Ľavica - Pravica 20:1

Regionálne voľby vo Francúzsku vo veľkej miere poznačia druhý mandát pravicového prezidenta Jacquesa Chiraca. Dva roky po triumfálnom víťazstve, dosiahnutom vďaka akémusi republikánskemu resentimentu, ktorý Francúzov motivoval voliť skôr proti Le Penovi ako za Chiraca, sa dnes situácia otáča. Ľavica zdrvujúco vyhrala voľby, teší sa, ako sa netešila od roku 1981, keď v prezidentských voľbách zvíťazil prvý socialista v histórii Francois Mitterrand. Chiracova strana UMP, ktorá mala byť „mašinou na víťazstvá“, sa práve utopila pri prvom volebnom pokuse, ktorý okúsila. Na druhej strane je potrebné priznať, že triumf ľavice sa podaril bez toho, aby mala nejaký významný program. Profitovala z nespokojnosti s vládnou politikou. Naopak centristicko-pravicové UDF, o ktorého skalp sa prezidentova strana pokúšala, sa ubránilo a hoci si Le Penovo hnutie teritoriálne polepšilo, celkovo zaznamenalo stagnáciu. *** Hrubé črty výsledku sú až vzácne číre: ľavica voľby vyhrala vo všetkých regiónoch okrem Alsaska (Francúzsko ich má 22). Situácia na Korzike, ktorá je výnimočná sama o sebe, je komplikovanejšia. Farba ostrova, či už modrá alebo ružová, bude závisieť od spojenectiev v korzickom zhromaždení, ktoré samotné má zvláštny štatút. Aby sme mohli ilustrovať mieru tohto víťazstva, pripomeňme, že v rokoch 1986 a 1992 vládla ľavica v dvoch a v roku 1998 v ôsmich regiónoch. Aj v historicky pravicových regiónoch, akými sú Pays de Loire či Normandia, bolo UMP tvrdo potrestané. A to nespomínam Bretónsko, slávne nerevolučnou tradíciou, kde doterajší predseda regionálneho zhromaždenia prehral s ľavicovým kandidátom o 18 percent Ešte pred prvým kolom volieb analytici prognózovali, že ak pravica stratí viac ako 6 regiónov, pôjde o vážnu prehru. Dnes môžeme konštatovať že prehrala v takmer dvojnásobnom počte regiónov. Vláda premiéra Raffarina, ktorá vzišla z víťazných volieb, však okúsila dôsledok silnejúcich protestov proti nej. So slzami na krajíčku priznala porážku. A UMP ako také, ktoré samo seba uzavrelo takpovediac do autistického monológu o „reformách“, si dnes musí uvedomiť, že vôbec nevysvetlilo ich zmysel. Dnes platí za svoju dobrovoľnú izoláciu. A prezident Chirac, ktorý od minulej jesene akoby stratil svoje sluchové schopnosti, bude musieť rýchlo dokázať opak. To, čo sa mu v týchto dňoch prihodilo, je ovocím nesúrodých krokov a demagogických rečí. *** Od osudného ohlásenia výsledkov volieb začala porazená pravica nôtiť žalospevy vlády nepochopenej Francúzmi, ktorí nechcú reformy. Veci sa však majú inak. Vláda neustále flirtovala s populizmom a dokázala neskutočnú nekoherentnosť a nespravodlivosť v snahe plniť demagogické volebné sľuby kandidáta Chiraca. Tie však začali urážať. Na jeseň 2003 znížili o 3 percentá daň z príjmu, no v tom istom týždni sa zvýšila spotrebná daň z benzínu, čo následne posunulo ostatné ceny nahor. V tú istú jeseň sa zvýšili aj ceny cigariet nielen kvôli opodstatnenej obave o verejné zdravie, ale hlavne kvôli potrebe naplniť dieru v štátnej pokladnici. Avšak z obavy pred vyhrážkami predajcov tabaku, ktorí varovali, že budú robiť kampaň proti vláde, im táto udelila kompenzácie, ktoré mali pokryť prepad ich obratu. Liberalizmus má teda svoje limity, a sú najmä volebného charakteru. Aby toho nebolo dosť, vláda sa nachádza aj vo vojne s umelcami, keďže sa rozhodla zmeniť ich štatút. Takisto od 1. januára vďaka reformám v poistení proti nezamestnanosti zostalo bez krytia 250-tisíc ľudí. A to v rovnakom čase, keď sa zamestnávatelia usilujú ešte viac tlačiť na vládu, aby sa obmedzili niektoré „bariéry“, ktoré im ako zamestnávateľom prekážajú. Napokon vo februári vláda odmietla prijať do stáleho zamestnania 550 vedcov, ktorí boli v neregulárnej situácii, čo by stálo 20 miliónov EUR za rok. V tom istom okamihu však odpustili majiteľom reštaurácií 1,5 miliardy EUR na 18 mesiacov. Tomuto sa hovorí nekoherentnosť „reforiem“ robených s pohŕdaním všetkými sociálnymi kategóriámi, ktoré nepochádzajú z prirodzenej volebnej základne pravice. *** Počas kampane pre tieto voľby si premiér Raffarin pripravoval vysvetlenia zmyslu výsledkov volieb pre celonárodnú politiku. Treba ich teda analyzovať ako voľby lokálneho alebo celoštátneho významu? Odpoveď je veľmi jasná: Francúzi masívne odmietli politiku, ktorú im vláda dva roky predvádzala pred očami. Premiér je takpovediac napojený na umelé dýchanie a prezident je nútený rozmýšľať nad svojou entou piruetou, ktorá by mohla ešte zachrániť jeho druhý mandát. Totiž s tým predchádzajúcim, keď v snahe posilniť svoju pozíciu rozpustil parlament, nemá dobré skúsenosti. Voliči situáciu pochopili inak a zvolili neskutočne červené národné zhromaždenie. Dnes je Chirac pred veľmi ťažkou voľbou. Buď nechá vládnuť svojho karbonizovaného premiéra aspoň do európskych volieb, no rozmer tejto porážky ohrozuje jeho autoritu, alebo sa ho rýchlo zbaví, avšak bude musieť porozmýšľať nad jeho nástupcom. Môže menovať Nicolasa Sarkozyho, ktorý ešte ako-tak požíva celkom veľkú autoritu ako minister vnútra. Chirac sa však na neho hnevá od roku 1995, keď podporil jeho politického oponenta v prezidentských voľbách Édouarda Balladura. Ešte donedávna mohol rátať s Alainom Juppém, jeho blízkym, ktorý sa však musel vzdať svojej politickej kariéry pre korupčné praktiky na Parížskej radnici, kde bol Chirac roky šéfom. Desať rokov nebude môcť kandidovať na akékoľvek voliteľné miesto. *** „Začiatok konca“ – taký nadpis mal denník Liberation v pondelok 29. marca 2004. Neúspech je taký obrovský, že aj expert na resusitáciu, akým je Jacques Chirac, musí cítiť koniec svojho cyklu. Jedno je isté, do histórie vstúpi ako ten, ktorého strana prehrá všetky voľby dva roky po zvolení za prezidenta. Autor je politológ a spolupracovník Slova