Pristihovanie času
Breathing continues until it stops. Dýchanie pokračuje, až kým neprestane. Bill Seaman Americký multimediálny výtvarník Bill Seaman sa predstavuje slovenskému divákovi v trnavskej Synagóge a v priestore starého mesta projektom s názvom Epiphany čiže Zjavenie (od 11. 2. – 31. 3. 2004), v kurátorskej koncepcii Viery Jančekovej. Trnavská Synagóga – Centrum súčasného umenia predstavuje alternatívny typ priestoru vzhľadom na tie budovy a priestory, ktoré boli ako výstavné priestory galérií už naprojektované, alebo boli tomuto účelu dodatočnými úpravami prispôsobené, čo zvyčajne znamená, že nech už pochádza budova z ktoréhokoľvek historického obdobia, jej interiéry sa svojou podobou, v rôznej miere, približujú unifikovanému typu (bielej kocke). V tomto zmysle a v tomto vzťahu aj treba chápať našu poznámku o alternatívnosti trnavskej Synagógy ako výstavného priestoru. Jeho inakosť je totiž zároveň inakosťou inštitucionalizovanou, je to v súčasnosti jedna z budov prislúchajúcich Galérii Jána Koniarka. Predstavuje, v pluralite ponúk, typ výstavného priestoru s historickou patinou. Jeho vnútorné priestory svojou podobou ešte stále odkazujú k pôvodnej funkcii zhromaždiska členov židovskej obce. Súčasne však, ešte pred bránou, bez ťažkostí zistíme, že vstupujeme do galérie a bez odvrávania absolvujeme aj obvyklé návštevnícke rituály: kúpime si lístok, necháme sa inštruovať zamestnankyňou, prečítame si sprievodný text pripevnený na stene, prelistujeme vo vystavených katalógoch a pri odchode sa podpíšeme do knihy návštev . Priestor synagógy je svojou architektúrou a atmosférou natoľko charakteristický, že vyžaduje od kurátora aj od autora špecifický prístup. Nemožno ho odignorovať, dielo a priestor uvedené do juxtapozície ihneď začínajú viesť dialóg, priestor nikdy nepôsobí len ako neutrálne pozadie diela, nemlčí, hovorí. Špecifickosť diela vo vzťahu k priestoru, do ktorého je vložené alebo pre ktorý je priamo vyhotovené, má aj svoju zavedenú kunsthistorickú kategóriu, svoje pomenovanie: site specific art. Ak niekto chce v relevantných súvislostiach uvažovať o podobách „špecifického umenia“ na Slovensku, určite nezabudne zmieniť priestor trnavskej Synagógy a cykly výstav, ktoré sa konali v jej útrobách počas 90-tych rokov (Umenie aury, Pamäť miesta). Priestor synagógy má teda za sebou nielen svoju históriu, ale aj kus kunsthistórie. Špecifickosť tohto miesta bola dosiaľ výtvarníkmi aj kurátormi dominantne ponímaná cez jeho historickú pamäť a auru, cez vzťah k jeho pôvodne sakrálnej funkcii. Táto bola potom nezriedka metaforicky uvádzaná aj do vzťahu k ponímaniu samotného umenia ako určitého druhu náboženstva. Priestor môže prepožičiavať dielu stratenú energiu či auru. Dielo parazituje na priestore alebo jemnejšie povedané – živí sa jeho nakumulovanou energiou a historickými naplaveninami významov. Bill Seaman vo svojej videoinštalácii s rovnocennou zvukovo-textovou zložkou tiež tematizuje tému priestoru a energie vo vzťahu k danému – špecifickému priestoru. Priestor synagógy ponoril do šera, vnímame ho, ale celému priestoru svetelne dominuje premietacie plátno umiestnené spôsobom, ktorý čiastočne evokuje umiestnenie hlavného oltára v kresťanskom chráme a čiastočne umiestnenie premietacieho plátna v kine. V skutočnosti je filmový dojem spôsobený viacerými faktormi, kĺzavým pohybom kamery, mäkkým prelínaním jednotlivých sekvencií, ich spomalením, hudobnou zložkou skomponovanou Seamanom, ktorá svojou ťahavosťou sprevádza obrazový tok. Filmovo pôsobí aj profesionálna kvalita záznamu zvukovej zložky, ktorá zase pri videu/video-umení nie je až takou samozrejmosťou ako pri filme. Hoci vo všeobecnosti sa rozdiely medzi filmovým a video-jazykom, aspoň z hľadiska techniky, postupom času čoraz viac stierajú. Okrem hudby plynie súbežne so sledom obrazov z reproduktorov aj textová zložka – dva hlasy zaznamenané zblízka šepotom odriekajú, mužský po anglicky a ženský v slovenskej verzii, poetické texty autora. Ide o krátke metaforické spojenia slov, zväčša v genitívnej väzbe, ktoré pomerne abstraktným slovníkom tematizujú plynutie času a tok rôznorodo asociovaných energií a uvádzajú pohyb a plynutie do súvislosti s priestorom a stopami, ktoré v ňom zanecháva čas, stopami, ktoré sú zápisom – pomôckou pamäti, ale zároveň aj jej vymazávaním – postupnou eróziou, znamením zániku na tvári miesta. Pevné a stabilné (architektúra) je uvádzané do súvislosti s tekutým a pohyblivým (tok, prúdenie). Vzťah pretrvávajúceho a premenlivého je akcentovaný aj v skladbe verša. Slovné spojenie „architektúra tokov“ – tvorí nemenný, znovu a znovu opakovaný rámec, do ktorého (pevného) zovretia sa zakaždým dostáva nový (tekutý) prívlastok – mediálnych, energetických, digitálnych. Napr. ku koncu videofilmu sa ku dvom hlasom pridáva tretí – význam ustupuje, eroduje, zostáva energia splývajúcich hlasov. Rytmickou jednotkou, ktorá v obrazovej časti približne zodpovedá dvojjazyčne prednesenému veršu, je neostro vymedzená sekvencia. Seaman počas svojho viacmesačného pobytu v Trnave snímal rôzne zákutia – fragmenty tohto mesta. Jeho záujem smeroval síce zdanlivo len k vyhľadávaniu malebných miest a detailov, exteriérových aj interiérových priestorov, a v tomto zmysle by sme mohli jeho záujem nazvať turistickým, jeho motivácia však bola iná: pokúsil sa zachytiť takmer nezachytiteľný vzťah pevného a nepevného, plynúcej energie a podliehajúcej hmoty, teda pristihnúť čas pri čine a vyvolať tak v divákovi veľmi známy a blízky pocit, ktorý sa ale pre svoju neurčitosť a prchavosť takmer nedá uchopiť. Pocit – nedeliteľná zmes tiesne a jasotu – ako cudzinec vo vnútri, ktorého prítomnosť znepokojene evidujeme v okamihoch precitnutia, a ktorý inokedy ako keby vôbec nebol. Hoci sa Billovi Seamanovi podarilo v niektorých častiach strihového pásma túto neosobnú energiu (tak ako hrdinovi filmu Americká krása, keď nakrútil igelitové vrecko zvíjajúce sa vo vetre) zachytiť a zjaviť ju aj divákovi, predsa sa niekedy neubránil doslovnosti, ilustrovaniu textovej časti obrazovou a obrazovej textovou a nevyhol sa, žiaľ, ani pátosu a klišéovitej poetizácii. Súčasťou projektu je aj inštalácia vo verejnom priestore. V zóne mesta, medzi budovami patriacimi galérii, nainštaloval Seaman smaltované tabuľky, ktoré svojím dizajnom verne napodobňujú tabuľky nesúce názvy ulíc, tieto však dostali funkciu nosičov Seamanových metaforických textov. Pre túto časť projektu, ako sa domnievame, je asi najvhodnejším divákom obyvateľ mesta, ktorý o projekte nie je vopred informovaný a ktorého teda stretnutie s nezvyčajným textom na nezvyčajnom mieste môže prekvapiť a stať sa mu na ceste známym mestom malým chvíľkovým zjavením – zdrojom okamžitej energie. Autorka je pedagogička výtvarného odboru Ľudovej školy umenia v Bratislave
