Míny, čo ich držia nad vodou

Z postsovietskych krajín Strednej Ázie sa Kirgizsko, Uzbekistan a Kazachstan nepripojili k Medzinárodnej konvencii o zákaze používania protipechotných mín, motivujúc svoje rozhodnutie národnou bezpečnosťou. Naopak, Turkménsko a Tadžikistan tak urobili. V Tadžikistane a Afganistane vám nikto z domácich neodporučí, aby ste šli mimo asfaltovej cesty len tak... Všade číhajú míny. Podľa údajov Landmine Monitor bolo v roku 2002 na celom svete zaregistrovaných 11,7 tisíca nových nešťastí spojených s protipechotnými mínami. Z celkového počtu bolo 23 percent detí, 2 percentá žien a „len“ 15 percent vojakov. Keďže neexistuje nijaký mechanizmus fixovania, sledovania a vyšetrenia podobných incidentov s mínami, experti odhadujú, že ročne sa reálne stane 15 – 20 tisíc prípadov. Okrem spomenutých krajín Strednej Ázie sa ku konvencii nepripojilo celkovo 47 štátov, ktoré majú vo vojenských skladoch celkom 200 miliónov kusov protipechotných mín. Aká je situácia v Strednej Ázii, kde sa po rozpade Sovietskeho zväzu zabudlo nezanedbateľné množstvo mín, ale aj iných zbraní, ktoré boli, sú a, žiaľ, ešte aj budú využívané v regionálnych roztržkách a teroristických bakchanáliách? Napriek tomu, že Uzbekistan na rokovaniach naznačoval, že sa ku konvencii pripojí, dodnes sa tak nestalo. Taškent sa tvári ako hlavná krajina regiónu, všetky informácie týkajúce sa mín vníma ako tajné a je skúpy na akúkoľvek diskusiu týmto smerom. Už Ladmine Monitor v jednej zo svojich správ uvádza: „... čo sa týka verejných informácií o úrovni problému mín v týchto krajinách, je ich veľmi málo, napríklad v Uzbekistane...“ Vyhlásil, že míny sú potrebné, pretože sú vlastne prostriedkom zabezpečenia národnej bezpečnosti. Mínové polia sú vraj prekážkou tranzitu drog z Afganistanu (aj cez Tadžikistan) a vpádu bojovníkov Islamského hnutia Uzbekistanu. Lenže doteraz Taškent oficiálne nekvantifikoval efektívnosť rozmiestnenia mín v porovnaní so znížením tranzitu alebo prieniku bojovníkov. Podľa neoficiálnych informácií je momentálne zamínovaných 100 percent hranice Uzbekistanu s Afganistanom a cca 80 – 90 percent s Tadžikistanom. Taškent zamínoval aj hranicu okolo enklávy Soch v Batkentskej oblasti a časť hranice s Kirgizskom vo výbušnej Ferganskej doline. Pritom odmietol informovať oficiálny Biškek o rozmiestnení mínových polí. Prečo? Po rozpade ZSSR sa stala problémom číslo jeden hranica a jej demarkácia. Rozmiestnenie mín tento problém ešte zostrilo. K dnešnému dňu napríklad z 1490 km dlhej hranice medzi Kirgizskom a Uzbekistanom sa podarilo demarkovať len 690 km. Sovietska administratívna hranica sa len veľmi pomaly mení na štátnu hranicu. Napätie a najmä ambície ostávajú. Sám Uzbekistan nevyrába a ani nevyrábal protipechotné míny a všetky zásoby mu „ostali“ po rozpade ZSSR. Tadžikistan vyhlasuje, že míny nepotrebuje. Tiež ich zdedil po ZSSR – celkom 3,3 tisíca kusov a zaviazal sa, že do 1. apríla 2004 ich zlikviduje. V krajine operujú (na základe dohody) pohraničníci Ruskej federácie, ktorí ohlásili, že na ochranu hranice s Afganistanom použili 18,2 tisíca svojich mín. Tieto míny de jure nie sú v kompetencii Dušanbe. Okrem toho treba v krajine odmínovať cca 700 km ciest a cca 2,5 tis. km2 poľnohospodárskej pôdy. Koľko ostáva divokých mínových polí, si nikto netrúfa odhadnúť. EÚ vyčlenila 12 miliónov eur na odmínovanie viac ako tisíckilometrovej hranice medzi Tadžikistanom a Uzbekistanom. Ten zamínoval hranicu so svojím postsovietskym susedom koncom roka 1998, aby zabránil prenikaniu ozbrojených bojovníkov. Podľa údajov, ktoré nedávno v Dušanbe zverejnil náčelník štábu Výboru pre ochranu štátnej hranice Tadžikistanu Nurališon Nazarov, len v roku 2002 na týchto mínach zahynulo 37 ľudí a 62 bolo zranených. Kirgizsko vyhlasuje, že zamínované sú len vysokohorské pohraničné územia, kde nežijú ľudia. Samotný Biškek je na tom ekonomicky dosť zle, takže jeho vyjadrenia o tom, že nemá finančné prostriedky na úplnú likvidáciu mín, sú asi blízko k pravde. Na druhej strane v roku 2002 odmínoval 320 tisíc m2 sporných hraničných území (míny uložil Taškent). Ani Kazachstan sa nepripojil ku konvencii, napriek tomu tvrdí, že míny nevyrába a od roku 1994 vyhlásil embargo na ich export. V miestnej tlači sa však nedávno objavila správa o akcii tureckých colníkov, ktorí ešte 18. novembra 2002 zadržali zásielku z Kazachstanu. Zásielka obsahovala míny. Podľa expertných odhadov má Kazachstan k dispozícii cca 850 tisíc mín. Siedmeho januára 2003 zahynul pri výbuchu míny na hranici s Uzbekistanom v priestore dediny Černik občan Kazachstanu. Taškent tvrdí, že hranica s Kazachstanom nebola zamínovaná. To isté tvrdí aj Astana. Turkménsko sa od roku 1997 predstavuje ako krajina s pozitívnou neutralitou. Ašchabad 28. februára 2003 informoval svet, že zlikvidoval zásoby mín. Na cvičné ciele si však ponechal cca 69,2 tisíca kusov. Podľa odborníkov ide o veľký objem, čo evokuje, že Ašchabad ich môže kedykoľvek využiť v ľubovoľnom regionálnom konflikte (aj politickom). V Strednej Ázii má voda väčšiu cenu než zlato. Voda je život a voda (vrátane mín) drží mnohých vládcov nad vodou. Autor je spolupracovník týždenníka SLOVO