Otvárajúca sa pevnosť v Stredomorí
Cesta Malty do Európskej únie bola zložitá. Na rozdiel od väčšiny iných kandidátskych krajín, kde sa hlavné politické sily zhodovali v súhlase so zapojením sa do európskej integrácie (aj keď sa odlišovali v predstave o únii, do ktorej by mala ich krajina vstúpiť), politické elity na Malte táto otázka až donedávna rozdeľovala. Neutralita – prioritná téma Ostrov Malta získal politickú nezávislosť od Veľkej Británie v roku 1964. Briti si z neho urobili dôležitú stredomorskú vojenskú pevnosť už po skončení napoleonských vojen v roku 1814 a historická skúsenosť s obdobím, v ktorom bola Malta len políčkom na šachovnici súperenia veľmocí, poznamenala vnímanie samostatnosti jej politickou elitou. Výsledkom bolo, že sa kládol veľký dôraz na neutralitu, vyváženosť vzťahov s veľmocami a dobré vzťahy so všetkými krajinami na pobreží Stredozemného mora. Po získaní samostatnosti sa Malta nepridala ani k jednému z táborov studenej vojny. Naopak, stala sa veľmi aktívnou v Hnutí nezúčastnených krajín – združení, ktoré za svoj hlavný cieľ deklarovalo prekonanie rozdielov medzi dvoma tábormi. Uznaním tejto pozície Malty bol aj samit predstaviteľov USA a ZSSR, ktorý sa na nej konal v roku 1989. Často sa považuje za jeden z momentov, ktorý určil koniec studenej vojny. Zmenená geopolitická situácia, ale aj ekonomické záujmy, priviedli pravicovú časť politickej elity k presvedčeniu, že Malta by sa mala naplno zapojiť do integračných procesov v západnej Európe. V roku 1990 požiadala vláda Nacionalistickej strany formálne o členstvo v Európskych spoločenstvách (ES). Prvá hodnotiaca správa ES o Malte v roku 1993 vyhlásila, že ostrov je schopný stať sa ich súčasťou. Rokovania však zabrzdila nejednotnosť politických strán v tejto otázke. V roku 1996 vyhrala voľby Labouristická strana a o rok na to, v zhode so svojím programom, rokovania o členstve v EÚ zmrazila. V roku 1998 sa však po páde jej vlády uskutočnili predčasné voľby, v ktorých zvíťazili opäť proeurópski nacionalisti. Predvstupové rokovania sa podarilo uzavrieť a členstvo odsúhlasilo aj referendum o vstupe do EÚ 8. marca 2003. Výsledok to však bol tesný. Pri účasti 91 percent oprávnených voličov (najvyššia zo všetkých kandidátskych krajín) podporilo členstvo v EÚ 53,65 percenta (najnižšia podpora). Kritika zľava Postoj maltských labouristov k EÚ je v európskom kontexte unikátny. Ich ideovo spriaznené strany v únii vystupujú vo všeobecnosti eurooptimisticky. Samozrejme, neprijímajú rovnako pozitívne všetky aspekty európskej integrácie (časť švédskych sociálnych demokratov sa postavila napríklad proti vstupu do menovej únie, výrazné sú rozdiely v pohľade na spoločnú imigračnú či obrannú politiku), úniu ako takú však považujú za najlepšiu alternatívu pre svoje krajiny. V postoji miestnych labouristov sa odráža špecifické postavenie Malty v ekonomickej a bezpečnostnej rovine, ale aj niektoré kultúrne špecifiká. Zo zahraničnopolitického hľadiska bola najväčším problémom neutralita Malty. Európska únia by jej síce umožnila nepripájať sa k zahraničnopolitickým iniciatívam, ktoré by mohli byť chápané ako ohrozenie jej neutrality (a zároveň tieto iniciatívy neblokovať), rovnako ako to robí Rakúsko, no je evidentné, že v únii so zjednocujúcou sa zahraničnou a bezpečnostnou politikou by otázka revízie bezpečnostno-politickej stratégie skôr či neskôr vyvstala. Problémom bolo, že chápanie neutrality, ktoré bolo jedným z definičných zdrojov maltskej suverenity, bolo vytvorené v období bipolarity a nie úplne zodpovedalo podmienkam dnešného, komplexnejšieho systému. A predovšetkým je tým nekompatibilnejšie so zahraničnou a bezpečnostnou politikou EÚ, čím väčšmi sa táto bude usilovať zohrávať úlohu rozhodujúceho globálneho aktéra. Aj z toho vyplýva, že labouristi spájali svoju neochotu vzdať sa neutrality s národnou suverenitou. Suverenita však pre nich nemala len vonkajší rozmer. Vstup do EÚ mal znamenať hrozbu migrácie na Maltu z ostatných členských krajín, pričom títo prisťahovalci by mali mať rovnaké práva ako pôvodní Malťania. To mohlo znamenať hrozbu „vypredania maltského majetku“, zvýšenej konkurencie v sektoroch, ako je turizmus a podobne. V kultúrnej oblasti labouristi namietali, že únia sa bude postupne chcieť miešať aj do takých citlivých otázok, ako je politika voči prostitúcii, drogám, povolenie potratov, eutanázie, či drogová politika. Týmito výhradami prešli labouristi do tradičnej argumentačnej oblasti konzervatívcov, no na ostrove, kde sa ku katolíckej cirkvi hlási 96 percent obyvateľstva, to nie je až také prekvapujúce. Objavili sa aj obavy z toho, ako ovplyvní vstup do EÚ maltské hospodárstvo. Jeho štruktúra je veľmi špecifická. Poľnohospodárstvo, ktoré si pre nevýhodné prírodné podmienky vyžadovalo štátnu ochranu, pokrýva len 20 percent potreby potravín. Zvyšok sa musí dovážať, rovnako ako väčšina nerastných surovín. Dôležitými odvetviami sú turistický ruch a finančné a bankové služby (Malta je známa ako jeden z „daňových rajov“ pre zahraničný finančný kapitál, no po vstupe do EÚ budú musieť byť prijaté prísnejšie kritériá). Liberalizácia niektorých sektorov hospodárstva mohla priniesť konkurenciu maltským výrobcom, ktorá ich mohla úplne vytlačiť z trhu. Labouristi vláde vyčítali najmä to, že miestny priemysel na vstup do EÚ dostatočne nepripravila. Problémy mali nastať aj v zahraničnom obchode, od ktorého je miestne hospodárstvo závislé. Vstup do EÚ by podľa labouristov znamenal, že bude potrebné prehodnotiť bilaterálne obchodné dohody a zjednotiť ich s politikou EÚ. V mnohých prípadoch to mohlo znamenať, že sa zvýšia clá, a tým aj ceny dovážaných výrobkov. Malta, ako veľmi malá krajina, mala mať podľa labouristov takmer zanedbateľný vplyv na rozhodovanie v únii. Z 354 hlasov pri rozhodovaní v Rade ministrov, bude mať, podľa terajšieho systému, len tri. Vo viac ako 700-člennom Európskom parlamente zasa len päť miest. Naproti tomu, rozhodnutia európskych inštitúcií na ňu budú mať rozhodujúci vplyv. Nedôveru vzbudzoval i fakt, že budúca inštitucionálna štruktúra únie sa tvorí práve počas procesu jej rozširovania. Prijatím návrhu ústavy konventu by tak Malta stratila právo na jedného eurokomisára či šancu, že ju raz systém rotujúceho predsedníctva postaví na čelo únie. Pre labouristov to bolo neprijateľné a nepresvedčili ich ani argumenty o zdieľanej suverenite v jednotnejšej a efektívnejšej únii. Previazanie európskeho a národného rozhodovacieho procesu by si navyše malo vyžiadať nárast byrokracie. Neprijaté partnerstvo Namiesto členstva v únii tak Labouristická strana ponúkala takzvané „partnerstvo“. Malo sa zakladať na vytvorení zóny voľného obchodu medzi Maltou a EÚ a na spolupráci v ekonomickej, finančnej, technickej oblasti a sociálnej politike. V poľnohospodárstve si však Malta mala zachovať samostatnosť. Rovnako tak v oblasti bezpečnosti či zahraničnopolitických otázkach mala spolupráca ostať v podstate na medzivládnej úrovni. Takéto partnerstvo však tesná väčšina obyvateľov nakoniec neprijala a v referende sa vyslovila za vstup do EÚ. Rozdelenie pritom bežalo aj podľa línií jednotlivých sektorov hospodárstva – farmári, malí podnikatelia a zamestnanci „tradičných sektorov“ boli vo vzťahu k EÚ opatrnejší, moderná časť hospodárstva ju prijala. Po prehratom referende a následnom neúspechu v parlamentných voľbách sa začal proces prehodnocovania postoja voči únii aj v Labouristickej strane. tabuľka Malta – fakty Rozloha: 316 km2 Počet obyvateľov: 400 420 Priemerná dĺžka života: 76 rokov muži/81 rokov ženy Hlavné mesto: Valletta Politické zriadenie: republika Mena: maltézska líra Nezamestnanosť: 7 percent Hlavný vývozný artikel: strojárske výrobky a dopravné zariadenia Linky: www.visitmalta.com - turistické informácie www.gov.mt - oficiálna stránka vlády www.aboutmalta.com - kultúra, politika, história, spoločnosť... Vychádza s láskavou podporou delegácie Európskej komisie v SR. Uverejnené názory sa nezhodujú s oficiálnymi stanoviskami Európskej komisie.
