Rómsky problém ako výzva pre reformy

1. Môžu si Rómovia za svoju situáciu v spoločnosti sami? 2. Pomôže súčasná sociálna politika vlády zlepšiť ich postavenie v spoločnosti? 3. Štandardné reformné procesy prebiehajú v súčasnosti v Rakúsku, Maďarsku, Česku a Poľsku. Nie je radikálnosť slovenskej cesty najkratšou cestou k neúspechu reforiem v tejto krajine? Ingrid Antalová, ľudskoprávna aktivistka: 1. Výška doteraz vyplácaných dávok sociálnej pomoci bola v značnej miere nemotivujúca. Oni si ju však neurčili sami. Rómska komunita je veľmi diferencovaná, tak ako akákoľvek iná komunita. Aj medzi nami gadžami sú takí, ktorí sa usilujú, a takí, ktorí sa pasívne prizerajú. Rómovia, ktorí sa usilujú, to majú o to ťažšie, o čo negatívnejšie je voči nim naladená majoritná komunita. A tak to častejšie vzdávajú, častejšie prehrávajú a rozširujú rady tých prizerajúcich sa. 2. Súčasná sociálna politika vlády bez implementácie komplexného programu podpory sociálne vylúčených skupín obyvateľstva, či už Rómov, alebo Nerómov, ich postavenie pravdepodobne ešte väčšmi skomplikuje. Rómske rodiny v sociálne izolovaných, zaostalých regiónoch Slovenska si nevedia pomôcť samy. Zníženie dávok bez paralelne prebiehajúcich podporných aktivít ich izoláciu ešte prehĺbi. Politika vlády by mohla zlepšiť ich postavenie v spoločnosti prejavením reálneho záujmu o nich a hľadaním riešení spolu s nimi. Spoluprácou s mimovládnymi organizáciami, ktoré už všeličo odskúšali, s miestnymi samosprávami, s predstaviteľmi cirkví, s médiami. Prijatá koncepcia vlády v integrácii rómskych komunít iste nie je dokonalá, ale môžeme ňou začať. Vyčleniť na jej implementáciu dostatok finančných prostriedkov a dokázať, že „vláda považuje riešenie rómskej problematiky za svoju prioritu“, že je jej reálnym úsilím a nielen nevyhnutnou formálnou vetičkou v programovom vyhlásení. 3. Nepochybujem o tom, že reforma musela prísť. Musela, mala a mohla prísť už dávno, ale práve preto, že sme, resp. štát, roky prehlbovali závislosť od sociálnych dávok, môže mať liečba šokom veľmi smutné následky. Znova môžem len zopakovať, že by mala prebiehať v súčinnosti s podpornými aktivitami, akými sú podpora komunitnej práce, podpora sociálnej terénnej práce, zamestnanecké programy pre nízko kvalifikovaných Rómov z osád, vytváranie pracovných miest pre rizikové skupiny, sociálne programy pri školách, zabezpečenie štandardných podmienok rómskym deťom na vzdelávanie, zavedenie predškolskej výchovy či prípravného ročníka, vytvorenie možnosti rozširujúceho štúdia pre učiteľky a učiteľov špeciálnych škôl, ktorí dlhé roky učia, ale nemajú dostatočné vzdelanie a nie sú schopní absolvovať vysokú školu, vytvorenie štipendijného fondu pre deti, ktoré navštevujú učilištia a stredné školy. Andrej Bán, reportér, predseda organizácie Človek v ohrození: 1. Čiastočne určite áno, pretože každý človek je za seba zodpovedný; za svoje vzdelanie, prístup k životu, k práci, k rodine. Na druhej strane som presvedčený, že Rómovia sú jednoducho odkázaní na to, aby na nich zamerala spoločnosť systémové a dlhodobé programy smerujúce k vyrovnaniu ich šancí – a začať treba pochopiteľne od školstva. 2. Predpokladám, že sociálna reforma má ako jeden z hlavných cieľov to, aby motivovala – aj Rómov – k hľadaniu si práce. Ako izolovaný krok bez toho, aby sa taká práca reálne dala získať, to však považujem skôr za kontraproduktívne a demotivujúce. 3. Nemyslím si to, ale opakujem: Rómovia sa chtiac-nechtiac budú novej situácii musieť prispôsobiť, ale obávam sa, že sa budú zároveň aj radikalizovať, a majoritná spoločnosť s nimi. Eduard Chmelár, publicista: 1. Takto predsa otázka nestojí. Je evidentné, že chudoba Rómov je založená na rasovom, resp. etnickom základe. Na to už existuje dostatok dôkazov, aby sme tieto skúsenosti mohli zovšeobecniť. Isteže je pohodlnejšie uveriť tradovaným nezmyslom, že Rómom sa nechce robiť. Ak je to tak, pýtam sa, ako je možné, že sa im chcelo robiť pred dvadsiatimi rokmi. Ako je možné, že sa im tak darilo v stavebníctve či poľnohospodárstve. Ako je možné, že to boli práve slovenskí Rómovia, ktorí postavili pražské metro. Pamätám si, keď som ako šestnásťročný chlapec brigádoval v pezinskej panelárni, že Rómovia makali viac ako „nerómski“ robotníci. Čiže niečo tu nesedí. Rovnako aj v téze, že Rómovia sú zlodeji, je čosi falošné. Môžete namietať, že medzi vreckármi a zlodejmi je nápadne vysoké percento Rómov. Nuž áno, keď to beriete takto, potom je pravda, že my to robíme sofistikovanejšie: tunelujeme banky, vykrádame informačné databázy alebo, ak chcete, berieme polmiliardové provízie z privatizácie... Rómovia dnes potrebujú predovšetkým svoje vzory, úspešných ľudí z vlastného etnika, ktorí im ukážu kultivovanú cestu vpred. To nie je úloha pre pána Fízika alebo Patkolóa. Rómovia potrebujú svojho Gándhího. A napokon, len si spomeňte, v akom postavení boli Slováci v 19. storočí. Podradné, alkoholom presiaknuté etnikum v chudobných špinavých chatrčiach so zdecimovanou inteligenciou. Vtedajší postoj Maďarov k nám sa až nápadne ponáša na naše povýšenectvo voči Rómom. 2. To myslíte ako vtip?! Mne sa vidí, že niet rukolapnejšieho dôkazu o zlyhaní sociálnej politiky vlády, ako sú rabovačky, jav, ktorý táto spoločnosť nezažila po tri generácie. Je pravda, že za prvej republiky polícia do búriacich sa hladných ľudí strieľala a dnes ich iba kope a tlčie obuškami. Evidentný pokrok. Vláda svoje reštriktívne opatrenia môže zdôvodňovať akokoľvek logicky. V každom prípade tu zostáva fakt, že ak osemčlennej rodine zredukujete sociálne dávky zo dňa na deň na štvrtinu, tak to nie je reforma, ale pokus o genocídu. Žiaden človek sa nenaučí pracovať tak, že ho vyhladujete. Postavenie týchto ľudí nie je predmetom akejsi „rómskej otázky“. To nie je jednorazový problém, ktorý vyriešite škrtnutím alebo prísunom financií. To si vyžaduje komplexný dlhodobý plán, ktorý tu zatiaľ chýba a ktorý je v záujme nás všetkých. 3. Najprv by som si rád vyjasnil, čo je to „štandardná reforma“. To slovíčko sa stalo zaklínadlom neoliberálneho newspeaku, oficiálnym termínom pre zmeny, ktoré sa tešia podpore najbohatších vrstiev. Vznikol tak dojem, akoby úsilie o posilnenie sociálnej a environmentálnej dimenzie života malo nevyhnutne spiatočnícky charakter, akoby bolo brzdou bezhraničného pokroku. Tento podvod je zrejmý už len z faktu, že štátne administratívy dnes pri akejkoľvek problematike spravidla kritizujú tú istú stranu ako nadnárodné korporácie. Bohatstvo a chudoba sú v takomto systéme navzájom podmienené a tvoria spojené nádoby. Napriek masívnej propagande je zjavné, že úzke ekonomické skupiny majú z vládneho uvoľňovania cien neporovnateľne viac úžitku ako spotrebitelia. Výsledkom všetkých týchto „reforiem“ doteraz je zdanlivo paradoxný jav, že ekonomike sa darí lepšie, ľuďom však nie. Takže sa ospravedlňujem, ale hra na štandardné a neštandardné reformné procesy ako varianty toho istého neoliberálneho pohybu je môjmu spôsobu rozmýšľania cudzia. Kristína Magdolenová, novinárka, výkonná riaditeĽka Rómskej tlačovej agentúry: 1. Na problém sa treba pozrieť z viacerých strán. V prvom rade si treba uvedomiť, čo sme Rómom po roku 1958 zobrali. Nie dali, ale zobrali. Vnútornú štruktúru rodiny, stáročia fungujúci systém a spôsob života sme chceli veľmi rýchlo zmeniť. Ale okrem materiálnych statkov sme im nedali nič duchovné. Do nových panelákov sme vedľa seba ubytovali rodiny, ktoré by sa v ich hierarchii nikdy nestretli. Z pôvodne outsiderov komunity sme urobili vodcov. Je to až také prekvapujúce, že sa to všetko zvrhlo do kriminality? Rómovia nie sú jediným príkladom, že takýto spôsob „práce“ s komunitou nefunguje. To, čomu dnes hovoríme rómska tradícia, to nie je rómska tradícia. To je to, čo sme im vnútili, čomu sa oni prispôsobili a v čo my sami veríme, že to rómska tradícia je. Po roku 1989 devastácia komunity pokračovala. Hlavne tým, že sme už integrované rodiny po strate zamestnania hodili do sociálnej siete. Bola to naša vlastná zaslepenosť. Nemalú úlohu v devastácii komunity zohrali aj rôzne organizácie, ktoré im stále opakujú, na čo všetko majú nárok, ale nehovoria o povinnostiach. Keď to všetko spojíte, dostanete čudný mix depresie, dehumanizácie na jednej strane a silnej vôle niečo zmeniť, stavať sa proti prekážkam na strane druhej. Tá druhá strana, to je rómska stredná vrstva, ktorá donekonečna bojuje o svoje uznanie. V našej spoločnosti to považujem za úctyhodné hrdinstvo. 2. Nepomôže, lebo nie je aktivizačná v pomeroch, v akých reálne rómska komunita žije. V našich podmienkach musí brať reforma ohľad na stav regiónu a vychádzať z jeho možností. Každý kraj by mal mať právo budovať svoj vlastný sociálny systém, pretože každý má iné podmienky. Nič, čo sa vymyslí niekde v CMĽ (Centrálny mozog ľudstva – čiže štátna správa), obyčajne nefunguje v reálnom živote. Dúfala som, že po VPP je už každému jasné, že to bol len medzistupeň a že teraz musí nasledovať podporný systém reálnych pracovných miest nie fiktívneho hrania sa na zamestnanosť. Aktivačný príspevok nedáva ľudom perspektívu, len kus chleba do ruky na päť mesiacov. A čo bude potom? Zasa len čierna diera? Kde si majú títo ľudia nájsť prácu? Čo je v tomto motivačné? Netreba zabúdať, že dnes sú už na tom zle aj Nerómovia. Práve to nám v niektorých regiónoch môže vystupňovať etnické napätie. To, čo je dnes na východe, je reálna bieda, nie divadelné predstavenie. Je to výsledok otáľania s decentralizáciou. Je to neschopnosť usmerniť samosprávu a naučiť ju využívať možnosti sociálneho systému pre rozvoj lokality. A v neposlednom rade je to výsledok neúcty „pupku“ slovenského sveta voči tým, čo žijú za Pezinkom smerom na východ. 3. O potrebe reformy nikto nepochybuje. Ale: Všetko, čo k životu potrebujeme, už bolo vymyslené. Dnes vieme, ktoré sociálne reformy a kde fungovali a ktoré neuspeli. My ideme cestou spúšte a vnútorného vyhorenia tých, ktorí naozaj chcú niečo zmeniť. Kým nepomenujeme veci pravými menami, dovtedy budeme prešľapovať na mieste. I keď sa nám zdá, že krajina za oknom sa hýbe. Ale to je len ilúzia. V lepšom prípade. V horšom to môže byť aj cúvanie a pád do priepasti. Pavel Matejovič, literárny historik: 1. Situácia, v ktorej sa ocitla časť rómskeho etnika, je výsledok celkovej zlej ekonomickej situácie tohto štátu. Rómovia predstavujú len povestný vrchol ľadovca, jeho najvypuklejšiu polohu. Rovnako ako existujú značné regionálne odlišnosti v rámci územia Slovenska, existujú tiež rozdiely v postavení jednotlivých menšín. Žiaľ, rómska menšina nemá adekvátnu politickú reprezentáciu, ktorá by napríklad na parlamentnej pôde dokázala presadzovať jej vlastné priority. Jej sociálne požiadavky sú aj preto často vnímané ako chronické sťažovanie sa, ktoré obťažuje „slušnú“ a „skonsolidovanú“ časť spoločnosti. Na strane druhej samotný „sebauvedomovací proces“, ktorý by umožnil zastúpenie tohto etnika v parlamente, je veľmi zložitý, pretože sami Rómovia sa (zatiaľ) nedokázali „zjednotiť“ ako homogénne etnikum či národ. Táto skutočnosť má svoje historické korene. Odráža sa to aj v európskej kultúrnej tradícii, napríklad nemecký filozof E. Husserl si Rómov vybral ako príklad „národa“, ktorý neprináleží do Európy, pretože sa ňou neustále potulujú. Žiaľ, takýto postoj stále prežíva, pričom aj obava z hromadnej migrácie Rómov bola zrejme jedným z faktorov, ktorý „prinútil“ európske vlády zaviesť prechodné opatrenia týkajúce sa uzatvorenia pracovného trhu pred prisťahovalcami z pristupujúcich krajín východnej a strednej Európy (takéto podozrenie je reálne s prihliadnutím na zavádzanie vízových povinností v minulosti, ktoré nasledovalo po migrácii Rómov). Z rómskeho „problému“ sa preto stáva celoeurópsky problém. Možno tým základným stavebným kameňom by mohla byť iniciatíva umožňujúca Rómom presadzovať svoje záujmy aj na pôde Európskeho parlamentu. Pri praktickej realizácii tejto iniciatívy by sme však hneď na začiatku narazili na zložité „technické problémy“, ako by bolo zavedenie povinnej kvóty, ktorá by umožnila takéto parlamentné zastúpenie, a konečne – je to problém „rómskej intelektuálnej elity“, ktorá by túto funkciu mala ošetriť. Vystúpenia súčasných rómskych aktivistov na Slovensku mi však viac pripomínajú odborársko-ľuptákovskú rétoriku než diplomatický či mediálne úderný jazyk známych politických veteránov. Často mám tiež podozrenie, že za veľkoryso formulovanými politickými proklamáciami sa skrývajú predovšetkým osobné záujmy (v tomto sa Rómovia nelíšia od väčšinovej populácie). Osobitnou kapitolou by bola téma o pocite etnickej výlučnosti, ktorá je prítomná v časti rómskeho etnika. Ale všetci sa učíme, možno to chce len svoj čas. 2. To nedokáže jedna vláda a myslím si, že by to predstavovalo vážny problém aj pre sociálnodemokratickú vládu. Vytvorenie dôstojných sociálnych podmienok pre Rómov je program na niekoľko najbližších desaťročí a mal by sa stať jednou z priorít viacerých po sebe idúcich vlád. Veľmi často sa v tejto súvislosti objavuje slovné spojenie „potreba riešiť rómsky problém“, ktoré považujem za veľmi nešťastné, pretože sa za ním skrýva paternalistický vzťah majority k minorite. Opakom takéhoto prístupu by mal byť vzájomný partnerský vzťah, ktorý by umožnil vnímať komplikovanosť vzájomného spolužitia, jeho úskalia a hodnotové konflikty. Aj preto je z dlhodobej perspektívy neúnosné udržiavať stav permanentnej „sociálnej odkázanosti“, ktorý je nielen neprijateľný z ekonomického hľadiska, ale navyše živí zdroje latentného rasizmu. V deväťdesiatych rokoch sa rómska agenda na pozadí privatizačných aktivít ocitla kdesi na chvoste politického záujmu a pre každú vládu bola povestným horúcim zemiakom. Objavovala sa síce v podobe akýchsi periodicky sa vracajúcich vĺn, či stávala sa vďačnou mediálnou témou napríklad počas uhorkovej sezóny, absentovala však dlhodobá stratégia. Na pozadí súčasných udalostí sú reálne iba opatrenia, ktoré síce môžu prechodne „kanalizovať“ hlavný prúd sociálneho napätia, no celú rómsku agendu a všetky s ňou spojené problémy len zdedia ďalšie budúce vlády. Obávam sa, že aj táto vlna po svojom mediálnom vyšumení opäť na čas ochabne. Súčasný stav už v minulosti predpovedali viaceré sociologické analýzy, ktoré v súvislosti s rómskym etnikom upozorňovali na nebezpečenstvo sociálnych nepokojov. 3. Osobne nie som proti radikálnym reformám, som však proti antisociálnym reformám. Viacerí, a zďaleka nie iba ľavicoví, politici upozornili na skutočnosť, že mnohé reformy súčasnej vlády sú robené s veľkou dávkou sociálnej necitlivosti voči reálnym potrebám ľudí, ktorí sú trestaní za chyby nielen tejto, ale aj všetkých predchádzajúcich vlád. Myslím si, že sa nedá večne vyhovárať najskôr na komunistov a potom na Mečiara (v budúcom volebnom období to bude zase pre zmenu na Dzurindu). Takáto stratégia je súčasťou priehľadnej politickej demagógie, veď už od pádu komunizmu všetky vlády svojich voličov svorne presviedčali, že treba tých pár rokov vydržať, len čo sa odstráni neblahé dedičstvo minulosti a pozitívne ekonomické dôsledky sa prejavia. Medzitým sa reálna ekonomická situácia väčšej časti populácie zhoršuje, pričom podstatná časť finančných prostriedkov, ktoré sa mali hromadiť v štátnej kase, zmizla v čiernych dierach pochybných projektov či sa nenávratne stratila vo vreckách „úspešných privatizérov“ (a zďaleka nie iba tých „mečiarovských“). Tu treba rozlišovať medzi lacnou sociálnou demagógiou a princípom sociálnej solidarity, ktorý je nevyhnutnou súčasťou existencie akéhokoľvek spoločenstva. Bez princípu sociálnej solidarity, ktorý je bezpochyby prítomný napríklad aj v konzervatívnych USA, sa spoločnosť stáva lacnou korisťou rozličných ekonomicko-mafiánskych zoskupení. Niekedy mám pocit, akoby bol slovenskej spoločnosti amputovaný práve tento rozmer. Svedčia o tom aj už chronicky známe argumenty, že za svoju zlú sociálnu situáciu si ľudia môžu sami, pretože sú neschopní, leniví, nechce sa im pracovať a nevedia sa o seba sami postarať (to nepočuť vonkoncom len na adresu Rómov). Nepochybujem, že takíto ľudia naozaj existujú, ale pochybujem, že takých je napríklad dvadsať percent celkovej populácie. Povedomie sociálnej solidarity – bez ohľadu na ľavicovú, kresťanskú, konzervatívnu či liberálnu orientáciu – je tým momentom, ktorý treba rozvíjať a cizelovať. V záujme svojho prežitia by si to mala uvedomiť predovšetkým „ekonomicky silná elita“ tohto štátu. Karol Moravčík, katolícky kňaz a teológ: 1. Žiadna sociálna, národnostná či náboženská skupina si za svoju situáciu nemôže len sama. Navyše, každá takáto skupina je diferencovaná. Tak je to aj s našimi Rómami. Preto by bolo asi politicky korektné a ľudsky slušné hovoriť globálne o Rómoch len v tých prípadoch, ktoré sa vzťahujú na Rómov spoločne ako na jednu etnickú skupinu. K samotnej otázke: Znalci problematiky už viac-menej vedia popísať, ako Rómov postihli a „vykorenili“ spoločenské zmeny po prvej a potom po druhej svetovej vojne, tiež industrializácia a, samozrejme, budovanie komunizmu a následne opäť kapitalizmu. Vaša otázka však obsahuje aj akési hľadanie viny. Odpoveď je vo všeobecnosti jasná: Rómovia z osád si za svoj stav môžu aj nemôžu. Ak je však niektorá skupina v takej biednej situácii, ako sú títo ľudia, je zbytočné sa takto pýtať. Ak si aj v niečom za svoju situácia môžu sami, sami sa z nej nedostanú. 2. Súčasná vláda stavila na princíp individuálnej zodpovednosti za seba samého, svoju rodinu atď. Dobre, pokiaľ si to nezamieňame za princíp egoistického sústredenia sa na vlastný úspech na trhu. K individuálnej zodpovednosti sa však aj z psychologického hľadiska dospieva určitým vývojom, aj u bežného, málo problémového jedinca či občana. Okrem toho princíp individuálnej zodpovednosti treba vždy doplniť princípom solidarity, a to zasa aj v prípadoch málo problémových ľudí. O to viac to platí v prípadoch extrémne náročných, ako je prípad Rómov z osád. Vieme, ako sa po nástupe súčasnej vlády chvíľu diskutovalo, ktorému rezortu Rómov prihodia, objavilo sa pár projektov, počnúc „kibucmi“ od ANO, a potom už nič... Takže súčasná politika rieši len to, že štát dáva najavo: končí sa financovanie nezodpovedného plodenia detí. Všetky ďalšie kroky a súvislosti však meškajú alebo ich nik nepozná. Z dlhodobého hľadiska by asi pomohla väčšia štátna podpora mimovládnych a cirkevných aktivít. Napokon, tu nepomôžu úradníci, ale obetavci, čo budú ochotní s týmito ľuďmi žiť. 3. Postup slovenskej vlády má viacero stránok. Niektoré kroky by robila každá vláda, iné trochu inak, ale podobne atď. Tiež je otázka, čo myslíme radikálnosťou. Mnohí odborníci odporúčali napr. DPH nižšiu ako dnešných 19 percent. Potom je tu prenesenie záťaže reformy na tzv. strednú vrstvu. Je to radikálnosť alebo drzosť voči ľuďom, o ktorých si vyrátali, že budú najmenej protestovať? Pre mňa je zaujímavým signálom, že aj niektorí prominenti z konzervatívneho politického krídla začínajú hovoriť o neľudskosti (P. Zajac, A. Neuwirth a pod.). Za radikálny problém pokladám, ako reformná vláda nepotrebuje získať občanov pre reformy. Akoby sa držala tézy, že reformy sa nedajú robiť v dialógu. Ak sa však za (politické) východisko prijme téza, že ľudia nevidia do vecí a boja sa novôt, a preto sa s nimi netreba baviť, potom už nejde o ekonomiku, ale nezodpovednosť. Alebo, v horšom prípade, o dobre spočítaný ekonomicko-politický egoizmus. Alexander Mušinka, antropológ: 1. Iba čiastočne. Čím viac túto problematiku skúmam, tým viac som presvedčený, že vo väčšej miere je to nepriamo chyba majority. Veľmi zjednodušene a obrazne povedané, nevedomky (alebo nechtiac) sme túto komunitu „dotlačili tam, kde ju dnes máme“. Nie všetci Rómovia patria medzi problémových (nejde o homogénnu skupinu), ale aj napriek tomu ich naša spoločnosť hodnotí jednotne (a zároveň k nim aj takto pristupuje). Na druhej strane značná časť Rómov (ale týka sa to príslušníkov všetkých kultúr), ktorá sa dostala do „pasti závislosti“, sa z nej nikdy sama nedostane. Nestačí „podať pomocnú ruku“, musíme ich „ňou chytiť“. 2. Nemyslím si to. A ak áno, tak iba sekundárne. Tu dochádza k omylu. Táto reforma nie je reforma na zlepšenie postavenia Rómov v spoločnosti, ale reforma sociálneho systému (v ktorom Rómovia tvoria významnú, ale stále iba minoritnú časť). Sekundárne však táto reforma (ak bude skutočne realizovaná tak, ako je deklarovaná, a vláda si nechá poradiť od odborníkov a urobí potrebné korekcie a doladenia) môže spustiť procesy, ktoré môžu následne zlepšiť postavenie Rómov v spoločnosti – spustí napríklad proces zamestnávania sa, zvýhodní vzdelanie pred nevzdelaním a pod. 3. Nepoznám detailne reformné aktivity v okolitých štátoch. V Čechách sa napríklad o reforme viac hovorí, ako realizuje. Osobne som skôr zástancom radikálnejších zmien ako postupných transformácií (minimálne už iba z tohto dôvodu, že radikálne zmeny trvajú zväčša krátko). Nesmie však ísť o zmeny bezhlavé. Nemyslím si, že táto reforma je bezhlavá, ale niektoré chyby sa udiali. Spomeniem iba tri, podľa mňa dosť dôležité. Táto reforma silne podcenila informačnú stránku pred jej spustením (pre obyčajného človeka prišla „ako blesk z jasného neba“), podcenila predreformnú fázu (obce už mali mať dávno pripravené miesta na zamestnanie a pod.) a poslednou chybou je čas spustenia týchto reforiem. Ak by sa spustili koncom jari alebo v letnom období, bolo by podstatne viacej možností zamestnať nezamestnaných. Myslím si, že najkratšou cestou ku krachu akejkoľvek reformy v tejto krajine nie je jej radikálnosť, ale absencia politickej vôle dotiahnuť takúto reformu do konca. Táto reforma sa netýka iba sociálneho systému, ale ide tu o zásadnú otázku orientácie našej spoločnosti do budúcna – ľavicová orientácia verzus pravicová. Sylvia Porubänová, sociologička: 1. Rómovia si za svoju situáciu „nemôžu sami“ a predovšetkým ju „sami“ nevyriešia. Výrazná časť Rómov je v dôsledku dlhodobých historických a politických procesov vylúčená z participácie na bežnom spôsobe života. Ich prípadné (a i reálne) patologické správanie, nelojálnosť voči normám väčšiny súvisí práve s extrémnou marginalizáciou. Sociálne vylúčenie je rizikové a „nevýhodné“ pre obe strany. Okrem iného aj preto, že vedie k rozličným prejavom sociálneho napätia. Napríklad práve k takým, aké sme mali možnosť sledovať či „zažiť“ v uplynulých týždňoch. 2. Bolo by nerealistické očakávať zásadné a definitívne vyriešenie komplexného, mnohodimenzionálneho a dlhoročne neriešeného problému od jediného aktuálneho aktéra. Aj keď väčšinová zodpovednosť bude ležať na niektorých rezortoch vlády, nevyhnutná je koordinovaná, efektívna a zmysluplná spolupráca rozličných aktérov vrátane zahraničných. 3. Situácia Rómov je špecifická – jej riešenia presahujú uvažované rámce a intenzitu reforiem. V zásade platí, že integrácia sociálne vylúčených skupín je otázkou rovnováhy a vývojových šancí moderných spoločností. Na Slovenskú republiku sa to vzťahuje priam exemplárne… Peter Salner, etnológ: 1. Len v malej miere. V súčasnosti doplácajú (doplácame) na dlhodobé prejavy sociálneho a politického vývoja, ktorý ich obral o tradičné formy obživy a vytisol na okraj spoločnosti. Navyše pôsobil (a dodnes sa prejavuje) aj ľudský rasizmus a ľahostajnosť. 2. Rozmýšľam, či mám odpovedať „verím, že áno“ alebo „som presvedčený, že áno“, hoci to nebude rýchle a ľahké. 3. Naopak, rýchlosť je nevyhnutnosť. To však neznamená, že každý konkrétny „rýchly“ krok je správny práve v tej podobe, ako sa realizuje. Určité korekcie sú nutné. Daniela Hivešová – Šilanová, spisovateľka, redaktorka Romano nevo ľil: 1. Určite nie. Rómovia do roku 1989 všetci pracovali. Po roku 1989, keď sa začalo „ekonomickejšie“ rozmýšľať, čiže prepúšťať, ako prvých prepustili Rómov. O prácu prišli definitívne so zánikom družstiev a menších závodov. Dnes nemajú šancu zamestnať sa v lokalitách, kde žijú prevažne Rómovia, pretože tam nie je nijaká ponuka práce – ak žijú v mestách, kde by práca možno aj bola, sú poslední v poradí, o koho majú zamestnávatelia záujem. Takže prvým darčekom „nežnej“ bol vznik armády nezamestnaných Rómov. Vzdelanie: do roku 1989 boli rómske deti takmer automaticky zaraďované do tzv. osobitných škôl. Popri mentálne retardovaných deťoch majority tieto školy navštevovali väčšinou mentálne a fyzicky ZDRAVÉ rómske deti s jediným hendikepom: jazykovo-sociálnym. Za 40 rokov „budovania socializmu“ nikto neprišiel na to, že tieto deti potrebujú len iné vstupné psychologické testy. Po roku 1989 smerovali mnohé odporúčania odborníkov práve do tejto oblasti: predovšetkým zrušiť špeciálne školy a vytvoriť vyrovnávacie triedy v základných školách – so šancou vrátiť dieťa do bežnej triedy. Tomu mali pomáhať rómski asistenti učiteľov, ktorí by deťom mali v pedagogickom procese pomáhať. Výsledok? Zrušili sa osobitné školy, ale vznikli – špeciálne. Znamená to tú istú segregáciu detí a tú istú ničotnosť v príležitostiach, pretože zo „špeciálnej“ ZŠ sa dostanete iba na učňovku bez maturity. Program rómski asistenti učiteľa sa začal pilotne overovať už v roku 1991/1992 – no prvých asistentov učiteľov voviedli celoplošne do praxe až aktivisti Združenia mladých Rómov v roku 2002/2003. (Mimochodom, do roku 1989 patrila naša republika medzi tie štáty, kde bolo najviac vysokoškolsky vzdelaných Rómov vo vzťahu k počtu obyvateľstva.) Nie som veľmi zástancom názoru, že dosiahnuť istý stupeň vzdelania vo všeobecnosti dnes nie je motivujúcim momentom v snažení sa detí a ich rodičov (rómskych i nerómskych), ale ak ma nečaká vďaka vzdelaniu lepšia budúcnosť, potom skutočne – načo? Osady: tzv. rómske osady boli vždy SÚČASŤOU nejakej obce. Zatiaľ čo obec sa za 40 rokov socializmu postarala o svoju infraštruktúru – cesty sa končili pri poslednom „gadžovskom“ dome, elektrické osvetlenie takisto a hoci nerómske obyvateľstvo už dávno malo vodovod a plyn – Rómovia, občania, obyvatelia tej istej obce – pili vodu z jednej studne, resp. z potoka. Ale štátna dotácia na obec rátala so všetkými občanmi (ibaže jedným sa akosi „neušlo“). V tomto sa predsedovia miestnych národných výborov nie veľmi líšili od dnešných starostov obecnej samosprávy. Ako to, že v niektorých lokalitách majú Rómovia postavené murované rodinné domy – a niekde žijú stále v chatrčiach? Ani majoritné obyvateľstvo nežije len v rodinných domoch. Okrem toho, súvisí to aj s celkovým životom v jednotlivých lokalitách – napríklad tam, kde nie sú Rómovia vylúčení z obecnej komunity, bývajú podobne ako majoritné obyvateľstvo. Rómska politická reprezentácia a záujem Rómov o veci verejné (čiže občianska spoločnosť). Do roku 1989 Rómovia „neexistovali“ – nie ako oficiálny národ či národnosť, nemali ani svoju politickú platformu. Nesmeli – boli len občanmi „cigánskeho“ pôvodu. Po roku 1990 vlády tejto krajiny žiadajú od Rómov nielen politickú angažovanosť, ale hneď aj JEDNOTNÚ politickú angažovanosť. Inak vraj „nemá“ vláda SR s kým rokovať. Dá sa za 13 rokov bezozvyšku sebauvedomiť ako národ (rómsky) a zároveň sa politicky zjednotiť a občiansky pristupovať k riadeniu v samospráve? Určite nie! Napriek tomu, už v komunálnych voľbách v roku 2002 bolo úspešných okolo 187 rómskych poslancov v obecných zastupiteľstvách a 11 rómskych starostov. Rómska inteligencia. Výčitky na adresu rómskej inteligencie, že sa málo angažuje pre „rómske“ veci (vzdelanie, výchovu, politiku), majú takú istú hodnotu, akoby sme vyčítali slovenským intelektuálom, že nepracujú v detských domovoch alebo v charite. Rómska inteligencia, ktorá mohla ovplyvňovať uplynulé desaťročie, sú ľudia v strednom veku, ktorí dosiahli svoje vzdelanie často vďaka rodičom, ktorí sa rozhodli potlačiť v nich rómsky jazyk (aby nemali v škole „problémy“) – a tým aj identitu rómstva. (Boli deťmi v období, keď sa písalo a v médiách hovorilo o „cigánoch“, ktorých treba „prevychovať“ – takže kde mohli načerpať úctu k svojmu „rodu“...). Dnes sa títo ľudia – lekári, pedagógovia, husľoví virtuózi, umelci – napriek tomu vracajú k svojmu národu a začínajú napĺňať úlohu jeho (i svojej) duchovnej obrody. Až mladá generácia Rómov, ktorí maturujú a študujú na vysokých školách dnes, sú sebavedomými mladými ľuďmi, ktorí môžu (a často aj chcú) dať verejne najavo svoje rómstvo a svoj záujem pracovať pre „svojich ľudí“. Takže až jednota týchto súvislostí nám dá pohľad na toto spoločenstvo a aj odpoveď na otázku, či si za to „môžu“ sami. Nie. 2. Ak máte na mysli politiku vlády v sociálnej oblasti, tak určite nie. Nezamestnaní – Rómovia či Nerómovia – chcú pracovať. Nechcú motivačné alebo aktivačné príplatky. Chcú mať zamestnanie. Ak nie trvalé, tak aspoň nádej, že si zamestnanie môžu aj nájsť. Človek potrebuje k svojmu životu sebaúctu a sebavedomie – a to získa len vtedy, ak mu spoločnosť dá pocítiť, že je potrebný. Je to podobné ako v rodine. Ale táto spoločnosť nie je pre svojho občana rodinou – a dáva nám jasne najavo, že ňou ani byť nemieni. 3. Mám pocit, že slovíčko „radikálnosť“ by sme mohli zameniť za „sluhovstvo“ – jednoducho, chceme sa zapáčiť. Pre „zapáčenie“ sa nejakým „pánom“ (hoci aj imaginárnym) sme schopní podpísať všetky predvstupové charty a dohody (čo tam po tom, že ich nebudeme plniť) – ale podpíšeme ich prví, lebo sme peknučkí a poslušnučkí. Sme sluhovia historicky, naturelom i súčasnou skúsenosťou. Nie Rómovia, ale naša celá spoločnosť nedorástla na partnerstvo, toleranciu, sociálne cítenie. Daniel Škobla, sociológ: 1. Hoci pred zákonom sme si formálne všetci rovní, Rómovia nemajú tú istú štartovaciu pozíciu. Pre ľudí, ktorí sú v sociálnej pasci, bez vzdelania, majetku, politického hlasu a perspektív je v podstate nemožné, aby realizovali nejakú úspešnú individuálnu stratégiu ako sa dostať z toho von. Nedá sa preto povedať, že všetci máme rovnaké šance a že sme si individuálne zodpovední za svoj úspech alebo neúspech. Rómovia ako skupina si za svoju zlú situáciu sami nemôžu. Ich diskriminácia je systémová, to znamená, že je súčasťou nielen myslenia väčšiny, ale aj spoločenských inštitúcií. 2. Ekonomický neoliberalizmus, ktorého integrálnou súčasťou je znižovanie verejných výdavkov, sa najhoršie dotýka tých najbiednejších a najzraniteľnejších. Postavenie Rómov v spoločnosti sa nedá zlepšiť krátením sociálnych dávok, ktoré sú zdrojom ich existenčného prežitia, a argumentovaním, že keď chcú jesť, nech idú pracovať. Podotýkam, radí sa im, aby išli pracovať v regiónoch, kde nezamestnanosť presahuje 30 percent a o nekvalifikovaných robotníkov vôbec nie je záujem. Postavenie rómskej menšiny môže zlepšiť jedine väčšinová spoločnosť, a to nie almužnami, ale tým, že Rómom poskytne výhody v prístupe k vzdelaniu a pracovnému trhu napríklad zavedením pozitívnej diskriminácie. Takto by rómsku otázku mala riešiť každá zodpovedná vláda a to nielen z morálneho, ale aj z pragmatického hľadiska. 3. Takto položená otázka akoby sugerovala, že ciele, ku ktorým smerujú neoliberálne reformy, sú akýmsi nevyhnutným výsledným stavom spoločnosti a otázkou zostáva iba to, či sa k nemu dopracujeme rýchlo alebo pomaly. Samozrejme, každá ekonomika a sociálny systém vykonáva korekcie, ktorými reaguje na vonkajšie podnety. Tieto korekcie však nemusia ísť smerom, aký poznáme u nás. To, čo dnes nazývame slovom reforma, je vlastne balík ekonomických opatrení, ktorých náplňou je ďalší mohutný presun zdrojov z verejného sektora do súkromného sektora. Deje sa tak prostredníctvom daňovej politiky, privatizáciou tzv. prirodzených monopolov a verejných služieb, znižovaním výdavkov na sociálnu ochranu, školstvo a zdravotníctvo. Výsledky a spoločenský prínos týchto opatrení sú veľmi diskutabilné, ich evalvácia závisí od hodnotových kritérií, ktoré si stanovíme. Ja si napríklad myslím, že z takýchto opatrení nemôže profitovať celá spoločnosť, ale iba jej časť, veľmi malá časť. Problémom je, že súčasná vláda, napriek jej neustálym smiešnym odkazom na programové vyhlásenie, nemá legitimitu na presadzovanie takýchto zmien. Vláda absolútne ignoruje tých, ktorí by radšej videli demokratické Slovensko ako harmonickú a sociálne zodpovednú spoločnosť, so široko dostupným vzdelaním, zdravotníctvom a sociálnou ochranou v prípade núdze. Radikálnosť reforiem je výrazom nedostatku legitimity týchto reforiem, ale aj prejavom arogancie moci. Krajiny, ktoré ste spomenuli, si z rôznych príčin vyberajú trochu inú cestu.