Krčmová reč
Čo musí a čo nemusí človek urobiť, ak chce napísať knihu? Kúpiť si osobný počítač. Nazhromaždiť dostatočné množstvo jedla a ďalších podporných látok. Vytvoriť text. Zaniesť do vydavateľstva. V prípade kladnej reakcie na vyzvanie vydavateľa si napísať dva posudky na vlastný text, charakteristiku tohto textu a nájsť dve gramotné osoby, ktoré posudky, hoci bez prečítania, podpíšu. A dovidenia. Čo robí vydavateľ? Vydavateľ, ktorý je plný entuziazmu, pociťuje morálne nutkanie alebo sa cíti kompetentný, si buď prečíta alebo neprečíta doručený text. Vydavateľ má svoje páky a zoženie peniaze na vydanie knihy. Redaktori, korektori a ďalšie kompetentné indivíduá konajú svoju prácu podobne zanietene a zodpovedne. Potom krst. Potom prichádzame na scénu my, čo čítame. Kupujeme, lepšie povedané. Tak kde je chyba? Čo sa týka kultúry (možno zameniť za pojmy umenie, literatúra), na elementárnej úrovni treba uvažovať o tom, ako k nám prichádza zvonka, ako ju reflektujeme a ako nakladáme s vlastnou už vytvorenou „produkciou“. Kde pramení naša zadubenosť? Pomocné otázky: Prečo k nám napriek horlivej, až horúčkovitej práci agresívnej prekladateľskej „obce“ drvivá časť svetovej literatúry prichádza českými dverami? Prečo máme my zatvorené akékoľvek dvere do akejkoľvek inej kultúry? Ak zatiaľ opomenieme základné mravné strasti, odpovede nás privedú k druhému problémovému prvku – k jazyku. Poklad slovenčiny nepochybne leží v slovníku. Alebo nie? Je slovenský jazyk chudobný a obmedzený, ako sa zdajú jeho používatelia? Vieme po slovensky, alebo sme vedeli, a zabudli sme? Možno je tento jazyk odsúdený na zánik, možno už zanikol. Nemáme reč, a preto nerozmýšľame; ak rozmýšľame, ak píšeme, nadávame, horlíme, tak to robíme po československy, angloslovensky... Ani jedna vrstva systému nie je autonómna. Nemáme štýl, nemáme slová, nemáme pravidlá. Môžeme všetko, nezmôžeme (sa na) nič – keď nemáme ako hovoriť (písať), nemáme čo povedať. Ak neovládame svoju rodnú reč, podľa všetkého neovládame ani jazyk, z ktorého prekladáme. Prekladáme z nezrozumiteľného do nepochopeného. Taká je drvivá väčšina „súčasnej slovenskej literárnej tvorby“, pôvodnej či prekladovej. Kamufláž. Uvediem aspoň jednu z najjagavejších hviezd, aby bolo jasné, o čom hovorím: Stefan Beuse – Strieľame gumičkami do hviezd v preklade D. Kečkéšovej. Zároveň vyzývam každého, kto chce napísať knihu, aby si tento konkrétny text (preklad) prečítal. Ak sa mu na ňom nezdá nič zvláštne, nič odpudivé, nezrozumiteľné, poburujúce... ruky preč od písania! Ako vidno, treba prejsť k ďalším zložitým otázkam. Kto je na vine? Kto je zodpovedný? Autor, alebo obchodník-vydavateľ-agent-guru? Jazykový korektor? Spellcheck von Microsoft? Po slovensky sa mnoho cudzincov určite nenaučí. Slovenčina je zložitá. Najmä preto, že – ako som už povedala – nemá bohvieaké pravidlá. A, samozrejme, kde nič nie je, ani čert neberie. Preklady našich dušekovcov do svetových rečí nateraz odpadajú. Bolo by sa však treba postarať aspoň o to, aby sa čosi zo sveta prekliesnilo sem. Ale – po slovensky sa mnoho Slovákov nenaučí. Preto sa hádam nikdy nedozvieme, či je Stefan Beuse výborný súčasný nemecký prozaik, alebo akýsi pubertálny, chvíľami akoby aj negramotný, ba až dementný mladík, ktorý je však prekladateľkin kamarát... Pod istú hranicu by človek nemal ísť, či už je spisovateľ, vydavateľ alebo agentúra. A to ešte stále hovorím iba o jazyku. Autorka je prekladateľka a literárna vedkyňa
