Investícia do vzdelania, slabý biznis pre pravicu

V postmodernej spoločnosti patrí vzdelanostná úroveň jej členov k primárnym faktorom, ktoré výrazným, ak nie zásadným, spôsobom ovplyvňujú zvyšovanie prosperity a kvality života nielen jednotlivcov, ale celej komunity.
Počet zobrazení: 1499
10_karikatura-m.jpg

V postmodernej spoločnosti patrí vzdelanostná úroveň jej členov k primárnym faktorom, ktoré výrazným, ak nie zásadným, spôsobom ovplyvňujú zvyšovanie prosperity a kvality života nielen jednotlivcov, ale celej komunity. Priamoúmerne so zvyšovaním vzdelanostnej úrovne spoločnosti sa spája aj zvyšovanie počtu ľudí, ktorí dosiahnu vysokoškolské vzdelanie. Podpora vzdelávania z verejných zdrojov sa preto nemôže chápať len ako investícia do komplexného rozvíjania osobnosti jednotlivca, ale musí byť vnímaná ako podpora smerujúca k rozvoju vzdelanosti, vedy a kultúry celej spoločnosti. Investície do vzdelania Všadeprítomný vplyv informačných technológií, vyhodnocovanie a používanie množstva informácií v každodennom pracovnom živote, si vyžaduje vysoko kvalifikovaných ľudí. Zvyšovanie verejných výdavkov na podporu vzdelávacích inštitúcií označujú mnohé proreformné vlády za jeden zo svojich prioritných politických cieľov. Táto verejná investícia má v konečnom dôsledku viesť k neustálemu zvyšovaniu podielu populácie, ktorá má kvalitné vzdelanie. V krajinách Európskej únie, do ktorej o niekoľko týždňov vstupujeme, sa podiel verejných zdrojov určených na vysoké školstvo pohybuje nad hranicou 1 percenta z HDP a zároveň sa vo väčšine európskych štátov za vzdelanie neplatí. Za vysokú školu sa neplatí napríklad v Nemecku, vo Francúzsku či v severských krajinách (Švédsko, Fínsko, Nórsko), pričom ekonomická a sociálna situácia obyvateľov v uvedených krajinách je v porovnaní so Slovenskom výrazne lepšia. Vo Veľkej Británii či Rakúsku bolo a je zavedenie školného prijímané s výrazným odporom širokej verejnosti a téma bezplatného školstva je ustavične aktuálnou celospoločenskou agendou. Proti poplatkom protestujú nielen politici, ale aj študenti či odborové centrály. Všetci si totiž uvedomujú, že vzdelanie nie je len vecou jedného rozhodnutia, chcenia jednej vlády, ale dotýka sa dlhodobého a najmä strategického rozvoja celej spoločnosti. V programovom vyhlásení slovenskej vlády sa konštatuje, že vzdelanie je jednou z jej najvýznamnejších a trvalých priorít. Reformy, ktoré chce v oblasti vzdelávania uskutočniť, sú podľa Dzurindovej vlády kľúčové a ďaleko presahujú jej funkčné obdobie. Na základe týchto jasných programových konštatovaní by mala mať vláda záujem o čo najširšiu verejnú diskusiu k všetkým reformám, ktoré sa týkajú školstva. Do diskusie by mali čo povedať študenti, učitelia, opoziční politici, ale aj akademická obec, predstavitelia odborov, nevládne organizácie, či občianske iniciatívy. Na Slovensku je to však ešte stále o niečom celkom inom, ako o vecnej a odbornej diskusii. Jediný patent na rozum a neomylnosť pri uskutočňovaní reforiem má len a len súčasná vládna garnitúra. Akýkoľvek iný názor je zlý, automaticky sa stáva antireformným. Dôsledky zle uskutočnených reforiem však budú musieť znášať všetci občania. Slovenská realita Aké dôsledky budú mať rozhodnutia druhej Dzurindovej vlády na realizáciu dlhodobej koncepcie rozvoja slovenského školstva? Ako sa budú realizovať odporúčania z Bolonskej deklarácie, ktorú spoločne so slovenským ministrom školstva v júni 1999 podpísalo ďalších 28 európskych ministrov? Ako ohrozia reformy „mikivlády“ možnosti prístupu mladej generácie k vzdelaniu? Na tieto legitímne otázky zatiaľ nikto z kompetentných nechce odpovedať. Nehovoriac už o tom, že nosné odporúčania z Bolonskej deklarácie, týkajúce sa celoživotného vzdelávania, teda zabezpečenia možnosti pre ďalšie vzdelávanie dospelých, nie sú dodnes skoro vôbec rozpracované a neexistuje ucelená štátna doktrína celoživotného vzdelávania. Z týchto faktov sa dá urobiť záver, že pre slovenskú politickú špičku je investícia do vzdelania asi málo zaujímavý biznis. V súčasnosti sa príspevok zo štátneho rozpočtu určený na fungovanie vysokých škôl pohybuje niečo nad úrovňou 0,7 percenta HDP. Z hľadiska vynakladania verejných financií na vysoké školstvo Slovensko stále výrazne zaostáva za európskym priemerom. V štátoch Európskej únie sa podpora pohybuje v rozmedzí 1 až 1,3 percenta HDP. Podľa vyjadrenia predsedu Slovenskej rektorskej konferencie je verejný rozpočet pre vysoké školstvo dlhodobo podkapitalizovaný. Len tento rok chýba vysokým školám na nevyhnutnú prevádzku a modernizáciu viac ako osem miliárd korún. Okrem iného aj záväzok vlády voči vysokým školám, že sa bude ich rozpočet ročne navyšovať o 0,1 percenta HDP sa neplní. Vláda SR svojimi nekoncepčnými rozhodnutiami prenáša hlavné bremeno financovania vysokého školstva zo štátu na vzdelávacie inštitúcie, študentov a takáto politika vlády musí zákonite viesť k degradácii vzdelanostnej úrovne spoločnosti. Vysokoškolským zákonom z roku 2002 sa vysoká škola zmenila zo správcu štátneho majetku na jeho vlastníka. Vláda, ale aj akademická obec očakávali, že vysoké školy si po tejto výraznej legislatívnej zmene dokážu na svoju činnosť privyrobiť. Opak je však pravdou. Vysoké školy prebrali od štátu majetok, do ktorého sa desiatky rokov neinvestovala skoro ani koruna a dnes sú len na jeho základnú opravu a modernizáciu potrebné desiatky miliárd korún. Rektori vysokých škôl upozorňujú aj na ďalšiu alarmujúcu skutočnosť. Na školách nebude mať o chvíľu kto učiť. Vysoké školy nemajú totiž prostriedky na prijímanie nových, mladých učiteľov a o doktorandské štúdium je najmä z dôvodov jeho nízkeho finančného ohodnotenia čoraz menší záujem. Vláda sa napriek všetkému tvári alibisticky: „Ja nič, ja muzikant.“ Študent plať Od nového roka vláda SR vylúčila mladých ľudí, ktorí skončili povinnú školskú dochádzku z kategórie občanov, za ktorých štát v plnej miere uhrádzal základné zákonné poistenia. Ak chce mladý človek, aby sa mu čas strávený na strednej a následne na vysokej škole započítaval do odpracovaných rokov, ak chce, aby bol nemocensky poistený, musí si dnes on sám, alebo jeho rodičia, zaplatiť bezmála 2000 korún mesačne. V európskom priestore by sme veľmi ťažko hľadali krajinu, kde sa vláda tak hlúpo stavia k mladým ľuďom, ako to robí Dzurindov kabinet. „Reformnou“ vládou schválené spoplatnenie vysokého školstva ukrojí z rodinného rozpočtu v prieme okolo 15 000 korún ročne. Tým, že štát ruší dotáciu na ubytovanie študenta, bude si musieť cezpoľný študent každý mesiac pripraviť 2500 korún na ubytovanie v materiálne a aj v hygienicky schátraných internátoch. Ak si k tomu rodina pripočíta ešte ďalšie minimálne mesačné náklady spojené so stravovaním a cestovaním študenta, tak za jeden kalendárny rok skončí na stotisícovej sume. Maximálne zavádzajúce sú tvrdenia ministra školstva o tom, že zavedením poplatkov sa vytvoria nové možnosti pre prijímanie väčšieho počtu študentov a že sa zlepšia možnosti pre ich ubytovanie. Ministrovi asi treba pripomenúť, že zvýšenie počtu prijatých študentov v prvom rade nezávisí od spoplatnenia štúdia, ale od priestorových možností či od materiálneho vybavenia vysokej školy. Peniaze vybrané zo školného sa však nemôžu použiť na tieto účely. A opäť postreh z prostredia akademickej obce. Zavedenie školného najvýraznejšou mierou prospeje tým vysokým školám, o ktoré majú študenti veľký záujem. Najväčší osoh budú mať právnické či ekonomické odbory, ktoré už dnes kalkulujú so zavedením maximálneho školného, pričom tieto študijné odbory majú najnižšie náklady spojené s výdavkami na vedu a výskum svojich študentov. Oči pre plač, a možno aj lavice bez študentov, ostanú technickým odborom, ktoré o zavedení školného veľmi neuvažovali. Výsledkom takejto politiky môže byť skutočnosť, že na úradoch práce budú stáť desiatky nezamestnaných ekonómov či doktorov, ale do oblasti strojárenstva, stavebníctva, či energetiky budeme musieť vykonávať pracovné nábory v zahraničí. Krátkozrakosť politikov Jednoducho podčiarknuté a zrátané. Rozprávka z programového vyhlásenia vlády o tom, ako Dzurindova družina bude všetkými svojimi silami podporovať vzdelávanie mladej generácie, zostáva už len na papieri. Miklošove, Kaníkove a dnes už aj Froncove reformy vytvárajú neprekonateľnú bariéru pri uplatňovaní základného ústavného práva na kvalitné a podľa schopností občana dostupné vzdelanie. Farizejstvo kresťanských demokratov sa prejavuje v tom, že vo volebnom roku 2002 hlasovali poslanci KDH proti poplatkom a dnes ich vlastný minister predkladá zákon o spoplatnení všetkých foriem vysokoškolského štúdia. Väčšine občanov sa zdá nehorázne, že celý Dzurindov kabinet vyštudoval za štátne peniaze – zadarmo – a dnes idú títo páni od občanov, ktorých priemerné mesačné zárobky sú niekde na úrovni sedemtisíc korún, vyberať niekoľkotisícové školné. Po pravicových „reformných“ procesoch sa vzdelanie na začiatku 21. storočia stáva pomaly, ale isto výsadou len pre deti slovenských privatizačných zbohatlíkov. Pre nemajetné, ale nadané slovenské deti sa môžu stať záchranou vysoké školy v susednej Českej republike. Aspoň naši západní susedia si uvedomujú tvrdú skutočnosť súčasného sveta, že len so vzdelanými ľuďmi sa dá konkurovať vyspelým ekonomikám, že investícia do vzdelania je tou najlepšie vynaloženou celospoločenskou investíciou do budúcnosti. Realita týchto dní ukazuje, že dnešnej pravicovej vládnej koalícii chýba nielen dlhodobá vízia o smerovaní Slovenska, ale i základné strategické rozmýšľanie. Žiaľ, táto krátkozraká politika je na škodu celej spoločnosti. Autor je politický analytik Redakcia týždenníka SLOVO sa nemusí stotožňovať s textami uverejnenými v rubrike názory

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984