Križovatka svetovej politiky
Vojna (a dokonca i hrozba silou) sa po roku 1945 prestala v medzinárodnom práve, s výnimkou špecifických prípadov, považovať za prípustný prostriedok medzinárodnej politiky. Bol to dôsledok vzostupu humanistického idealizmu a zážitku z dvoch svetových vojen. K vojnám medzi rozhodujúcimi účastníkmi systému skutočne nedochádzalo. Všetky mali buď charakter poriadkových koloniálnych expedícií, alebo konfliktu medzi menšími štátmi. Z tohto rámca nevybočujú ani nedávne akcie USA voči Juhoslávii, Afganistanu a Iraku. Jediný rozdiel je, že vďaka absencii porovnateľného mocenského hráča majú USA omnoho slobodnejšiu vôľu rozhodnúť sa pre silové prostriedky. K obmedzeniu výskytu vojnových konfliktov medzi štátmi, okrem pôsobenia OSN a nových paradigiem medzinárodného práva s dôrazom na mierové súžitie, totiž prispeli počas studenej vojny aj reálne mocensko-politické faktory. *** Vojna, do ktorej by boli zatiahnuté USA a ZSSR, hrozila minimálne vzájomnou deštrukciou. V rámci blokov, ktoré obopínali v podstate celý svet, obe superveľmoci účinne tlmili priveľké aktivity spojencov. Ani v lokálnej (zástupnej) vojne preto nebolo možné dosiahnuť víťazstvo, ktoré by radikálne menilo hoci len regionálnu rovnováhu. Jednou z mála výnimiek bol Vietnam. Rozhodujúca bola aj relatívna mocenská a teritoriálna saturácia superveľmocí, vrátane Francúzska, Británie, Japonska, Indie, a po istej fáze expanzionizmu v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch aj Číny. Tieto mocnosti sa veľkých ovládaných území zbavovali (dekolonizácia, pokojný rozpad ZSSR). Perspektívu videli viac v ekonomickom rozvoji alebo integrácii než v imperiálnom rozmachu. Ďalším faktorom bolo, že veľmoci nečelili takým problémom, pri akých sa v minulosti vojna pokladala za jediný prostriedok riešenia (demografický pretlak, obchodné bariéry, obmedzený prístup k surovinovým zdrojom), respektíve hľadali sa iné nástroje na ich riešenie (Čína – politika jedného dieťaťa). Navyše, vnútorné usporiadanie hlavných aktérov studenej vojny bolo také, že bránilo zavlečeniu štátu do vojny s predpokladaným veľkým počtom mŕtvych. Na jednej strane boli západné viac-menej demokratické štáty, ktoré sú možno silné v obrane alebo keď sa ich obyvateľstvo domnieva, že ide o jeho životné záujmy, no vôbec nie je naklonené predstave, že by sa vlády púšťali do vojenských dobrodružstiev s veľkými ľudskými stratami a materiálnymi nákladmi. V prípade socialistického bloku išlo síce o diktatúry, no vnútorne slabé – európske socialistické štáty (čiastočne i ZSSR) mali obyvateľstvo priveľmi politicky uvedomelé, ktoré, až na výnimky, vlastné režimy nijako horlivo nepodporovalo. Jeho reakcia sa v prípade vojny nedala predvídať a vojna mohla viesť k vnútorným nepokojom. Vojna v Afganistane to potvrdila. Straty asi „len“ 1500 mužov ročne sa stali jednou z príčin destabilizácie sovietskeho režimu. Tradične najčastejšie spomínaným faktorom relatívnej stability počas studenej vojny je približná vojenská rovnováha v rokoch 1956 až 1989. Každá zo strán vedela, že vojna nesľubuje rýchle víťazstvo, ale úmorný dlhý konflikt s neistým výsledkom. Dokonca aj regionálna vojna s nepriamou angažovanosťou superveľmocí mohla trvať dlho a prinášať so sebou veľké náklady. Ťažko napríklad predpokladať, či by sa Spojené štáty odhodlali zasiahnuť po roku 1989 proti Iraku a Juhoslávii, keby vedeli, že by sa Rusko či Čína rozhodli niektorú z týchto krajín materiálne a spravodajsky podporovať rovnako, ako v prípade vietnamskej a kórejskej vojny... Posledný faktor môžeme hľadať v posilnení „mäkkej“ moci (ekonomický a kultúrny vplyv ako nástroj politiky) na úkor vojenskej. V niektorých prípadoch sa teda stalo možným (a výhodným) použiť na presadenie politických záujmov iné prostriedky ako vojenskú moc. Nevojenské protriedky sa, prirodzene, využívali aj v minulosti – pápežská kúria či habsburský dom realizovali svoje dlhodobé zámery i pomocou jezuitských kolégií – inak povedané, infiltráciou prostredníctvom vzdelávacích inštitúcií, čo je klasický príklad mäkkej moci. V súčasnosti je však ich význam predsa len väčší. Pre uvedený komplex príčin bola ochota a možnosť používať silu v medzinárodných vzťahoch v čase studenej vojny značne obmedzená. Na druhej strane však všetky štáty udržiavali, a dodnes udržujú a modernizujú, veľké vojenské kapacity. To jednoznačne znamená, že implicitne rátali a rátajú s použitím sily v medzinárodných vzťahoch. Mocenský a vojenský faktor z medzinárodných vzťahov nevymizol. Je v nich stále prítomný a vyplýva z ich podstaty. *** Ak vo svete po druhej svetovej vojne mala mať podľa názoru idealistov rozhodujúcu úlohu pri zabezpečovaní svetového mieru Organizácia Spojených národov, v praktickej politike bol mier zabezpečovaný tichou dohodou dvoch superveľmocí. OSN im slúžila skôr ako ideologické ihrisko či diskusný klub, ktorého autorita sa využívala na zakrytie iných zákulisných riešení. Ani po roku 1989 nezískala OSN charakter, ktorý jej chceli prisúdiť jej zakladatelia. Dôvod je prostý. Za daných mocenských pomerov by to znamenalo dobrovoľné obmedzovanie sa Spojených štátov, ktoré však na niečo také vlastne nie sú ochotné pristúpiť. Využívajú svoje postavenie jedinej superveľmoci na zásahy do medzinárodných vzťahov, ktoré sú pre ne výhodné. I vďaka predstave o vlastnej morálnej nadradenosti uprednostňujú skôr vlastné predstavy než záväzky z medzinárodného práva. Americká zahraničná politika mala a má veľký sklon vychádzať z čisto amerických predstáv o morálnych hodnotách. Neznamená to, že by tieto priority a predstavy museli byť voči zvyšku sveta vždy len nepriaznivé a ohrozujúce, no americkú neprispôsobivosť a nerešpektovanie pravidiel určených inými štátmi, vyrastajúcu z hlbokého presvedčenia o morálnej prevahe USA, museli iné štáty chápať ako nekooperatívnosť, nezodpovednosť a hrozbu. V súčasnosti je vojenský potenciál USA zrejme vyšší než európskych štátov, Ruska, Číny a Indie spolu. Najbližších 10-15 rokov to tak zrejme aj zostane. Samozrejme, ani dnes si nemôžu Spojené štáty dovoliť používať vojenské prostriedky bez rozmyslu. Potrebujú podporu aspoň časti medzinárodného spoločenstva a účinnou brzdou je aj americká domáca politika, predovšetkým strach z vnútropolitických dôsledkov veľkých vojnových strát. Ak ide o vojnu, ktorá sa jej priamo netýka, je americká verejnosť schopná zniesť straty v počte maximálne niekoľko desiatok alebo sto mužov. (Aj preto cítiť úsilie vyvinúť také zbraňové systémy a také taktiky, ktoré by prinášali čo možno najnižšie straty vo vlastných radoch.) Druhou vnútornou brzdou pred nezodpovedným používaním násilia je predsa len demokratický charakter USA vyrastajúci z kresťanského étosu. Niektoré prostriedky a metódy sú pre americkú verejnosť a politickú elitu neprijateľné, pokiaľ, pravda, nepôjde o nejaké zásadné existenčné otázky. Znovu treba zdôrazniť, že predchádzajúce konštatovania vôbec neznamenajú, že USA a iné západné mocnosti musia vždy používať násilné prostriedky len pre egoistické ciele. Môžu byť vedené ušľachtilými zámermi, napríklad ochranou ľudských práv. Neznamenajú ani to, že USA a západné štáty by mali nejakým osudovým spôsobom zohrávať úlohu svetových agresorov či odsúdeniahodnej „ríše zla“. Faktom však ostáva, že dnes sú Spojené štáty pri rozhodovaní o použití či nepoužití vojenskej sily slobodnejšie než pred pätnástimi rokmi – nech už je ich zámer hocijaký. A každá dominantná vojenská moc by postupovala zrejme rovnako, ak nie drakonickejšie. *** Súčasne došlo k podomletiu niektorých paradigiem politického myslenia. Mier – definovaný predovšetkým ako neprítomnosť bojov medzi uniformovanými armádami – prestali mnohí považovať za hlavnú hodnotu pre ľudstvo. Stretávame sa s úvahami, podľa ktorých nie každý pokoj zbraní má vyššiu morálnu hodnotu ako vojna. Len určité mierové usporiadanie – napríklad v ktorom sa rešpektujú ľudské práva, demokracia a princípy právneho štátu – je podľa nich lepšie ako vojna. Mierové súžitie, ako doteraz najvyššia hodnota, môže nahradiť dôraz na rešpektovanie ľudských práv a demokracie a dokonca medzinárodné spoločenstvo ich môže vynucovať použitím vojenských prostriedkov. Žijeme preto v období, ktoré možno budúcnosť označí za koniec éry vývoja medzinárodného práva, v ktorom sa za hlavný cieľ považovalo udržanie mierových vzťahov medzi štátmi. Medzinárodné právo stojí na križovatke a predvídať jeho vývoj nie je jednoduché. Nedá sa vylúčiť ani jeho faktický zánik, pretože v súčasnosti sa USA dostali do semi-hegemonistického postavenia vo svetovej politike. Historická skúsenosť učí, že v každom predchádzajúcom regionálnom systéme medzinárodných vzťahov, len čo sa objavil hegemón (Rím, Čína), bola miestna verzia medzinárodného práva (normy upravujúce vzťahy medzi rovnými a navzájom ani nikomu inému nepodriadenými subjektmi) nahradená systémom noriem upravujúcich vzťah k hegemónovi. V systéme, kde existuje hegemón, dochádza k prirodzenej erózii medzinárodného práva, pretože ten ho nie je nútený rešpektovať – nikto si voči nemu netrúfne aplikovať sankcie. USA stoja pred výzvou – budú dobrovoľne ochotné rešpektovať právo alebo sa budú riadiť predovšetkým vlastnými záujmami? Autor je stály spolupracovník týždenníka SLOVO
