Jubileum Vida Horňáka

Ani po sto dňoch „nového začiatku“ manažment STV neprijíma jednoduchú pravdu, že televízia verejnej služby sa podobá komerčným vysielateľom asi ako olympiáda na mariáš: V oboch prípadoch ide o hry s presne určenými pravidlami, ibaže cieľom olympiády nie je obohrať súperov o peniaze, ale predviesť možnosti človeka vo férovej súťaži. STV si však upravuje pravidlá, hrá na dve bránky súčasne: vyberá peniaze od štátu a súčasne od koncesionárov i z reklamy, a tvári sa, že súťaž s komerčnými televíziami, ktoré si na seba musia zarobiť, máme považovať za férovú. Sprievodným úkazom mätenia pojmov je aj žoviálna nedbalosť, s akou sa zaobchádza aj s tým minimom pôvodných programov pre kultúrymilovné obecenstvo. Po sto dňoch „začiatku“ sa v deň prezidentských volieb objavil na obrazovke formát, ktorý sa dá považovať za pôvodný dokument, vyrobený ako prvý tohto druhu s dátumom 2004. V noci, hoci pokojne mohol byť v prime time, lebo až do 22. hodiny sa o voľbách a referende iba mlátila prázdna slama. Zjavil sa bez avíza, v programových týždenníkoch označený ako „slovenský dokument“, akoby existoval tajný záujem diváka skôr odradiť, než pritiahnuť. Ponúkalo sa pritom dielo, zjavne vyrobené v úspornom režime, avšak nešetriace na investícii ducha. Dokument Petra Hledíka o scenáristovi a režisérovi Vidovi Horňákovi k sedemdesiatinám umelca, ktorého inscenácie vytvárali umelecký profil bratislavského televízneho štúdia. A sformovali v Československu, sčasti aj za hranicami, fenomén známy ako bratislavské televízne pondelky. Pamätníci si asi spomenú na inscenácie svetovej klasiky podľa Balzaca, Čechova, Manna a iných majstrov. Peter Hledík prenechal rozhodujúci priestor samému jubilantovi Horňákovi a vznikla skôr esej, tvar, ktorý dal prednosť umelcovmu rozmýšľaniu o vlastnom živote pred faktografiou. „Všetko, čo bolo vo mne z oblasti estetiky a humanity, mi dali profesori na pražskej FAMU,“ spomína jubilant. Lenže tí tiež zistili, že ich žiak sa nestane ozdobou socialistického intelektuála, a dali mu najavo, aby školu opustil. Umelec spomína, že po počiatočných problémoch so straníckymi funkcionármi vznikla medzi ním a vedením televízie nepísaná dohoda, podľa ktorej mohol interpretovať svetovú tvorbu, ak nebude klásť „jedovaté otázky“. „Patrí k našej národnej tradícii, ako dokážeme veci zaretušovať. Tiché súhlasy a kompromisy plodia strašné dôsledky,“ hovorí režisér Horňák a roku 2002 vydáva o týchto slovách umelecké svedectvo v dokumente Dejiny bezcharakternosti. Aj ony sú skôr esejou, než tradičným dokumentom. Mali mať tri časti, ale o tom dnes už niet ani chýru. Namiesto tejto aktuálnej úvahy o dobre a zle, ktorá by sa pri životnom jubileu bola núkala, vybrala dramaturgia k Hledíkovmu dokumentu autorskú inscenáciu Vida Horňáka s názvom Európa, láska moja z roku 1992, napísanú na motívy Pirandellovho textu Henrich IV. Vo viacvýznamovej, dodnes aktuálnej dráme sa hovorí aj o spoluvine ľudí, ktorí dopustia, či sa priamo spolupodieľajú na udržaní machiaveliánskej osobnosti v chorobných ilúziách o vlastnej veľkosti. Podobnosť so súčasnou situáciou po voľbách nie je náhodná.