Bratislavská dilema
Bratislava je rozpoltená. Prezidentsky rozpoltená. Mienkotvorná intelektuálna elita hlavného mesta sa po oznámení výsledkov prvého kola voľby prezidenta dostala do akéhosi komatického stavu šoku. S hrôzou v tvári zmeravela, pretože čísla, ktoré čítala z obrazoviek, nečakala ani v najhorších snoch. Po čiastočnom vytriezvení sa dostavilo spomenuté rozpoltenie. Všetci tí, čo v Eduardovi Kukanovi videli záruku slušného prezidenta, ktorý bude Slovensko dôstojne reprezentovať vo svete, ale takisto tí, ktorí volili povedzme Bútoru alebo Mikloška, lebo Kukan im bol príliš „SDKÚ“, ale ticho očakávali prezidenta Kukana, všetci títo zrazu stáli pred voľbou: nevoliť zlo, nech je akékoľvek a ostať tak principiálny, ale tým pádom nepriamo voliť Mečiara, alebo zatnúť zuby, stratiť tvár a voliť menšie zlo v jeho najhoršej podobe. Nič moc, jedna z tých ťažších volieb. A každý sa s ňou vyrovnal po svojom. Politici, ako inak, pragmaticky. Prezidenta Gašparoviča s potenciálnym predsedom vlády Ficom evidentne vnímajú ako väčšie zlo, ako prezidenta Mečiara. Čisto pragmaticky, niet im čo vyčítať. Poslušný a neformálnymi dohodami zaviazaný prezident Mečiar, ktorý sa musí škrabať z dna svojej zahraničnopolitickej reputácie, a teda nemôže urobiť nič, čo by jeho povesť akokoľvek poškodilo, je pre ňu samozrejme prijateľnejší ako prezident, ktorý sa do svojej funkcie dostal s podporou hlavnej opozičnej strany, permanentne siahajúcej po vstupe do vlády prostredníctvom predčasných volieb. Dostatočne priehľadné a politicky legitímne. Že sa takýto postoj ani náhodou nezhoduje s naladením koaličných voličov? Neprekáža. Veď tí sú aj tak dostatočne sklamaní, dezorientovaní, frustrovaní a prinajlepšom voči druhému kolu apatickí. Koalícii sa to však nemusí vyplatiť. Jej voliči nie sú typy, ktoré si nevedia spočítať politické 1 + 1. Musí pre nich byť prinajmenšom zarážajúce, ako môžu ich lídri, permanentne sa oháňajúci rečami o zodpovednosti, morálnosti či osobnej integrite zoči-voči aktuálnym politickým záujmom zabudnúť a odblokovať celú novodobú politickú históriu Slovenska, konkrétne kapitolu rokov 1994 – 1998. Na konzekventnom antimečiarizme sa totiž väčšina z nich dostala k moci a odpor voči štýlu politiky rokov 94 – 98 je ešte stále dosť silným hybným politickým motívom väčšiny masy voličov zmeny z roku 1998. Z viery v to, že títo sú kvalitatívne iní, lepší či až neporovnateľní s tými spred roku 1998, sme sa vyliečili už dávno. Ale už viacmenej neskrývaná pripravenosť a ochota priamo spolupracovať s mužom číslo 1 tejto doby, to je naozaj silná káva. A tak koalícii nemusí pomôcť ani akoby principiálny postoj v štýle „neexistuje menšie a väčšie zlo, obe zlá sú v tomto prípade identické“, ktorým sa snaží svoje politicky účelové rozhodnutie predať. To sú koaliční politici. Neprekvapili. Iné je to v médiách. Tu jednoznačné rozhodnutie a jasná línia neexistuje. Jednoznačne sa nepresadilo ani nafukovanie bubliny zahraničnopolitickej katastrofy v prípade Mečiara, ani zmazávanie akýchkoľvek rozdielov medzi oboma kandidátmi, ani pasivita a apatia voči druhému kolu ako takému. Skôr je to mix všetkých týchto nálad, pocitov, postojov a motívov. A tak je druhé kolo stále otvorené. Rozhodne teda to, kam sa prikloní väčšia časť koaličných voličov. Či k rezignácii a apatii, potom je istým prezidentom Mečiar, alebo k pudu sebazáchovy v zmysle voľby menšej hanby vo svete, a potom má aké-také šance kandidát Gašparovič. Tak či tak, v konečnom dôsledku to nikto iný za voličov nerozhodne.
