Súzvuk Soozvuku
Skladbu som študoval na Konzervatóriu a na VŠMU v Bratislave. Na Konzervatóriu sme mávali koncerty z našej tvorby, na VŠMU koncerty organizoval tajomník katedry, a tak sa ani jeden neuskutočnil. Nemožnosť počuť vlastné skladby vytvára v začínajúcom skladateľovi neznesiteľnú frustráciu. Koncert je spätná väzba, jediná možnosť korigovať vývoj, overiť si vlastné plány i schopnosť komunikovať s hudobníkmi. Svojpomocné usporiadanie koncertu za oných chartistických čias bolo pritom protištátnym činom. Školu som dokončil len vďaka hrozbe dvojročnej vojenčiny. Šostakovičov výrok, že jediný koncert nahradí mladému skladateľovi stovky hodín strávených nad papierom či s pedagógom, je pravdivý. Koncert je esenciou výchovy každého hudobníka. Po škole sa situácia zmenila. Stali sme sa členmi Kruhu mladých skladateľov, ktorý organizoval koncerty i stretnutia s mladými skladateľmi Európy. Tieto zážitky sa mohli zhmotniť v skladbách, ktorými moja generácia v osemdesiatych rokoch vstúpila do slovenskej hudby. Zmena zriadenia priniesla novú situáciu aj mladým skladateľom. Začiatkom roka 1990 jeden z pedagógov VŠMU požadoval na schôdzi rovnoprávnosť pre mladých skladateľov argumentujúc tým, že im netreba nijaký „sunar“. Vzápätí sa takmer jednohlasne odsúhlasil zánik Kruhu mladých skladateľov, jedinej nezávislej platformy mladých. Už nikdy nikto nezištne nepodal pomocnú ruku mladým absolventom. Zostali anonymní aj vtedy, keď tvorili kľúčové hodnoty slovenskej hudby. V tomto vákuu mnohí absolventi rezignovali na priestor domácej kultúry a uplatnenie hľadajú v zahraničí (Mihalič, Baán, Rudolf, Kroupová, Kroupa), ďalší oscilujú na hranici rezignácie (Betko, Krajči, Haluška), alebo na tvorbu celkom rezignovali (Seidmann, Šidlík, Guľas). Na pokraji záujmu ostali aj diela profilujúce slovenskú hudbu deväťdesiatych rokov (Zagarova Apokalypsa, Krajčiho Sinfonia da Requiem a Memoriae Milleniorum, Piačkovo Nunttium magnum). Trinásť rokov trvalo, kým piati z mladých absolventov skladby nadobudli odvahu postaviť si vlastnú, nezávislú inštitúciu. Asociácia Soozvuk vznikla po dlhých diskusiách za veľkého mlčania. Nová generácia chce vytvoriť platformu nielen pre sebaprezentáciu, ale aj pre umelecký dialóg. Členov nespája poetika, estetický koncept či manifest, ale spoločná potreba rozbiť steny geta, do ktorého spoločnosť či starší kolegovia vohnali „vážnu hudbu“. Soozvuk sa nedávno predstavil verejnosti spoločným koncertom, zorganizovaným spolu so Štúdiom mladých Slovenského rozhlasu. Hlavnou formou komunikácie hudobníkov sú dnes dary domáckych CD; chcel by som tu predstaviť jednotlivých členov prostredníctvom jedného takéhoto daru. Boško Milaković (1973) študoval hru na kontrabase a skladbu (Juraj Tandler, Vladimír Bokes). Zaujíma sa najmä o inštrumentálnu a elektroakustickú hudbu. Svoje skladby opiera o výrazné hudobné idey a koncepty, inšpirované zväčša podnetmi postmoderny. Výrazné idey prinášajú aj jednoznačnú emotívnosť jeho diel, často nadobúdajúcich charakter hudobných meditácií. Tabula rasa pre sláčikové kvinteto a klavír je inšpirovaná Pärtovými prelomovými skladbami, na čo nás upozorní nielen názov, ale aj diatonický melos i súzvukovosť diela. Peter Groll (1974) študoval skladbu u Petra Martinčeka a Bokesa. Jeho záujmy sú veľmi pestré, popri kompozícii sa venuje aj choreografii, hudbe k baletu, scénickej a filmovej hudbe i slovnej reflexii tejto činnosti. V jeho diele dominujú komorné skladby, no svoje predstavy by najradšej formoval v orchestrálnom médiu. Grollova poetika je skôr antiavantgardná ako postavantgardná. Formovala sa z jeho bytostných preferencií v stálom konflikte s pedagógom. Názorový konflikt sprevádzali tvorivé depresie, no zároveň ho donútil presnejšie definovať súradnice vlastných postojov. Trojčasťové Klavírne kvinteto svojou emocionalitou i výpoveďou nadväzuje na ruskú tradíciu, ktorá neoddeľuje emocionálnu a konštruktívnu stránku hudobného jazyka. Je obmenou dedičstva Šostakoviča, Schnittkeho i Pärta do novej vízie. Lucia Koňakovská (1975) študovala skladbu u Petra Martinčeka a Jozefa Sixtu, absolvovala u mňa na Akadémii umení v Banskej Bystrici. Východiskom jej skladieb býva svojrázna melodika, stojaca v službách racionálnej architektoniky. Z nej formuje zložité kontrapunktické väzby, aj usmernený proces. Venuje sa komorným, orchestrálnym i zborovo-orchestrálnym kompozíciám. Jej Sonáta pre violončelo a klavír mi asociuje architektoniku Beethovenovej poslednej klavírnej sonáty. Obe skladby sú diptychom, v ktorom prvú časť riadi dramatická idea, kým komplementárna druhá časť je jej meditatívnym protipólom. Záľuba v kontrapunkte a harmonické cítenie formujú logiku hudobného diania. Marián Lejava (1976) študoval dirigovanie a skladbu (Peter Martinček, Bokes). Kým na Konzervatóriu si osvojil ideály klasikov hudby 20. storočia, počas štúdií na VŠMU sa ťažisko jeho záujmu presunulo na výdobytky povojnovej avantgardy. Racionálne formovanie textúry je zamerané na tvorbu netradičných zvukových situácií. Osobitá sonoristika sprevádza Lejavove prevažne meditatívne kompozície. Na výskum zvuku pritom používa výlučne tradičné prostriedky, vyhýbajúc sa práci v zvukovom štúdiu. Hudobná dvojdomosť mu umožňuje koncertne realizovať jeho zvukové vízie. Tri Nokturná pre rôzne komorné obsadenia sú meditáciami, ktorých hlavným objektom je zvuk, obnažovaný objavnými postupmi. Lucia Papanetzová (1979) študovala hru na organe, zborové dirigovanie a skladbu (Jevgenij Iršai, Bokes). Jej zväčša komorná tvorba nadväzuje na avantgardnú líniu európskej hudby a patrí k nemnohým domácim autorom, ktorí sa pokúsili osvojiť si aj bohatosť myšlienok a kompozičných podnetov Iannisa Xenakisa. Jej absolventské Klavírne trio prináša veľkú kontinuitnú expresívnu gradáciu založenú na postupnom komplikovaní textúry. Papanetzovej tvorba vychádza z dôsledného aplikovania stanovených kompozičných ideí, prísne axiómy pritom vytvárajú „prísny“ zvuk. Je nielen talentovanou skladateľkou, jej ľudské vlastnosti z nej urobili zasvätenú organizátorku koncertného života mladých; práve ona je „dobrou dušou“ Soozvuku. Mladí skladatelia píšu svoju hudbu v dobe, ktorá nechce „vážnu“ hudbu. Nie je to prvýkrát, spoločenské inštitúcie a potreby hudby súzvučia len výnimočne. Soozvuku želám, aby zostal otvorenou spoločnosťou a naďalej rozširoval svoj profil. Egocentrizmu a egomaniactva sme si užili až-až. Možno sa Soozvuku podarí založiť na Slovensku celkom novú spoločnosť hudobníkov, čo sa navzájom rešpektujú. V umení sa s mladosťou zvykne spájať revolučnosť. Obyčajná slušnosť sa u nás môže stať najrevolučnejšou myšlienkou dneška.
