Nové hranice – nové výzvy
Ukrajina onedlho získa spoločnú hranicu Európskej únie. Zároveň tento mesiac má Európska komisia predstaviť konkrétne návrhy na spoluprácu so svojimi budúcimi susedmi. V tomto roku tiež vyprší platnosť Spoločnej stratégie EÚ pre Ukrajinu. Návrhy komisie sa majú odvíjať od koncepcie „Širšia Európa – susedstvo,“ schválenej pred rokom. V závislosti od pokroku v oblasti rešpektovania ľudských práv, slobody slova, implementácie európskej legislatívy, spolupráce v boji s terorizmom, organizovaným zločinom a s nelegálnymi migráciami majú noví východoeurópski a stredomorskí susedia získať rozličné ekonomické výhody, s dlhodobou perspektívou rozšírenia voľného pohybu tovaru, služieb, kapitálu a ľudí. Koncepcia Širšej Európy však zároveň vychádza z predpokladu, že budúci noví susedia EÚ nemôžu rátať s perspektívou členstva. Na rovnakej úrovni pritom posudzuje krajiny východnej Európy, severnej Afriky a Blízkeho východu. To, prirodzene, nemôže mnohých aktérov uspokojovať. Východný rozmer EÚ Krajiny ležiace na oboch stranách budúcej východnej hranice EÚ spájajú úzke vzťahy, ktoré sa vytvárali po celé stáročia. Dokumentujú to nielen úzke obchodné vzťahy, spolupráca medzi regiónmi, ale aj silné kultúrne väzby a početné národnostné menšiny. Pozdĺž budúcej východnej hranice EÚ vznikli práve na jej popud v poslednom desaťročí pomerne úspešné euroregióny. Atmosféra dôvery, stability a spolupráce po páde druhej, „vnútornej“ železnej opony, ktorú predstavovala hranica bývalého ZSSR, priniesla budúcim členom EÚ nielen ekonomické výhody, ale aj zvýšenie ich vonkajšej bezpečnosti. V neposlednom rade však posilnila aj bezpečnosť doterajších členov EÚ a NATO, najmä v porovnaní s vývojom v juhovýchodnej Európe v období 90. rokov. Je preto prirodzeným záujmom nielen nových členských štátov, najmä však krajín V4, ale aj ich partnerov v únii, aby jej východné rozšírenie neznamenalo vznik nových deliacich čiar v Európe. Jednou z ciest, ako tomu zabrániť, je koncepcia Východného rozmeru EÚ, ktorú vo februári 2003 predložilo Poľsko a na ktorej vypracovaní sa podieľali aj odborníci zo Slovenska, a Maďarska. Predpokladá zachovanie otvoreného charakteru procesu rozširovania EÚ, Ukrajina a Moldavsko by namiesto doterajšieho partnerského štatútu mali nadobudnúť štatút asociovaných krajín s perspektívou získania členstva. Tieto krajiny totiž v minulosti deklarovali záujem o vstup do Európskej únie. Aj poľský návrh ráta s diferencovaným prístupom v závislosti od pokroku reforiem v daných krajinách. Diskusie v EÚ Pre väčšinu súčasných členov sú problémy na budúcej východnej hranici zatiaľ priveľmi vzdialené. Aj preto sa poľský návrh „východného rozmeru“ stretol s pomerne vlažnou reakciou. Na druhej strane Poľsko, Slovensko a v menšej miere aj Maďarsko považujú rozvoj vzťahov únie s Ukrajinou za jednu zo svojich kľúčových priorít. Krajiny strednej a východnej Európy sa oprávnene obávajú renesancie tzv. Russia first policy z obdobia prvej polovice 90. rokov, keď EÚ, ale aj USA vnímali ako jediného relevantného partnera v postsovietskom priestore Rusko. Tieto tendencie ožili predovšetkým po teroristických útokoch proti USA v roku 2001, prejavovali sa však už aj skôr. Krajiny strednej a východnej Európy neparticipovali na tzv. energetickom dialógu s Ruskom, hoci tranzitné ropovody a plynovody, o ktorých sa viedli rokovania, prechádzali cez ich územie. Podobne sa len minimálne podieľali na dohode o vyriešení problému tranzitu obyvateľov medzi Kaliningradskou oblasťou a ostatným územím Ruska. Nielen kandidátske krajiny, ale ani Ukrajina, Bielorusko či Moldavsko sa zatiaľ nepodieľali na rokovaniach o vytvorení Spoločného európskeho hospodárskeho priestoru s Ruskou federáciou. Noví členovia EÚ sa po rozšírení stanú aktívnymi spolutvorcami novej východnej politiky únie. Jej predstavitelia tento fakt berú do úvahy. Predseda Európskej komisie Romano Prodi, ktorý v minulosti vylučoval šance Ukrajiny na získanie členstva v EÚ, na poslednom samite EÚ – Ukrajina potvrdil jej privilegovaný štatút v rámci politiky nového susedstva a ako cieľ novej politiky voči Ukrajine definoval integráciu v rozličných sférach. Dovtedy sa predstavitelia EÚ vyhýbali podobným formuláciám, hovorili skôr o „zbližovaní“. Rozpory s Ruskom Rusko zostáva pre Európsku úniu dôležitým obchodným i politickým partnerom. Zároveň však v posledných rokoch možno pozorovať narastanie autoritatívnych a neoimperiálnych tendencií v Rusku. Rusko odmieta ratifikovať rozšírenie Zmluvy o partnerstve a spolupráci s EÚ na nové členské štáty. Negatívnu reakciu v EÚ vyvoláva jeho pretrvávajúca vojenská prítomnosť v Podnestersku. Európske štáty nedávno po dlhom čase kritizovali porušovanie ľudských práv v Čečensku a slobody médií. Po nedávnych parlamentných a prezidentských voľbách v tejto krajine môžeme síce očakávať pokračovanie pragmatickej spolupráce so Západom, vo vnútropolitickej oblasti sa však bude západným partnerom čoraz viac vzďaľovať. Vo vzťahu k bývalým republikám ZSSR Rusko presadzuje doktrínu tzv. liberálneho impéria. Svoj vplyv chce obnoviť prostredníctvom ekonomického prenikania. Môže prispieť k liberalizácii a modernizácii krajín Strednej Ázie, sotva to však platí v prípade európskych členov Spoločenstva nezávislých štátov. Tam sa jeho vplyv opiera o autoritatívne sily a tie kruhy ťažkého priemyslu, ktoré sotva majú záujem o ekonomickú a politickú modernizáciu. EÚ môže hodnoty demokracie a ľudských práv presadzovať vo východnej Európe iba v rámci demokratických, resp. demokratizujúcich sa nezávislých štátov. V rámci akéhokoľvek nového postsovietskeho impéria, vrátane „liberálneho“, to možné nebude. Európske šance Ukrajiny Nedávny rusko-bieloruský konflikt o dodávky plynu opätovne otvoril otázku diverzifikácie zdrojov energetických surovín, ktorá sa po roku 2001 dostala do úzadia. Stúpa význam Ukrajiny, cez ktorú prebiehajú dôležité tranzitné trasy, vrátane novovybudovaného ropovodu Odesa-Brody s plánovaným predĺžením do Poľska. Aby sa však Ukrajina mohla stať členom EÚ, musí uskutočniť rozsiahle reformy v oblasti ekonomiky i vnútornej politiky. Predmetom kritiky Západu je režim prezidenta Kučmu, predovšetkým pre situáciu nezávislých médií a pre manipulácie volieb. Prvoradou podmienkou je nastolenie stabilného demokratického režimu. Dôležitým testom bude priebeh prezidentských volieb na jeseň 2004. Ukrajina však musí výrazne zmeniť aj svoju ekonomickú štruktúru, opierajúcu sa o dominantné postavenie ťažkého priemyslu a poľnohospodárstva. Súčasná ukrajinská politická garnitúra však venuje veľkú pozornosť implementácii európskej legislatívy, ukrajinské koncerny sa usilujú preniknúť na trhy EÚ. Na rozdiel od Ruska, nehovoriac už o Bielorusku, je na Ukrajine aj napriek represáliám proti nezávislej tlači a novinárom ešte stále omnoho väčšia sloboda slova, ukrajinské prezidentské voľby nebudú aklamačným potvrdením vopred vytypovaného kandidáta. Na Ukrajine funguje rozdelenie politického spektra na vládne strany a opozíciu. Najdôležitejším indikátorom však je, že po rezolúcii Rady Európy ukrajinský parlament revidoval svoje kontroverzné uznesenia o zrušení priamej voľby prezidenta a Kučma verejne vyhlásil, že sa nebude uchádzať o zvolenie po tretí raz. Aj preto by bolo zo strany EÚ krátkozraké, keby dlhodobo odmietala jej integračné ambície. Ponechanie krajín východnej Európy, najmä však Ukrajiny v rovnakom referenčnom rámci, ako štáty Maghrebu, teda nezodpovedá realite. O európskom charaktere Ukrajiny, ale ani Moldavska či Bieloruska nemožno pochybovať. Iným prípadom je Rusko, ktoré sa až tak výrazne nehlási k svojej európskej identite. Európske štáty SNŠ majú z hľadiska kultúrneho rozvoja, ale aj z hľadiska politických režimov, rozhodne bližšie k Európe než otvorené diktatúry v severnej Afrike. Brutálne teroristické útoky v Španielsku len potvrdzujú fakt, že východní susedia EÚ sú rozhodne perspektívnejšími partnermi ako napríklad Maroko. Preto zjednotenie Európy bez európskych republík bývalého ZSSR nebude možné považovať za zavŕšené. Ako ďalej? Budúca podoba „východnej politiky“ EÚ bude závisieť od toho, ako sa jej podarí zvládnuť májové rozšírenie, rovnako ako od voľby, ktorú musí vykonať samotná Ukrajina. Jej izolácia však bude najhorším variantom, nielen pre samotných Ukrajincov, ale aj pre EÚ, ktorá uzavretím hraníc príde o dôležitú garanciu vlastnej bezpečnosti a impulzy pre rozvoj ekonomickej spolupráce. Dôležitosť Ukrajiny, ale aj Turecka pre európsku bezpečnosť si zatiaľ uvedomujú predovšetkým USA. Preto tak vehementne podporujú turecké úsilie o vstup do EÚ a ukrajinské ambície vstúpiť do NATO. Z rovnakého dôvodu podporujú proeurópske tendencie na Ukrajine Veľká Británia a Poľsko, strategickí spojenci USA. Hoci Ukrajina musí v záujme vlastného obyvateľstva pokračovať v uplatňovaní európskych štandardov, ľahšie bude pre ňu, v prípade, že prezidentské voľby prebehnú demokraticky, dosiahnuť členstvo v NATO. Ukrajinská cesta do Európy tak, podobne ako v prípade stredoeurópskych štátov, povedie cez Atlantik. Pre to však bude potrebné nanovo premyslieť aj spoluprácu v regióne strednej a východnej Európy. Hoci V4 s najväčšou pravdepodobnosťou zostane pracovať vo formáte zabehanej štvorky, existuje mnoho regionálnych iniciatív, ktoré sa často navzájom prekrývajú – počnúc Stredoeurópskou iniciatívou, končiac Rižskou iniciatívou či stretnutiami prezidentov stredoeurópskych štátov. Jedným z prvých krokov, ktorými by EÚ deklarovala pozitívny postoj k postsovietskemu priestoru, by mohla byť podstatná liberalizácia vízového režimu. Na problémy juhovýchodnej Európy EÚ musela reagovať pod tlakom dramatického vývoja v regióne. Po rozšírení jej angažovanosť v tomto priestore vzrastie, s krajinami západného Balkánu reálne ráta ako s budúcimi členmi, hoci možno vysloviť pochybnosti o tom, či Albánsko má väčšie predpoklady na splnenie kodanských kritérií ako Ukrajina alebo Bielorusko po odchode prezidenta Lukašenka. Vstupom Turecka sa únia stane priamym účastníkom politických procesov aj na Blízkom východe. Pristúpením krajín V4 a neskôr aj Rumunska bude chtiac-nechtiac musieť reagovať na problémy vo východnej Európe a v regióne Čierneho mora. Na rozdiel od Balkánu, v tomto priestore nepotrebuje zabezpečovať mier. EÚ sa zatiaľ týchto výziev obáva, ale ak sa chce skutočne stať relevantným aktérom medzinárodného diania, neostáva jej nič iné, ako ich prijať. n Autor je stály spolupracovník týždenníka SLOVO Vychádza s láskavou podporou delegácie Európskej komisie v SR. Uverejnené názory sa nezhodujú s oficiálnymi stanoviskami Európskej komisie.
