať od dievčat, aby v sebe našli potrebnú autonómiu, a pritom im proti ich vôli rozkázať, aby sa vzdali náboženskej príslušnosti. *** Zákon, ktorý poslanci odsúhlasili, stráca zápletku, ak sa debata krúti okolo faktu viditeľnosti či zjavnosti náboženských symbolov. Ozajstný problém spočíva v tom, či je šatka vyjadrením slobody vyznania, alebo provokáciou, ktorá je často dôsledkom nejakého konkrétneho aktivizmu. Druhý typ je neprístupný a mal by sa vykoreniť. Nie preto, že šatka znamená náboženskú príslušnosť, ale preto, lebo by mohol byť posúdený riaditeľstvom školy ako porušujúci školský poriadok a rovnováhu medzi komunitami. No nijaký zákon nedokáže predpísať, aký je rozdiel medzi týmito dvoma prípadmi. Nemôže to byť otázka počtu centimetrov štvorcových látky. Nájsť súzvuk medzi verejným záujmom, spoločnými normami a princípom slobody je niekedy ťažké, ale je to podobné, ako keď naše spoločnosti nachádzajú silu svojich hodnôt a dôveru, ktorú do nich vkladajú. Definovať laickosť ako všetkým vnútenú neutralitu znamená odmietať dosiahnuť tento súzvuk, túto rovnováhu. Autor je študentom Inštitútu politických štúdií Preložil Ivan Štefunko