Ruská ropná stratégia
V ruskom obchode s ropou dochádza k významným zmenám. Smerom do Európy sa krajina usiluje obísť doterajšie tranzitné krajiny, na východe sa začína orientovať na Čínu a Japonsko. Pre nás a pre celú Európsku úniu je dôležité, čo sa v poslednom období udialo v Rusku a v štátoch Strednej Ázie, ktoré patria k najvýznamnejším dodávateľom energetických surovín pre Európu, píše v českej publikácie Pro a proti Ing. Jaroslav Ungermann, CSc., ktorý sa dlhodobo zaoberá národohospodárskou analýzou. Podstatnú časť jeho state, uverejňujeme. Na začiatku roku 2010 prepukol konflikt medzi Ruskom a Bieloruskom. Jeho podstatou bolo, že Moskva dodávala do Minska ropu so zníženým clom: vývozné clo bolo o dve tretiny nižšie než pri vývoze ropy do iných krajín. Išlo o určitú formu hospodárskej pomoci, lebo Bielorusko tvorí od roku 1997 s Ruskom zväzový štát. To využívajú tamojšie rafinérie, ktoré nakupujú ropu za zníženú cenu, spracúvajú ju a exportujú do Európy. Podľa odhadov to ročne Ruskú federáciu stojí tri miliardy dolárov. Moskva navrhla, že úplne zruší clo na ropu určenú na pokrytie vnútorných potrieb Bieloruska, ale za ďalšiu ropu požadovala clo v plnej výške. Prirodzene, že taký postup narazil na odpor Minska, ktorý vyhlásil, že výrazne zvýši poplatky za tranzit ropy cez svoje územie. Spor sa síce podarilo urovnať, ale Bielorusko sa cíti poškodené. Korene týchto sporov siahajú do 90. rokov minulého storočia, a preto Rusko začalo diverzifikovať svoje prepravné trasy pre dodávky ropy i zemného plynu. Už v roku 2001 uviedli do prevádzky ropovod BTS-1 (Baltijskaja trubnoprovodnaja sistema) do prístavu Primorsk (asi 50 kilometrov severozápadne od Petrohradu). Jeho počiatočná kapacita bola pomerne nízka – dvanásť miliónov ton ročne. V roku 2006 postavili ďalšiu líniu, ktorá zvýšila jeho kapacitu na 75 miliónov ton. Tým sa stal Primorsk najväčším ruským ropným exportným terminálom. Tam sa dopravuje ropa z Timansko-pečorskej panvy, západnej Sibíri, Povolžia aj z ostatných postsovietskych krajín. Obchvat Bieloruska Zásadné rozhodnutie týkajúce sa Bieloruska prišlo v januári 2007, keď sa rozhodlo o výstavbe druhého tranzitného plynovodu BTS-2. Jeho trasa sa začína v Uneci neďaleko hraníc s Bieloruskom a končí sa v prístave Usť Luga v Lužskom zálive asi 120 kilometrov juhozápadne od Petrohradu. Celková dĺžka ropovodu dosahuje tisíc kilometrov a jeho ročná prepravná kapacita by mala dosiahnuť 38 miliónov ton. Súčasťou tejto stavby je aj odbočka do Kiriši (110 kilometrov juhovýchodne od Petrohradu), kde by mala stáť nová rafinéria. Ropovod pôjde iba cez ruské územie. Napája sa totiž na trasu doterajších, smerujúcich cez územie Bieloruska na západ vrátane známeho ropovodu Družba. Ten sa rozvetvuje na južnú vetvu, ktorou prúdi ropa do Česka a na Slovensko, a na severnú do Poľska a Nemecka až na územie Bieloruska pri meste Mozyr. BTS-2 tak môže prevziať celú doterajšiu prepravu ropy na západ, pričom bude po celej trase pod kontrolou ruských úradov. Výstavba BTS-2 by sa mala dokončiť v budúcom roku. Potom vznikne celkom nová situácia, pretože sa prelomí monopol Bieloruska na kontrolu prepravy ruskej ropy do západnej Európy. Otázniky okolo Družby Rusko má náhradu. Nie je plnohodnotná, pretože doprava ropy prostredníctvom tankerov do strednej Európy by bola veľmi drahá, ale pre iné teritóriá je to dobrá verzia. Dá sa očakávať, že modernizácia ropovodu sa bude musieť uskutočniť za peniaze jeho užívateľov, teda bez Ruska a zrejme sa nedá spoliehať na veľkú spoluprácu tranzitných krajín. Nemali by sme totiž zabúdať, že sa asi pred desiatimi rokmi vybudovala línia na trase Brody (čerpacia stanica na ropovode Družba na západnej Ukrajine) – Odesa. Išlo o prvú etapu ambiciózneho projektu, ktorý by ďalej pokračoval do poľského Plocku a odtiaľ do Gdanska. Jeho podstatou bolo ponúknuť stredoázijským štátom cestu pre ich vývoz ropy, ktorá by smerovala mimo územia Ruska. „Čierne zlato“ by sa prepravovalo cez Kaspické more a odtiaľ ropovodom na gruzínske pobrežie Čierneho mora, odkiaľ by ju tankery previezli do Odesy a potom by ropovodom smerovala do Gdanska. Táto komplikovaná a drahá trasa sa zrodila skôr na základe politického, a nie ekonomického kalkulovania. Jej realizácia by totiž mohla uzavrieť sčasti cestu pre ruskú ropu do Európy. Napojiť sa v Brodoch na ropovod Družba a dopravovať ním na starý kontinent stredoázijskú ropu namiesto ruskej by nebol problém. Bola to teda snaha nielen vytýčiť nové trasy mimo Ruska, ale aj prípadne blokovať ruský vývoz ropy do strednej Európy. Úsilie o zmenu režimu V snahe nájsť vývozné cesty pre stredoázijskú ropu mimo ruského územia sa navrhla trasa Baku – Tbilisi – Ceyhan (turecký stredozemský prístav), ktorú dokončili v roku 2005. Malo to priamy dopad na plány výstavby ukrajinského ropovodu. Azerbajdžan má teda tento ropovod, Kazachstan zase postavil na svojom území potrubie smerujúce do Číny s ročnou kapacitou 10 miliónov ton, ktorá sa bude zvyšovať. A je preň oveľa efektívnejšie zapojiť sa do ropovodu v Baku pomocou trás okolo Kaspického mora. Stredoázijské krajiny používajú aj kratšiu trasu cez sústavu ropovodov vedúcich cez Rusko. V súčasnosti je preto ropovod Brody – Odesa vo svojom pôvodnom zámere zbytočný, funguje úplne inak, ako sa pôvodne zamýšľalo. Využíva sa ako určitá vetva Družby, ale len v obmedzenom rozsahu. Ruské ropné spoločnosti využívajú približne 50 kilometrov medzi prístavom Južnyj a Odesou. Už niekoľko rokov je preto jedným z evergreenov ukrajinskej politiky požiadavka, aby ropovod Brody – Odesa bol schopný pracovať aj v reverznom režime. Ide o to, aby sa dala dopravovať ropa z Odesy do Brodov a odtiaľ až do Gdanska. Teda tak, ako bola pôvodná idea – preprava smerom do Európy. Týmto úvahám však chýba to hlavné: prepojenie do Poľska. Doteraz sa totiž nevybudovala trasa Brody – Plock. Na to zatiaľ nie je dostatok financií. Vyzerá to tak, že v najbližších rokoch sa situácia okolo ukrajinského ropovodu nezlepší. Pokiaľ ide o Družbu, jej ďalšie využitie, a najmä modernizácia, bude závisieť od iniciatívy stredoeurópskych krajín, ktoré ho využívajú. Smer: tichooceánsky región Koncom roka 2009 uviedli do prevádzky prvú etapu ruského ropovodu VSTO: Východná Sibír – Tichý oceán. Má prepraviť ropu z východnej či západnej Sibíri na trhy v ázijsko-tichomorskom regióne. Stavba má dve etapy. Prvou je úsek Tajšet – Skovorodino dlhý takmer 2 700 kilometrov s kapacitou 30 miliónov ton ročne. V Skovorodine (asi 800 kilometrov východne od Čity) sa ropovod rozdelí na dve vetvy. Prvá bude smerovať do Číny a druhá s dĺžkou 2 100 kilometrov a kapacitou 15 miliónov ton ročne do prístavu Kozmino, ktorý je súčasťou Nachodky neďaleko Vladivostoku. Jeho budovanie sa začalo v roku 2008 a po dokončení by mal byť schopný prijímať tankery až do výtlaku 200-tisíc ton. V súčasnosti sa ropa zo Skovorodina dopravuje po železnici do prístavu, kde sa prekladá na lode. Táto preprava je drahá a obmedzená kapacitou železnice. Druhá etapa ropovodu do Kozmina by sa mala dokončiť do decembra 2012. Význam tejto línie spočíva v tom, že umožní exportovať ropu aj z nových nálezísk vo východnej Sibíri, kde sú náklady na ťažbu vyššie než v západnej Sibíri. Východosibírska ropa je však menej sírnatá, patrí k ľahkým druhom typu Dubaj. Preto aj jej predajná cena môže byť vyššia. Ropovod je dôležitý nielen pre vývoz – umožní tu rozvinúť rafinérie a celú túto oblasť bude možné dostatočne zásobovať ropnými produktmi a tiež rozvinúť potrebný chemický priemysel. Vzniknú tu aj nové pracovné miesta a rozvinie sa nová infraštruktúra. Odpoveď na aktivity Číny Výstavba tohto ropovodu je zjavne súčasťou širšej stratégie, ktorá sa usiluje o intenzívnejšie zapojenie ruského Ďalekého východu do ekonomiky celej krajiny. Práve tu – v Komsomolsku na Amure – sú hlavné výrobné závody spoločnosti Suchoj, kde sa vyvíja ruské stíhacie lietadlo piatej generácie, rovnako ako sa tu bude vyrábať SSJ 100, prvé civilné lietadlo postavené v Rusku po rozpade ZSSR. Práve tu, na Ďalekom východe sa začal stavať nový kozmodróm Vostočnyj, ktorý by mal nahradiť známy Bajkonur patriaci Kazachstanu. Rozvoj tejto oblasti je nevyhnutný aj preto, že po zániku Sovietskeho zväzu a výraznom obmedzení najrôznejších zvýhodnení (vrátane vyšších platov) sa vyľudňuje. Ľudia odchádzajú najmä do európskej časti Ruskej federácie. Sú tam dnes podstatne vyššie náklady na tovar dovážaný z európskej časti Ruska. Akcent na rozvoj ruského Ďalekého východu je aj odpoveďou na aktivity Číny v tejto oblasti. Práve sem preniká mnoho Číňanov – hovorí sa o státisícoch osôb –, ktorí tu podnikajú a nahrádzajú aj chýbajúce pracovné sily ruského obyvateľstva. Rovnako je tam zjavný rozvoj cezhraničného obchodu, ktorý je omnoho intenzívnejší ako vnútri štátu. Ropovod VSTO vytvára nové možnosti na rozvoj Ďalekého východu a na jeho skutočné začlenenie a prepojenie s centrálnym Ruskom. Otvára dvere ruskej rope do tichomorskej oblasti. Ruská federácia prestáva byť závislá od vývozu ropy do Európy a otvára sa jej možnosť exportu aj na ostatné trhy. V tomto regióne nie je nik iný, kto by mohol ponúknuť ropu tak blízko k hlavným trhom v Japonsku a Číne. Z webových novín Pro a proti, ktoré vydáva združenie Res publica v spolupráci s Vysokou školou medzinárodných a verejných vzťahov Praha, vybral a preložil Emil Polák.
