Prvé výročie invázie do Iraku - ambivalentnosť zostáva

Keď začali na Bagdad padať pred rokom prvé americké rakety, ubezpečovali Spojené štáty a Veľká Británia celý svet, že inváziou do Iraku chceli zabrániť tamojšiemu diktátorskému režimu vyrobiť zbrane hromadného ničenia. Dnes je jasné, že tieto argumenty boli v lepšom prípade postavené na mylných záveroch tajných služieb a v horšom prípade na úmyselnej manipulácii.
Počet zobrazení: 1268

Keď začali na Bagdad padať pred rokom prvé americké rakety, ubezpečovali Spojené štáty a Veľká Británia celý svet, že inváziou do Iraku chceli zabrániť tamojšiemu diktátorskému režimu vyrobiť zbrane hromadného ničenia. Dnes je jasné, že tieto argumenty boli v lepšom prípade postavené na mylných záveroch tajných služieb a v horšom prípade na úmyselnej manipulácii. Britský premiér vlani dokonca argumentoval faktorom 45 minút, čo mal byť čas potrebný na použitie niektorých zbraní tejto kategórie od momentu vydania príslušného rozkazu z úst irackého prezidenta Saddáma Husajna. Anglo-americký tandem deklaroval takú neoblomnú istotu o existencii zbraní hromadného ničenia (ZHN), že sa nedal odradiť ani neochotou členov Bezpečnostnej rady OSN odsúhlasiť útok na Irak. Trvanie na ZHN sa postupne ukázalo ako neúnosné a otvorene ho zmietol v lete zo stola americký šéfinšpektor David Kay, keď pred kongresovou komisiou konštatoval, že „všetci sme sa mýlili“ a že ZHN sa v Iraku zrejme nepodarí nájsť. Viacerí cynici vtedy podozrievali Washington, že inšpektori nakoniec objavia nejakú podstrčenú techniku, a Biely dom si zaslúži uznanie, že sa neuchýlil k takémuto triku. Do popredia sa preto dostávali opodstatnenia univerzálnejšej povahy – vojny proti svetovému terorizmu, ktorú vyhlásil prezident Bush 11. septembra 2001. V prípade Iraku pripadal do úvahy islamistický fundamentalistický terorizmus riadený sieťou al-Káida. Hneď sa však vynárali pochybnosti. Iracký diktátor sa držal tri desaťročia pri moci vďaka svojej strane BAAS a tá nekompromisne likvidovala tak islamistov, ako aj komunistov a akýchkoľvek iných -istov vrátane mnohých „nespoľahlivých“ baasistov. Iracká diktatúra bola hriešne sekulárna a islamom sa iba zaodievala ako zeleným figovým listom z propagačných dôvodov. Keď sa stal Irak v 90. rokoch predmetom embarga OSN, neváhal Saddám nadväzovať sporadické účelové spojenectvá s teroristickými skupinami. Iracká pôda však neslúžila al-Káide ako priestor pre výcvikové tábory, sklady a pre ústupové skrýše. V ostatnom čase sa ako opodstatnený dôvod vojenského napadnutia Iraku predkladá snaha zvrhnúť krutú diktatúru a umožniť Iračanom zaviesť vo svojej krajine demokraciu. Mnohé porovnania kvality života v Iraku pred rokom a v súčasnosti svedčia v prospech nových pomerov, keď Irak spravuje dočasná vláda pod americkým správcovstvom. Obyvateľom sa dostáva slobôd, aké v minulosti nepoznali a môžu do sýtosti využívať nový rozsah voľnosti, ktorý im akoby spadol do rúk z neba. Nie však z toho islamského, ale amerického či západného. A to vyvoláva neistotu, či sú všetky tie vzrušujúce novoty v zhode s Koránom, pretože islam je pre moslimov nielen abstraktnou vierou, ale súborom pravidiel, ako viesť každodenný život. Dominantnou populáciou sú v Iraku šíiti, ktorých Saddámov režim potláčal. Ich duchovní si formulujú predstavy nového usporiadania pomerov a nezdá sa, že by chceli zavádzať priveľa svetských výdobytkov. Ich postoj k reformám, ktoré ponúka Západ, je opatrný a rezervovaný. Spojené štáty sa desia vízie Iraku ako po Iráne ďalšej šíitskej teokracie na Blízkom východe. Protiliekom na nebezpečenstvo ovládnutia Iraku šíitmi sa zdá byť federalistická forma irackej republiky, ktorá by umožnila presunutie niektorých kompetencií z centra do autonómnych oblastí, predovšetkým na sever, kde žijú Kurdi. Aj menšinová sunnitská populácia by ústavnoprávne oslabenie bagdadského centra v prospech regiónov privítala ako ochranný prvok. Federalizmus v irackých podmienkach však môže prispieť k rozštiepeniu krajiny na dva alebo tri celky. To desí susednú Sýriu, Turecko a Irán, ktoré sa obávajú revitalizácie kurdského separatizmu aj na svojich územiach. Je dosť pravdepodobné, že Biely dom mal pre vpád do Iraku aj iné motívy, o ktorých sa priveľmi nedebatuje. Ropné zdroje Blízkeho východu udržiavajú chod amerického a ešte viac európskeho hospodárstva v jeho súčasnej konštelácii závislosti od zdrojov energie. Ak sa na globálnej hospodárskej aréne vynárajú noví superhráči, ako napríklad po rope smädná Čína s osempercentnými ročným rastom HDP, je len otázkou času, kedy začne zvyšovať tlak na posilnenie svojho vplyvu na Blízkom východe, ak tak už diskrétne nečiní. Z dlhodobého geostrategického hľadiska je preto pochopiteľné, že Washington s Londýnom skúšajú možnosti posilnenia kontroly v regióne. V prípade nevyspytateľného irackého diktátora siahli po preventívnej vojne bez odobrenia OSN. Vystrašili tiež iného diktátora – líbyjského prezidenta Muamara Kaddáfiho, ktorý stiahol chvost a otvoril líbyjskú ekonomiku, ako sa elegantne hovorí, svetovým investorom. Unilateralizmus je pre krajinu stojacu na špici svetovej mocenskej pyramídy opojným prostriedkom priamočiareho realizovania svojich zámerov. Vpádom do Iraku Washington ukázal svetu, že môže postupovať, ako chce, a nikto mu v tom nezabráni. Väčšina krajín svetového spoločenstva chce veriť, že už tak znovu neurobí. Autor je analytik medzinárodných vzťahov

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984