Ufónova rozhľadňa

Milí ľudkovia, v prvom rade dovoľte, aby som Vám zagratuloval. Podarilo sa Vám stať sa obyvateľmi krajiny, ktorá sa opäť stane členom vojenského paktu. Dlhé roky vákua, zavládnuvšieho na poli obranyschopnosti Vášho štátu, ktoré u Vás nastalo krátko po páde predchádzajúceho režimu, zviazaného predovšetkým s oblasťou na Východ od Michaloviec a na Západ od Tokia, ste si síce vypĺňali rozličnými zábavkami vo forme skracovania povinnej vojenskej služby či minimalizovania počtu Vašich stíhačiek, to pravé makové to však ešte stále nebolo. Napriek tomu, že koláč členstva Slovenska v NATO je už dávno upečený a faktické členstvo Bratislavy v Severoatlantickej aliancii je už niekoľko rokov skutočnosťou, právny akt podpisu dohody sa odohral až teraz. Slávny to deň. Zdá sa. I keď k nemu došlo v časoch nie práve najväčšej slávy aliancie, skôr naopak. Toto vojensko-politické spoločenstvo zažilo totiž minulý rok historicky najhlbší názorový rozkol, akého sme my Ufóni boli od počiatku nášho pozorovania svedkami. Dôvod sporu: Irak. Konkrétne – rozdielny názor na závažnosť údajnej hrozby svetu zo strany diktátorského pseudoprezidenta Saddáma Husajna. Spojené štáty síce postoj NATO, ktoré skonštatovalo, že v prípade sporu s Irakom je vojenský zásah zo strany aliancie bezdôvodný, akceptovali, ale vzájomné osočovanie, ktoré potom nastalo, nemá v dejinách takých ostrieľaných povojnových partnerov, akými doteraz Američania a Nemci naozaj boli, obdoby. Nuž tak teda vitajte v spolku rozhádaných. Budete sa asi mať čomu prizerať. Hádky aliančných partnerov sa už síce medzitým oficiálne skončili, ale rozpor naďalej trvá. Zbrane, o ktorých jedni tvrdili, že nimi Saddám ohrozuje svet, totiž ešte stále nik nenašiel. Je možné, že na pátraní po vražedných chemikáliách, baktériách a raketách v ruinách sumerských pamiatok sa medzitým zúčastňujú aj slovenskí vojaci. Nie však v rámci partnerstva s NATO. Ale v rámci koalície, ktorá asistuje Washingtonu pri nastolení normálnych pomerov v Bagdade. Popri vojenských akciách NATO a OSN tu teda zrazu vznikla aj potreba účasti na ďalších nových vojenských ad hoc spolkoch, a to ešte skôr ako sa Slovensko stalo členom aliancie, v rámci ktorej už pritom fakticky funguje. Českí vojaci sa zo svojej spolupráce na prestavbe Iraku medzitým čiastočne vyvliekli: vyhlásili, že tých, čo bolo v Iraku treba liečiť, už vyliečili a svoju poľnú nemocnicu odtiaľ stiahli. Pravdepodobne sa im účasť na výstavbe novej babylonskej veže zdala príliš náročná. Svet roku 2004 je teda nielen svetom novej veľkej Severoatlantickej aliancie, ale aj svetom novej globálnej reality. Reality boja o strategické pozície. Akú pozíciu si v tomto svete budete hľadať vy, priatelia slovenskí? Článok 5 Washingtonskej zmluvy hovorí, že útok na jedného z jej signatárov je zároveň útokom na celú alianciu. To znamená, že keby Slovensko naozaj ktosi napadol, napríklad Vatikán, musela by mu prísť na pomoc celá aliancia. Čiže aj Spojené štáty. Keďže dejiny nás učia, že všade, kam vstúpila americká armáda ako víťaz (stal sa už aj opak), zavládol ekonomický i spoločenský boom, bolo by už aj vo Vašich končinách načase dočkať sa konečne osloboditeľov s Coca-Colou v ruke, nie s vodkou v hlave. Čakanie na útok švajčiarskej gardy by sa však mohlo pretiahnuť až do budúceho storočia. Rovnako ako čakanie na útok dákej inej ozbrojenej sily. Aspoň zatiaľ, zdá sa. Čo sa nás Ufónov týka, uprednostňujeme iné metódy ovplyvňovania. Tak Vám teda radšej prajem, aby k nutnosti aplikovania článku číslo 5 v prípade Slovenska nikdy nedošlo. Len si vy pekne ďalej budujte svoje automobilky a NATO sa už postará, aby Vám ich nikto nepodpálil. Koniec koncov, po Kórejcoch tu budete mať čoskoro aj Japoncov. Bude teda čo chrániť. Váš Ufón