Reklama
Reklama

Miesto činu: Rakúsko

Rakúskou realitou hýbu v súčasnosti tri témy: výsledok súdneho procesu, týkajúceho sa kaprunskej tragédie z roku 2000, blížiace sa prezidentské voľby a kauza Grasser – prípad populárneho rakúskeho ministra, ktorý čelí podozreniu z daňových podvodov.
Počet zobrazení: 370
9-m.jpg

Rakúskou realitou hýbu v súčasnosti tri témy: výsledok súdneho procesu, týkajúceho sa kaprunskej tragédie z roku 2000, blížiace sa prezidentské voľby a kauza Grasser – prípad populárneho rakúskeho ministra, ktorý čelí podozreniu z daňových podvodov. Rakúsko a Slovensko Rakúsko je krajina, ktorá má so Slovenskom spoločnú nielen najmenšiu štátnu hranicu, ale aj veľmi podobný prístup k vlastným dejinám. Rakúšania si – tak ako Slováci – niekoľkokrát „odstrihli“ nepríjemnú minulosť zo svojho povedomia a žijú takpovediac z prítomnosti. Tá je však pre obyvateľov osemmiliónovej krajiny pod Alpami o dačo príjemnejšia ako slovenská postkomunistická súčasnosť. Rakúsko je dnes plnohodnotným členom luxusného spolku európskej pätnástky, Slovensko si na túto exkluzívnu klubovú kartu iba s chuťou brúsi zuby. Ale v čomsi je dnes Bratislava pre Viedeň predsa len výnimočne zaujímavá – nie, nie nejde o lacné reštaurácie a cenovo výhodné služby, reč je skôr o politických rozhodnutiach, ktoré posunuli obraz Slovenska v očiach rakúskych politikov celkom inam, a to do sfér ekonomického i politického zápasu o investície. Slovensko totiž svojím rozhodnutím zaviesť jednotnú daň z príjmu vo výške 19 percent vyprovokovalo kabinet Wolfganga Schüssela k podobnému opatreniu, ktorého cieľom bolo udržať významných investorov na rakúskom území – závan juhokórejskej automobilovej investície totiž ovanul aj rakúskych výrobcov pneumatík a pach lepšieho zisku a daňových prázdnin, ponúkaných lačným slovenským kabinetom všetkým významným zahraničným podnikateľom, odhodlaným budovať za Dunajom fabriky na zelenej lúke, prekročil už aj končiare alpských ľadovcov. Čosi viac ako ľady sa pohlo aj v stredoeurópskej politike: rozšírenie únie sa stalo tvrdou realitou a od 1. mája 2004 sa táto skutočnosť začne premietať do konkrétnych krokov. Dzurindova vláda si od vstupu do EÚ sľubuje prílev investícií, rakúska vláda sa takéhoto posunu obáva. V centre pozornosti Schüsselovho koaličného tímu sa preto ocitla snaha zachovať pozitívne ekonomické čísla a zabrániť negatívnym dôsledkom tohto dejinného rozhodnutia na životnú úroveň svojich voličov. A to aj za cenu odstránenia niektorých sociálnych výhod, ktoré sa stali charakteristickou črtou povojnovej rakúskej politiky. Najdôležitejším rozhodnutím koaličnej pravicovej vlády bolo pravdepodobne prijatie daňovej reformy, ktorá zníži daňové zaťaženie podnikov. Napriek kritike červeno-zelenej opozície sa zdá, že reforma, ktorú kabinet už raz odložil, údajne pre záplavy, bude mať pozitívny vplyv na investičné prostredie. Daňová reforma patrí však aj naďalej k najsledovanejším témam rakúskych periodík – spolu s reformou zdravotného a sociálneho systému. Kauza Kaprun Téma, ktorá v týchto dňoch najväčšmi hýbe republikou s oslobodeným orlom v znaku, je rozhodnutie salzburského súdu oslobodiť šestnásť obvinených predstaviteľov spoločnosti prevádzkujúcej podzemnú lanovku na Kaprune spod obžaloby v súvislosti s požiarom, pri ktorom prišlo pred troma rokmi o život 155 osôb. Podľa výroku súdu sa totiž ani napriek podrobnému vyšetrovaniu okolností tragédie nepodarilo dokázať vinu konkrétnej osoby, ktorá by bola príčinou požiaru. V Rakúsku môže byť odsúdená za trestný čin iba fyzická osoba, nie celá firma. To vyvolalo vlnu pobúrenia predovšetkým medzi príbuznými a pozostalými obetí. Štátny žalobca sa proti rozhodnutiu odvolal a kritika sa zosypala aj na hlavu celého rakúskeho súdnictva, ktoré sa podľa niektorých odporcov salzburského rozhodnutia údajne tradične stavia na stranu rakúskych podnikov v prípade, že im hrozí strata dôveryhodnosti. Otázkou však je, či sa v tomto prípade naozaj nedala dokázať trestná zodpovednosť konkrétnych fyzických osôb. Pri skúmaní príčin požiaru bolo totiž odhalených viacero porušení bezpečnostných predpisov. Rakúsky odvolací súd sa uskutoční ešte tohto roku v Linzi. Obhajca pozostalých, známy americký advokát Ed Fagan, zároveň oznámil, že sa v celej veci obráti na americké súdy. V spolkovej republike sa však okamžite rozprúdila diskusia o návrhu zákona, na základe ktorého by trestnoprávnej zodpovednosti podliehali aj právnické osoby a nie iba fyzické. V prípade existencie takéhoto pravidla by odsúdení predstavitelia podniku pravdepodobne nečelili hrozbe väzenia, ale museli by rátať s rôznymi obmedzeniami činnosti ich firmy vrátane uvalenia štátneho dozoru. Podľa ministra spravodlivosti Dietera Böhmdorfera sa návrh zákona dostane na rokovanie zákonodarného zboru do konca roka. Rozhodnutie salzburského súdu sa totiž stalo aj predmetom diskusie rakúskych poslancov na parlamentnej pôde. Prezidentské voľby V rakúskom „vysokom dome“ sa však v týchto dňoch hovorí o celkom iných veciach. Jednou z najdiskutovanejších tém je samozrejme očakávaný výsledok nadchádzajúcich prezidentských volieb, ktoré sa uskutočnia v apríli. Niežeby pozícia rakúskeho prezidenta bola o dačo významnejšia ako toho slovenského – hlava spolkovej republiky Rakúsko je takisto poverená predovšetkým reprezentačnými úlohami. Tohtoročné voľby však budú aj o tom, do akej miery zodpovedá táto nadpolitická pozícia predstavám prezidentských kandidátov. Najsilnejšími a zatiaľ aj jedinými oficiálnymi kandidátmi na úrad spolkového prezidenta sú predstavitelia dvoch najsilnejších politických strán – Sociálnodemokratickej strany Rakúska (SPÖ) a konzervatívnej Rakúskej ľudovej strany (ÖVP). Šéf opozičných socialistov Alfred Gusenbauer si už oprávnene mädlí ruky – druhý predseda parlamentu a dlhoročný skúsený socialistický politik Heinz Fischer sa totiž zdá podľa najnovších prieskumov verejnej mienky tým perspektívnejším adeptom na víťazstvo. Jeho protikandidátkou je nemenej ambiciózna ministerka zahraničných vecí Benita Ferrerová-Waldnerová. Definitívny počet uchádzačov o post hlavy štátu bude známy až 26. marca. Televízny dialóg či trialóg kandidátov by mal prebehnúť 15. apríla. Už teraz však vypukol spor o spôsobe vedenia televíznej konfrontácie – hovorca SPÖ totiž obvinil verejnoprávnu televíziu ORF zo snahy vychádzať v ústrety iba požiadavkám ľudovcov. Voliči však majú možnosť rozhodnúť sa medzi ideologicky i politicky jasne odlišnými kandidátmi. Uvážlivo vystupujúci Fischer je zástancom klasických sociálnodemokratických hodnôt a princípov. Odmieta zavedenie školného na vysokých školách, riešenie otázok vzdelávania, zdravotníctva, sociálnych vecí a súdnictva prislúcha podľa neho iba štátu. Prezident by sa mal podľa Fischera aktívne podieľať na riešení zložitých problémov, čiže zapájať sa aj do diania na vnútropolitickej scéne. To zase odmieta ľudovecká kandidátka Ferrerová-Waldnerová, ktorá je zástankyňou obmedzenia právomocí hlavy štátu. Sociálnodemokratický kandidát podporuje zároveň zníženie volebného veku na 16 rokov – čo je zjavnou reakciou na postupne sa zvyšujúci vek obyvateľstva a rast konzervatívne orientovanej voličskej základne. V zahraničnopolitickej sfére sa Fischer vyslovil za zachovanie neutrality Rakúska, je teda proti členstvu krajiny vo vojenských blokoch a proti prítomnosti cudzích vojsk na rakúskom území. Ferrerová-Waldnerová, ktorá bola ešte donedávna obhajkyňou vstupu Rakúska do NATO či iných obranných štruktúr, zastáva dnes oveľa opatrnejšie, dokonca až proneutralitné stanovisko. Vedomý si mediálnych výhod úspešne pôsobiacej ministerky zahraničných vecí poukazuje Fischer s pôžitkom na svoju doterajšiu diplomatickú aktivitu – a to už z čias vlády kancelára Bruna Kreiského. Novinárom pritom vyrátal všetkých špičkových svetových politikov, s ktorými doteraz rokoval. Od roku 1990 ich už bolo 268! Ferrerová-Waldnerová zareagovala tým, že obraz o jej diplomatickej kompetentnosti si voliči dokážu vytvoriť aj bez kalkulačky. V prípade diskusie o vytvorení profesionálnych ozbrojených síl zastáva úspešná politička opatrný postoj: Ochranu hraníc by zverila regulárnym príslušníkom armády či milícií a zahraničné misie vojakom z povolania. Evidentne konzervatívny postoj zastáva šéfka diplomacie v otázke požiadavky zavedenia manželstva pre osoby rovnakého pohlavia. Ministerka na túto tému radšej neodpovedá, jej odmietavý názor je však zjavný. Heinz Fischer poukazuje zase na text ústavy, podľa ktorého je diskriminácia osôb na základe ich sexuálnej orientácie vylúčená. Právne zväzky medzi ľuďmi rovnakého pohlavia by teda podľa Fischera mali byť možné. On osobne sa zasadzuje za inštitút tzv. registrovaného partnerstva. Postavenie Ferrerovej-Waldnerovej zoči-voči skúsenejšiemu a všeobecne rešpektovanému Fischerovi je z viacerých príčin zložitejšie: Ženy to mali v konzervatívnej a do značnej miery malomeštiackej rakúskej spoločnosti vždy ťažšie. Ferrerová-Waldnerová je zároveň predstaviteľkou vlády, ktorá v súčasnosti zavádza citlivé ekonomické a sociálne reformy. Vzrušená diskusia o reformách, ktoré sa trochu nešikovne dotkli aj reálnej výšky dôchodkov veľkej časti penzistov, nehrá momentálne v prospech provládnej kandidátky. Koalícia síce medzitým pohotovo predložila návrh úpravy dôchodkového systému, ale prvý dojem umožnil už socialistom vyštartovať voči kabinetu Wolfganga Schüssela s oprávnenou výčitkou. Kauza Grasser Druhým problémom je kauza mimovládnych finančných aktivít ministra financií Karla-Heinza Grassera. Najmladší minister rakúskej histórie si síce pripísal na svoje konto potrebnú daňovú reformu, ktorú opozícia podrobila nie vždy presvedčivej kritike, ale zároveň poskytol argumenty socialistom i zeleným na dovedna päť pokusov o jeho odvolanie z funkcie. Dôvod? Podozrenie zo sprenevery peňazí a daňový podvod. Grasser prednedávnom založil tzv. Spolok pre novú ekonomiku, na ktorého čele stojí jeho osobný tajomník Mathias Winkler. Winkler má na starosti aj originálnu internetovú stránku Karla-Heinza Grassera. To, samozrejme, ešte nie je protizákonné. Na financovanie oboch aktivít prispelo však pozoruhodnou sumou vyše 280 tisíc eur rakúske Združenie priemyselníkov – krátko potom, čo vláda schválila návrh zákona o znížení spolkovej dane pre podniky. Peniaze neboli zdanené s tým, že ich použitie slúži na verejnoprospešné činnosti. Aspoň takéto stanovisko zaujal k celej veci štátny tajomník ministerstva financií Alfred Finz. Lenže pri zadávaní realizácie stránky došlo k podivným prieťahom, v rámci ktorých sa za vyplatené peniaze neuskutočnilo v prvej fáze takmer nič. Okrem toho časť peňazí odišla minulý rok z konta Spolku pre novú ekonomiku na konto ministrovho sociálneho fondu, ktorý však Grasser založil až v januári. Peniaze takisto neboli zdanené. Grasser čelí podozreniu, že niekoľkotisícové sumy boli iba honorármi za jeho prednášky, na čo upozornili socialistickí politici. Celá kauza sa stala predmetom viacerých útokov opozície a vyústila do takmer škandálnej hádky v parlamente v rámci otázok pre ministra – na mnohé z nich totiž Grasser odmietol odpovedať. Grasser medzitým uviedol ako dôvod nerealizácie prvej verzie jeho webovej stránky finančné problémy oslovenej firmy, tá však promptne zažalovala ministra za ohováranie – o zákazku od ministra totiž podľa jej predstaviteľa prišla pre odchod člena jej predstavenstva, ktorý bol bývalým ministrovým spolužiakom. Grasser okrem toho vyhlásil, že zákazku schválil aj výbor spolkového kontrolného úradu, čo sa však ukázalo ako zavádzajúce. Objednávka výroby stránky odišla smerom k firme oveľa skôr. Finančnými tokmi okolo Spolku pre novú ekonomiku a Grasserovej webovej stránky sa medzitým začala zaoberať viedenská prokuratúra, ktorá vychádza z predpokladu krátenia daní, a aj kontrolný úrad, ktorý sa teraz zaoberá jednotlivými účtovnými podkladmi. Podľa poslanca zelených Wernera Koglera Grasser klame celý parlament, čo údajne potvrdzuje aj ministrovo tvrdenie, že on sám nebol nikdy zadávateľom novinového inzerátu, v ktorom skupina profesorov obhajovala vládne reformy. Jeden z aktérov objednávky totiž vyhlásil presný opak: Grasser sa v prípade provládneho inzerátu údajne inšpiroval príkladom z Nemecka. Je zjavné, že opozícia si na suverénneho Grassera brúsi zuby. Ten je totiž ústrednou postavou reformy finančného a daňového systému, ktorá podľa socialistov pomáha iba majetným a podnikateľom. Otázkou pravdaže je, čo by si rakúska ekonomika počala bez samotných podnikateľov a či by podnikatelia a investori aj naďalej zotrvali na rakúskom území v prípade pokračujúceho daňového zaťaženia. Grasser je teda na jednej strane ministrom disponujúcim dobrými výsledkami ekonomickej politiky vlády, na druhej strane sa zdá, že zatiaľ v ničom neprekročil tieň svojho legendárneho sociálnodemokratického predchodcu Hannesa Androscha. Ten totiž v roku 1981 doplatil na svoju aroganciu voči kritike svojich podnikateľských aktivít núteným odchodom z politiky. Grasser prišiel do Schüsselovho kabinetu pôvodne ako člen Haiderových slobodných. Po ich rozkole sa stal nezávislým nominantom ÖVP. Zdá sa, že rozhodujúci bude napokon postoj kancelára Schüssela. Ten sa zatiaľ plne stavia za svojho ministra číslo jeden. Aj on však vie, že výsledky šetrenia kontrolného úradu a prokuratúry budú kľúčom k budúcnosti mladého politika. Skôr ako po rozšírení EÚ to však nebude. A to sa už stane Rakúsko miestom činu novodobého sťahovania národov, ktoré prinesie krajine celkom nové a vzrušujúcejšie kauzy. Autor je publicista

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama