Z Ankary do Bruselu ďaleko
Turecko je krajinou, ktorá v nedávnej minulosti urobila veľký pokrok na ceste do Európy. Na začiatku 90. rokov by nik nebol povedal, že má reálnu šancu vstúpiť do EÚ, dnes sú diskusie o jeho členstve jedným z centrálnych bodov agendy Komisie. Vstup do EÚ je pre Turecko aj otázkou nazerania na vlastnú identitu. Trochu zjednodušene sa hovorí o konflikte medzi „inklináciou k Európe“ či o „sekularizme“ na jednej strane a „islamským dedičstvom“ na druhej. Podobné chápanie sa však zaoberá väčšmi následkami, črtami špecifického charakteru politického a spoločenského života Turecka, než príčinami. Odkedy začala Osmanská ríša, predtým jedna z hlavných mocností Európy, upadať, dostávala sa postupne do polokoloniálnej závislosti od ostatných európskych veľmocí. V 19. storočí sa hovorilo o „chorom mužovi na Balkáne“ a všeobecne sa očakávalo, že krajina bude postupne rozdelená medzi ostatné koloniálne mocnosti. Zabránila tomu, podobne ako v prípade Japonska, len vnútropolitická mocenská zmena. Po prehratej 1. svetovej vojne sa k moci dostala skupina dôstojníkov pod vedením Kemala Atatürka a jej programom sa stala „modernizácia“ – teda dôsledná sekularizácia krajiny. Sekularizácia však neznamenala demokratizáciu. Vláda sa dlhodobo opierala o moc armády (a armáda opakovane zasahovala do politiky) a rôzne islamské organizácie a politické strany zasa vystupovali na obranu „obyčajného človeka“. Ako v mnohých iných islamských krajinách, kde sa nedemokratická štátna moc pokúsila sekularizovať krajinu zhora (najvýraznejším príkladom je Irán za Rézu Pahlávího), sa tak požiadavky na uznanie miesta náboženstva v spoločnosti, sociálne požiadavky a volanie po väčšej demokratickosti režimu miešali. Situáciu do konca 80. rokov naviac komplikovala studená vojna – Turecko bolo jedným z regionálnych pilierov v stratégii USA proti ZSSR, a preto nemohlo byť o žiadnom skutočnom tlaku na demokratizáciu krajiny ani reči. *** V snahe o vstup do EÚ sa teda Turecko musí vyrovnávať so zložitým dedičstvom polokoloniálneho postavenia a mocenských hier studenej vojny. Zhodnotením vnútropolitických snáh, ktoré sa stupňovali najmä od konca 90. rokov, mal byť Kodanský summit EÚ v decembri 2002. Jeho závery boli pre Turecko zmiešaným odkazom: „Ak Európska rada v decembri 2004 na základe odporúčania Komisie rozhodne, že Turecko splnilo kodanské politické kritériá, EÚ s ním začne bezodkladné vyjednávania.“ Ankara tak nezískala dátum začiatku predvstupových rokovaní, ako očakávala, ale aspoň vedela, kedy sa o ňom definitívne rozhodne. Čiastočné sklamanie neznamenalo zastavenie snáh, práve naopak. Na premiérske kreslo si po mnohých peripetiách sadol Recep Tayyip Erdogan. Jeho islamistická Strana spravodlivosti a rozvoja (AKP) vyhrala síce v novembri roku 2002 voľby, Erdogan sa však nemohol ujať funkcie, lebo bol obvinený v súvislosti s čítaním islamistických básní a musel si odsedieť niekoľko mesiacov vo väzení. V marci 2003 tak prevzal dočasne úrad premiéra podpredseda jeho strany Abdullah Gul, len aby dosiahol zmenu ústavy a následne rezignoval. Erdogan sa nakoniec mohol ujať funkcie predsedu vlády. Počiatočné obavy zo vstupu islamskej strany do vlády sa nepotvrdili. Hlavná časť jej programu sa netýkala islamu, ale sociálnych požiadaviek. V predvolebnej kampani sľúbili, že reformy, ktoré sa začali implementovať po ekonomickej kríze z rokov 2000 – 2001 prispôsobia tak, aby dopadali menej tvrdo na najslabšie sociálne vrstvy (Erdogan stavia svoju popularitu aj na tom, že si musel na štúdiá privyrábať ako predavač na ulici). *** Z pohľadu vstupu do EÚ je pre Turecko najproblematickejšia otázka kurdskej menšiny. V osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch však bol východ a juhovýchod krajiny sužovaný občianskou vojnou medzi tureckou armádou a kurdskými povstalcami, ktorí sa usilovali o vytvorenie vlastného samostatného štátu. V tomto krvavom konflikte zahynulo vyše 30 000 ľudí a k čiastočnému upokojeniu situácie došlo až na konci 90. rokov. V roku 1999 sa podarilo zajať vodcu kurdských vzbúrencov, šéfa Kurdskej strany práce (PKK) Abdullaha Ocalana. Ten bol odsúdený najprv na smrť, život mu však v podstate zachránila snaha Turecka o integráciu do Európy. Turecko zrušilo trest smrti a Ocalan dostal doživotie. Kurdskú otázku opäť oživil iracký konflikt. Vývin situácie v Iraku jednoznačne ovplyvní aj vnútropolitický vývoj v tureckom Kurdistane – ak sa Irak rozpadne na fakticky samostatné etnické územia, odstredivé aktivity kurdskej menšiny v Turecku zosilnejú. Kurdský konflikt však nie je len etnickým. Posilňuje ho jeho politický a sociálny rozmer. Kurdistan patrí k jednej z najchudobnejších oblastí Turecka (a občianska vojna situáciu ešte zhoršila) a Kurdi ako etnikum nemali dlho žiadne práva. Až pod tlakom EÚ získali v rámci demokratizačných balíčkov niektoré kultúrne práva, ako je používanie ich jazyka na školách či televízne a rozhlasové vysielanie v kurdčine. Pre Ankaru bolo z psychologického pohľadu pravdepodobne najzložitejším demokratizačným krokom zrušenie neslávne známeho článku 8 protiteroristického zákona, ku ktorému sa odhodlala v polovici júla 2003. Tento článok totiž definoval ako kriminálnu aktivitu aj propagandu proti nedeliteľnej integrite štátu a bol často používaný proti kurdským aktivistom a obhajcom ich práv. *** Ako už bolo povedané, armáda má v tureckom politickom živote dôležité miesto. Dlho bola stavaná do roly ochrancu sekularizmu (a teda „modernosti“) krajiny, jej intervencia niekoľkokrát zmenila politické usporiadanie v krajine. Jednou z jednoznačných požiadaviek únie však bolo odstránenie tohto prepojenia. Rozhodujúci krok sa uskutočnil v júli minulého roka. Bola zrušená centrálna funkcia Ústredného sekretariátu Národnej bezpečnostnej rady, ktorý dovtedy implementoval rozhodnutia rady a mal moc koordinovať prácu ministerstiev. Funkcie sekretariátu prešli na premiéra. Z Národnej bezpečnostnej rady sa naviac stal väčšmi poradný než rozhodovací orgán a do jej sekretariátu už mohli byť menovaní aj civili. Všetky tieto kroky viedli k postupnému oslabovaniu pozícií armády, čo môže – okrem iného – pomôcť aj znovuzjednoteniu Cypru. Najväčšie nedostatky má Turecko zatiaľ v oblasti dodržiavania ľudských práv a slobôd. Už od roku 2002 síce Ankara prijíma „demokratizačné balíčky“ na ich posilnenie, no ich realizácia v praxi zaostáva. Organizácie ako Amnesty International hovoria o ešte vždy katastrofálne zlých podmienkach v tureckých väzniciach či stále sa objavujúcich prípadoch mučenia a neprimeraného násilia. Turecká vláda tvrdí, že rok 2003 mal byť určený na legislatívnu prípravu demokratizačných reforiem (z tohto hľadiska nemožno mať žiadne výčitky), ich reálna implementácia má byť presadená v roku 2004. Z Ankary je do Bruselu ešte vždy ďaleko. Ak by však bola cesta úplne uzavretá, môže to mať vážne následky pre vnútropolitický vývoj v krajine. Väčšina demokratizačných reforiem bola totiž prijatá práve s nádejou na vstup... Vychádza s láskavou podporou delegácie Európskej komisie v SR. Uverejnené názory sa nezhodujú s oficiálnymi stanoviskami Európskej komisie.
