„Turkov nechceme?“
Vstup Turecka do Európskej únie nebude len výsledkom jeho úsilia. Aj únia sama sa bude musieť vzdať niektorých predstáv o vlastnej identite. Napriek posunu v otázke integrácie Turecka do EÚ, ktorý by na začiatku 90. rokov málokto predpokladal, opozícia voči plnému členstvu je stále silná. Politicky ju najjasnejšie vyjadrila nemecká CDU v pláne „privilegovaného partnerstva“. Zakladá sa na čo najširšej ekonomickej spolupráci (vytvorenie zóny voľného obchodu), v politickej a sociálnej oblasti však má Ankara ostať v prevažnej miere „vonkajším partnerom“. Možnosť voľného pohybu pracovnej sily má závisieť od konkrétnych dohôd, Turecko sa nemá podieľať na rozhodovaní orgánov EÚ a na prostriedky z európskeho rozpočtu, poskytované cez fondy, by podľa CDU tiež nemalo mať rovnaký nárok, ako členské krajiny. Takéto a podobné opatrné postoje k plnému členstvu Turecka v EÚ vychádzajú nepochybne zo snahy čo najväčšmi obmedziť výdavky spoločného európskeho rozpočtu (Turecko ako omnoho chudobnejšia krajina by pri zachovaní terajších pravidiel jeho čerpania malo právo na pomerne veľkú časť) či z neochoty naďalej deliť politický vplyv v únii (krajina so 70,2 miliónmi obyvateľov by sa nutne stala dôležitým hráčom). Svoju úlohu tu však zohráva aj vnímanie vzťahu Turecka s EÚ, respektíve islamu s Európou. Tento vzťah má dlhú a ambivalentnú históriu. Aj keď nikdy neplatila nezmyselná Kiplingova konštrukcia o nezmieriteľnom východnom a západnom svete, ani jedna z kultúr akoby často nechcela priznať vzájomné obohacovanie, ktoré ich vzťah historicky charakterizuje. Európa získala od moslimov dedičstvo gréckych filozofov (bez ktorého si možno ťažko predstaviť nástup renesancie), naučila sa od nich veľa z umenia moreplavby (ktoré bolo jedným z pilierov budúcej európskej dominancie svetu)... V západných filmoch sa napriek tomu moslimi objavujú ako tyranskí šejkovia, nesvojprávne ženy v háremoch, krvaví bojovníci či teroristi opásaní výbušninami. Moslimský svet prijal zo západu moderný priemysel, mnohé idey liberálnej demokracie a ochrany ľudských práv či pojem národa, „západniar“ je však často vykresľovaný ako bezzásadový, bezbožný, alkoholický sexuálny maniak. Bezpochyby sú to zjednodušujúce stereotypy, no práve na takých sa buduje náš (a „ich“) obraz o „cudzej civilizácii“. Predsudky nie sú postavené len na obrazoch prichádzajúcich „cez hranice“. V mnohých európskych krajinách žijú početné moslimské komunity (Francúzsko, Nemecko, Británia, Holandsko...). Prichádzali v dvoch vlnách – v rámci „koloniálnej migrácie“ ako domáci sluhovia, obchodníci či príslušníci miestnych elít, po druhej svetovej vojne a rozpade koloniálnych impérií ako utečenci pred chudobou, chaosom či opresívnymi režimami domácich konzervatívcov alebo medzinárodnej bohatej elity. V tomto období boli najmä zdrojom lacnej, nízko kvalifikovanej pracovnej sily. Ekonomický život v Európe sa však zmenil. Lacná pracovná sila, ktorá po druhej svetovej vojne pomohla vybudovať európsky priemysel, sa stala v období outsourcingu a sťahovania výroby náročnej na pracovné sily do „lacnejších krajín“ zbytočnou. Z rozvoja poznatkovo orientovanej ekonomiky dokázali najmenej ťažiť sociálne vylúčené vrstvy obyvateľstva – ich veľkú časť tvorili a tvoria v Európe práve moslimi (v Británii žije v rodinách s príjmom menším ako je národný priemer 85 percent moslimov, ale len 25 percent ostatných). Cesta z tohto sociálneho geta vedie (zdanlivo) dvoma smermi. Buď sa posilňuje izolácia, „komunita“ preberá úlohy, ktoré nestačí / odmieta napĺňať spoločnosť, čo môže viesť až k rozdelenej spoločnosti a rasovému násiliu (ako ukázal práve prípad Británie). Druhou možnosťou je budovanie tolerantnej spoločnosti. V prostredí európskeho islamu sa hovorí o takzvanom „euroislame“ – termín, ktorý ako prvý použil profesor Bassan Tibi a presadzuje ho napríklad Tariq Ramadan. Euroislam hovorí o návrate k pôvodným hodnotám islamu, jeho budovaní na nadkomunitných hodnotách a tolerancii. Miesto na okraji spoločnosti, vymedzené pre väčšinu moslimov, však posilňuje skôr radikálne hlasy. Otázka tak nemá len kultúrny, ale aj ekonomický a sociálny rozmer. Paralely k vzťahu voči európskemu moslimskému obyvateľstvu možno nájsť aj v postoji voči vstupu Turecka do EÚ. V programe Privilegovaného partnerstva sa hovorí o posilňovaní spolupráce s Tureckom, ktorá má vyvracať mýtus Európy ako „kresťanského klubu“. Lenže práve plné členstvo, so slobodou pohybu a plným zapojením krajiny a jej ľudí do formujúceho sa politického a spoločenského života v únii, vytvára najlepšie podmienky pre takýto dialóg. Naviac sami niektorí kresťanskí konzervatívci mýtus posilňujú – odmietaním Turecka z dôvodu „kultúrnej odlišnosti“ či požadovaním zahrnutia odkazu na „kresťanské dedičstvo“ do preambuly budúcej ústavy EÚ. Predvstupové rokovania s Tureckom sa začnú po naplnení politických kritérií a zvážení jeho ekonomickej pripravenosti. Ak sa však kritériom stanú aj predsudky, môže to ohroziť nielen vnútropolitickú stabilitu v tejto krajine, ale aj multietnickosť Európy. Únia má pred sebou úlohu integrovať sa s Tureckom i moslimskými komunitami vo svojom vlastnom vnútri. Vychádza s láskavou podporou delegácie Európskej komisie v SR. Uverejnené názory sa nezhodujú s oficiálnymi stanoviskami Európskej komisie.
