Boj Martina Luthera Kinga za práva černochov
Martin Luther King je osobnosť, s ktorou sa spája spomienka na nenásilné hnutie amerických černochov. Za svoje humanistické činy, ktoré poznačili život ľudí s čiernou farbou pleti, získal viacero ocenení. Duchovne i morálne podporoval úsilie černochov o presadenie ich základných práv a slobôd a bol pre to aj väznený. King sa narodil v roku 1929 v Atlante v štáte Georgia. Jeho otec bol duchovným, a tak sa pohyboval v náboženskej obci. Už v školskom veku spoznal rasovú diskriminaciu a po otcovi zdedil výborné rečnícké nadanie, schopnosť presviedčiať i strhnúť osobným príkladom poslucháčov. Najskôr navštevoval verejnú segregovanú školu, potom ho otec dal zapísať na experimentálnu výučbu pri univerzite. Obdobie 30. rokov a potom druhá svetová vojna predstavovali významnú etapu vo vývoji černošského hnutia. Došlo k hromadnému prílevu černošských obyvateľov z vidieka do miest. Prejavy rasovej diskrimináce a nenávisti sa stupňovali s rastúcou snahou černochov o zrovnoprávnenie s bielymi obyvateľmi. Školské a študentské roky prežil King mladší v Atlante. V pätnástich rokov začal študovať na Morehousovom internáte a začalo sa u neho prejavovať veľké sociálne cítenie. Rozmýšľal o štúdiu práv alebo o medicíne, chcel priamo pomáhať ľuďom. Po skončení štúdia odišiel do Atlanty a začal navštevovať Crozerov teologický seminár. Okrem toho navštevoval na Pennsylvánskej univerzite prednášky z filozofie. Zaujali ho rôzni filozofi, a to najmä Marx a jeho príčiny ekonomickej nerovnosti. Ovplyvnil ho aj Mahátma Gándhí. Bol nadšený jeho vôľou, odvahou, odhodlanosťou a trpezlivosťou. Obdivoval jednoduchosť jeho myšlienky nenásilného protestu a občianskej neposlušnosti, a tak pomocou minimálnych, ale účinných prostriedkov dosiahnuť obrovský úspech. Po vyštudovaní Crozerovho seminára a postgraduálneho štúdia na Bostonskej univerzite požiadal o miesto duchovného v Montgomery v štáte Alabama. V roku 1954 sa svojim veriacim predstavil jednou zo svojich najslávnejších kázní: O troch rozmeroch dokonalého života. Koncom roku 1954 sa King sa spoznal s Ralphomm Abernathym, pastorom Prvého baptistického kostola. Hoci boli dosť rozdielni, stali sa z nich výborní priatelia a rozhodli sa spolupracovať v boji za slobodu a práva černochov. Nespokojnosť so segregáciou v autobuse začala protesty V tom istom roku, keď King získal doktorát filozofie na Bostonskej univerzite, došlo k udalosti, ktorá začala vlnu protestov za práva černochov. Černošská predavačka Rosa Parková nerešpektovala pravidlo segregácie, ktoré platilo v autobusovej doprave. Neprepustila miesto belochovi, pretože ju boleli nohy. Po tejto udalosti prišli veľké protesty a ich účastníkov zatvárali do väzenia, kde sa dostal aj King. Vyhlasoval, že si uvedomuje, že sa stal trestancom, na svoj „trestný čin“ bol však pyšný. Voči nespravodlivosti zorganizoval nenásilný protest. Ľudí presvedčil, aby odmietli „spoluprácu so zlom a spolupracovali s dobrom“. Po roku protestov Najvyšší súd vyhlásil rasovú segregáciu v dopravných prostriedkoch za nezákonnú. Bolo to veľké Kingovo víťazsvo. Rozhodnutie súdu vyvolalo násilné reakcie. Boj za práva černochov pokračoval, keď v roku 1957 bola založená organizácia Južná konfederácia kresťanského vedenia. Na čelo boja proti segregácii a diskriminácii černochov sa dostal King. V tom čase pozval predstaviteľov černošských organizácií prezident Eisenhower na rokovanie a na ňom mu King a Abernathy predložili svoj manifest o volebnom práve, o desegregácii školstva a zrovnoprávnení občianskych práv pre černochov. Prezident to však odmietol riešiť podľa ich predstáv, navrhol iba menšie zmeny. To však ani jedného z nich neodradilo pokračovať v boji za práva tých, ktorí sa farbou pleti nijako neprevinili. King sa rozhodol vybrať na turné do Indie, vlasti Gándhího. Bola to pre neho inšpiratívna cesta. Ešte pevnejšie bol presvedčený, že odmietanie násilia je tou najmocnejšou zbraňou, akú má k dispozícii utlačovaný národ, ktorý sa rozhodne vydobyť si slobodu. Vidieť udivujúce výsledky nenásilnej kampane, to bolo pre neho niečo úžasné. India si vydobyla nezávislosť bez toho, aby sa Indovia uchýlili k násiliu. Po návrate z Indie sa Martin Luther King dostal so všetkými účastníkmi protestnej akcie „seat-in“ do väzenia a bol odsúdený na štyri mesiace nútených prác. Nebol však vo väzení dlho. Prepustili ho skôr a len čo sa dostal na slobodu pokračoval vo svojej práci. Akcie černošského hnutia podporili aj študenti Michiganskej univerzity, ktorí založili organizáciu Študenti a demokratická spoločnosť. Kongres rasovej rovnosti pripravil autobusy na tzv. jazdy slobody. Čakal ich však zlý osud. Napadli ich rasisti, ktorí cestujúcich surovo zbili. Kinga a Abernathyho vzali dvakrát do väzenia, ale po niekoľkých dňoch ich prepustili. To však ich akcie iba posilnilo. King zorganizoval novú masovú demonštráciu, po ktorej musel opustiť Alabamu. Skončil so svojím priateľom opäť vo väzení, kde mu skupina bielych duchovných zaslala Výzvu k zákonnosti, poriadku a zdravému rozumu. Po prepustení sa King ihneď podujal organizovať ďalšie protesty. Na jednom z nich začali masovo zatýkať účastníkov a došlo k brutálnému násiliu. Po čase však predsa len došlo k určitým zmenám. Na základe dohody medzi zástupcami mestskej správy a černošskými predstaviteľmi sa naplnili požiadavky černochov a začala pracovať komisia, v ktorej boli aj ľudia čiernej farby pleti. Devätnásteho júna 1963 predložil prezident Kongresu návrh zákona o občianskych právach a o rok neskôr začal platiť návrh XXIV. dodatku k Ústave Spojených štátov amerických. Kingov „Môj sen“ mal úspech Na ďalšom proteste vo Washingtone sa 28. augusta 1963 stretlo asi 250 tisíc demonštrantov. King predniesol svoj prejav Mám sen a mal veľký úspech. Víťazstvo černochov však poznačili aj neradostné udalosti. V jednom z baptistických černošských kostolov vybuchli bomby, ktoré zabili štyri černošské dievčatká. V roku 1964 sa stal King podľa časopisu Time mužom roka a v tom istom roku získal aj Nobelovu cenu za mier. Cenu preberal, mysliac na pripravovaný pochod Selma - Montgomery. No na rozkaz guvernéra Wallaceho bol brutálne zastavený. O niekoľko dní neskôr sa účastníci pochodu predsa len vybrali na 80-kilometrovú trasu a do Montgomery došlo 25 tisíc demonštrantov, ich zástupcov napokon prijal aj guvernér Wallace. Po tom, čo Senát i Kongres schválili volebné právo pre čierne obyvateľstvo, sa vedenie Južnej konfederácie presunulo do Chicaga. Tam King býval v chudobnej štvrti a s ľuďmi, ktorí v nej žili, sa zblížil. Čoraz hlbšie chápal, že jeho boj nie je len bojom černochov v Amerike, ale týká sa celého ľudstva. Začal prejavovať nesúhlas s tým, že prezident a vláda sa miešajú do problémov juhovýchodnej Ázie. Hoci u svojich kamarátov a vodcov ostatných černošských organizácií nenašiel pochopenie, nedal sa nimi odradiť. Kriticky vystúpil proti vojne vo Vietname v New Yorku a vo Washingtone sa postavil na čelo protestu za ukončenie vojny. V roku 1968 došlo v Memphise k násiliu. King a Abernathy sa rozhodli upokojiť situáciu a pricestovali bez váhania. Netušili ešte, čo ich čaká. Keď King vyšiel na balkón, aby pozdravil svojich priateľov, ktorí na neho čakali dole, niekto naňho vystrelil. Raneného ho previezli do nemocnice, kde nakoniec 4. apríla 1968 zomrel. Johnson vystúpil 7. apríla s oficiálným prejavom a vyhlásil deň národného smútku. Kinga pochovali v Atlante. Rozlúčiť sa s ním prišli všetci, ktorí si vážili jeho zásluhu na tom, že černošské obyvateľstvo získalo vďaka nemu aspoň niektoré práva, ktoré mu patrili rovnako ako bielym obyvateľom.
