Nech volí celý svet!
Nie som občanom USA, no veľmi chcem voliť v ich budúcich prezidentských voľbách. Čítate správne – som Ind žijúci v Thajsku a v USA som nikdy nebol, no chcem voliť v budúcich prezidentských voľbách. Právne to možno (určite) nejde, no je to celkom logické. Každý krok amerického prezidenta ovplyvní môj život v politickej, ekonomickej, sociálnej i kultúrnej sfére. Je preto najvyšší čas zmeniť staromódne volebné zákony v USA a dovoliť miliónom ľudí na celom svete vykonávať ich demokratické právo. Skôr ako podrobne vysvetlím svoj postoj, chcel by som vám povedať, čo ma utvrdzuje vo viere, že sa nemýlim. Za posledných desať rokov som videl, ako amerického prezidenta v televíziách po celom svete nazývali jednoducho prezident. Ak sú všetci tí muži a ženy ochotní volať Billa Clintona či Georgea Busha prezident, bez udania krajiny, nemôžem im predsa odporovať. A navyše si ešte pamätám jeden hollywoodsky film, kde akýsi mimozemšťan žiada od vystrašeného pozemšťana: „Vezmi ma k vášmu lídrovi.“ Hádate správne – E.T. navštívil prezidenta Spojených štátov. Z celej zbierky kráľov, kráľovien, diktátorov a politikov predstierajúcich, že nás zastupujú, sa mu nik nevyrovná. Nuž poviem vám, prečo mi tak záleží na tom, kto bude prezidentom Spojených štátov. Je niekoľko spôsobov, ako ovplyvní môj život. Politicky Ako občan rozvojovej krajiny nevidím nijaký zmysel vo zvolení, výbere či podpore lídra v mojom štáte, ak neviem, čo si o ňom myslí americký prezident. Čo keď Bush nebude mať rád môjho premiéra, prezidenta, hlavu štátu či dokonca kmeňového vodcu? Určite by nás rozbombardoval na kúsky, tak načo riskovať? Po všetkom, čo som počul o Srbsku, Iraku či Afganistane, to nemôže byť práve najkrajší zážitok dostať dodávku bômb priamo do záhrady. Zvoliť si lídra, ktorého bude mať americký prezident rád, je však ešte horšia možnosť. Stane sa totiž domácim zvieratkom amerického impéria. Spomínam si na taký malý príbeh. Keď kedysi zvolili za prezidenta Busha mladšieho, v novinách sa objavil malý článok o členoch jeho domácnosti. Dozvedel som sa, že ich domáca mačička sa volá India. Výber mena ma najprv zarazil. No potom som si uvedomil, že keď môže byť Pakistan „domácim psíkom“ USA v južnej Ázii, India môže byť rovnako „domácou mačičkou“. Môžu sa milovať ako pes a mačka, a zároveň môžu sedieť na kolenách strýkovi Samovi. A tak, keď je voľba môjho národného lídra zbytočnou snahou, mal by som mať aspoň právo zvoliť si svojho medzinárodného lídra – prezidenta USA. Ekonomicky Môj otec pracoval v Indii štyri desaťročia ako učiteľ fyziky a do dôchodku šiel začiatkom deväťdesiatych rokov s kráľovským platom 6000 rupií. V indickom kontexte to bola pomerne slušná suma, no v prepočte to bolo aj vtedy menej ako 200 dolárov na mesiac. Múdro som sa rozhodol nekráčať v šľapajach svojho otca a rozhodol som sa priamo pre dolár, nie pre rupiu. Na svojich cestách okolo sveta som zistil, že sa to pokúša robiť každý – vyhnúť sa rupii, naháňať dolár (indické rupie neakceptujú napríklad ani v Ekvádore). Neviem poriadne slovami vysvetliť, čo pre mňa dolár znamená. Moje pocity môže popísať hádam len jedna pieseň z Bolywoodu: „Ako veľmi ma miluješ, to v skutočnosti neviem, no viem, že bez teba skrátka nemôžem žiť.“ Rovnako ako milióny iných ľudí na tejto planéte som strávil veľa bezsenných nocí premýšľaním, kedy a ako sa ku mne môj milovaný dolár vráti. A verte, je to zradný tvor. Stále sa chce spustiť s niekým iným. Ak to chápem správne, americký Federálny rezervný fond je jediná inštitúcia, ktorá má právo vydávať doláre, a tým rozhoduje, koľko sa ich bude okolo sveta krútiť a v akej hodnote. Preto by mali mať všetci tí, čo sú do dolára zaľúbení tak veľmi ako ja, právo voliť amerického prezidenta, ktorého politika má priamy vplyv na náladu a správanie sa nášho miláčika. Nie je to logický postoj? Niet už na tomto svete miesta pre staromódnu lásku? Spoločensky Dnes už nemôžem kráčať po ázijských mestách bez toho, aby som nenarazil na nejakého Američana. Či prinajmenšom kolegu Ázijca, ktorý si myslí, že je v skutočnosti Američanom, a je tam, kde je, len pre nejakú chybu, čo urobil v predchádzajúcej inkarnácii. Poznám jedného, čo sa chce znova narodiť ako pes s dobrým rodokmeňom, pretože tak bude mať väčšiu šancu získať víza. A nebudú mu brať odtlačky prstov. Pred pár rokmi sa v indických novinách objavila správa, že populácia v našej krajine sa vyšplhala na hranicu jednej miliardy. Odmietol som veriť tomu nezmyslu. Naisto viem, že prinajmenšom päť až desať percent mojich takzvaných spoluobčanov tvoria v skutočnosti Američania. Dýchajú, jedia, hovoria a snívajú o Amerike 24 hodín denne. Všetci z nich by chceli získať zelenú kartu a mnohí sami ozelenejú závisťou voči tým, ktorí ju majú. Neviním z toho amerického prezidenta – je to problém mnohých krajín a môžeme si zaň sami. Pokúšam sa len povedať, že keď v mojich národných voľbách môžu voliť toľkí Američania, mali by mi dovoliť voliť v amerických. Kultúrne Rozhodne tu nezačnem haniť Hollywood. Priznám sa, mám ho rád a najmä tie westerny, v ktorých hromadne umierajú Indiáni. Musím povedať, že je to, pre zmenu, celkom presný portrét historickej pravdy. A vždy, keď tieto filmy vidím, poviem si: „Vďaka Bohu, že sa Krištof Kolumbus po ceste stratil a došiel do Ameriky a nie do Indie, ako pôvodne plánoval. Inak by k nám teraz prichádzali Apači a Siuxovia ako softvéroví odborníci a ja by som bol úplnou hviezdou, keby som mal v škole dvojky.“ Namiesto toho ma skutočne znepokojuje biznis call-centier, ktorý sa tu za posledných pár rokov rozbehol a ktorý korumpuje prízvuk indickej mládeže. V našich mestách už nenájdete dieťa, ktoré by hovorilo indickou angličtinou ako pravý Ind. Určite nie po tom tréningu, ktorým musia prejsť preto, aby mohli nejakému zákazníkovi zo Spojených štátov predstierať, že sú Tom a Jerry. Indická angličtina nie je len ďalšou vypestovanou odnožou kráľovskej angličtiny, ako tie ostatné, ktoré možno nájsť kdekoľvek inde v „anglicky hovoriacom svete“. Je to jazyk, ktorý dokázal vyhnať všemocné britské impérium z Indie bez jediného výstrelu. Keď si pomyslím na to, čo Gándhi a Nehrú svojou indickou angličtinou dokázali urobiť koloniálnej veľmoci, do očí sa mi tisnú slzy hrdosti. Čo z toho však nakoniec budeme mať, keď nám tento hlúpy outsourcingový biznis berie tajnú zbraň indickej strednej triedy – schopnosť zastrašovať našou doma vypestovanou angličtinou? S celým trendom bude treba niečo urobiť, inak ostaneme bez slov a bez obrany. Minimálnou kompenzáciou za to vykrúcanie našich jazykov by bolo, ak by Indom dovolili voliť v nasledujúcich amerických prezidentských voľbách. Doteraz som nehovoril o tom, ako ma rozhodnutia amerického prezidenta ovplyvnia fyzicky. To len preto, že moja štvrť ešte len bude bombardovaná. No som si istý, že občania Iraku a Afganistanu by o tomto fenoméne vedeli povedať veľa. Pravidlá Navrhujem preto, aby mal právo voliť amerického prezidenta každý nad 18 rokov, žijúci v krajine, kde je akákoľvek americká vojenská základňa (podľa posledných údajov by ich malo byť asi 130), kde je americký dolár oficiálnou či faktickou národnou menou (všetci tí ľudia, čo trávia svoj deň zháňaním portrétov mŕtvych amerických prezidentov na zelených papierikoch, by mali mať občas právo zvoliť žijúcich v bielej budove), ktorých vlády používajú peniaze daňových poplatníkov na nákup amerických vládnych obligácii (a tým pomáhajú americkému prezidentovi s daňovými škrtmi pre bohatých Američanov). Čo by z takéhoto práva získali neobčania USA? Dnes platia ľudia mimo USA ťažko za to, že nie sú súčasťou jeho domácej politiky, ale cieľom jeho zahraničnej. Desaťročia svetu ukázali, akí neľútostní vedia byť americkí prezidenti k ľuďom, ktorí ich nemôžu zvoliť (keby tak Kambodžania mali to právo!). Tak by sme sa mohli stať súčasťou domácej americkej politiky a bomby by boli posielané na Mesiac či Mars. Znamenalo by to aj úspory na poštovnom pre všetkých tých ľudí, čo pre nesúhlas so zahraničnou politikou posielajú nenávistné listy americkým denníkom a inštitúciám. Pocit, že ste schopní rozhodnúť demokraticky o osude amerického prezidenta by v dlhodobom horizonte odstránil aj mnohých extrémistov. No a nakoniec by sme mohli my, neobčania USA, dúfať, že sa nás budú prezidentskí kandidáti pokúšať podplatiť. Už som unavený z predávania svojho hlasu miestnym gangstrom a neprekážalo by mi, keby som to musel robiť s medzinárodnými gangstrami. A raz by mohla pri mojej rodnej dedine vyrásť továreň na rakety Patriot – a moji ľudia by získali prácu. A čo Američania? Na to je ľahká odpoveď. Možno by pre zmenu dostali šancu získať slušného prezidenta. Namiesto úbohého výberu medzi Georgeom Bushom a Johnom Kerrym (obaja miláčikovia korporácií) by sa mohli preferencie posunúť v prospech niekoho ako Ralph Nader. Je to možné, ľudkovia – zmeňte volebné zákony a spolu zmeníme svet! Ak dovolíte zvyšku sveta voliť vášho prezidenta, zníži to politické napätie aj u vás doma. Ak sa vám nebude páčiť zvolený kandidát, ešte stále budete môcť viniť zvyšok sveta (u nás v Indii to tak robíme s Bihárom). Dnes sme v situácii, keď robia všetky hlúpe chyby americkí voliči a zvyšok sveta za nich platí. No a nakoniec by to mohlo znamenať, že sa po celom svete ako lesný požiar rozšíri „sloboda a demokracia“. Od volieb amerického prezidenta je k tomu len krôčik. Článok uverejnil internetový magazín Z-mag. www.zmag.org
