Adiós koalícia

Nový španielsky premiér José Luis Zapatero zostal verný svojmu predvolebnému sľubu a nariadil odsun jednotiek svojej krajiny z Iraku. Celistvosť tzv. koalície ochotných je narušená a Spojené štáty hľadajú spôsoby, ako predísť jej ďalšiemu trhaniu. Odhodlanie Zapatera odvolať španielskych vojakov z Iraku je všeobecne známe od marca, keď jeho socialistická strana vyhrala voľby aj vďaka kritike vojenskej angažovanosti Španielska po boku Američanov v Iraku. Španielska verejnosť si už od septembra 2001 uvedomovala rozmanitosť príčin islamistického terorizmu a Zapatero len nahlas vyslovil väčšinový názor, že invázia do Iraku teroristické vzplanutie islamských extrémistov neuhasí, ale naopak rozohní. Požadoval, aby sa kompetencie a zodpovednosť za riešenie situácie v Iraku preniesla na OSN, a vyhlásil, že ak sa tak nestane do 30. júna, odvolá španielskych vojakov. Spojené štáty a Veľká Británia sa ako vedúca dvojica koalície pokúšali odhovoriť Zapatera od trvania na tomto termíne. Spočiatku sa zdalo, že tichá diplomacia zaberie, keď sa hovorilo o možnostiach zapojenia OSN ešte pred odovzdaním moci irackej civilnej reprezentácii. Diskusie prebiehajú ďalej, ale čas beží a pripravovaná rezolúcia OSN by sa mohla vzťahovať až na obdobie po 30. júni. Pomery v Iraku sú natoľko neprehľadné, že Spojené národy sa tam zatiaľ neodvažujú vysielať svojich pracovníkov, ktorých museli vlani evakuovať. Premiér Zapatero odhadol po nastúpení do úradu 17. apríla vyhliadky na skoré upokojenie chaosu v Iraku za mizivé a vydal pokyn k odchodu španielskeho kontingentu. Jeho nariadenie ale prišlo v krajne nevhodnom čase. Pár dní predtým totiž ponúkol Usáma bin Ládin európskym štátom prímerie, ak prestanú útočiť na moslimov. Reakcia európskych krajín nenechala na seba dlho čakať a vyznela bez výnimky odmietavo. Prímerie označili za formu vydierania, pred ktorým sa nesmie ustupovať, pretože by viedlo k opakovaniu a stupňovaniu požiadaviek. Nový španielsky ministerský predseda sa zasadzuje za boj so svetovým terorizmom, ale nemôže rozptýliť pochybnosti, že vodu káže a víno pije, keď práve teraz začína 1400 španielskych vojakov opúšťať Irak. Zapatero odpovedá poukazovaním na rezervy v boji proti terorizmu. Vidí ich najmä v prehĺbení koordinácie a zdieľania poznatkov bezpečnostných a spravodajských zložiek európskych krajín. Ak by sa spolupráca tohto druhu obmedzila len na Európsku úniu, USA a vyspelé západné štáty, zostala by monológom Západu. V tom s ním súhlasí aj Európska únia tlačiaca na rozšírenie spolupráce na moslimské krajiny pripravené zapojiť sa do medzinárodného úsilia o vyrovnanie sa s hrozbami terorizmu. Španielsko by si želalo účasť svojich severoafrických susedov, od ktorých ho delia len vody Stredozemného mora. Moslimský svet sa ťahá od Maroka až po Indonéziu a od Balkánu až po rovníkovú Afriku. Väčšina islamských krajín sa považuje za umiernené a za súčasť svetového spoločenstva, z ktorého sa nechce vydeľovať. Dá sa predpokladať, že mnohé z nich by sa zapojili do svetového protiteroristického bloku, ktorý by sa tiež mohol nazývať koalíciou ochotných. Zastrešila by ju OSN a jej ťažisko by spočívalo na iných pilieroch, na akých stojí koalícia ochotných, ktorú vlani sformovali Spojené štáty. Washington ju zoskupil okolo seba potom, čo stratil nádej presadiť v Bezpečnostnej rade OSN prijatie rezolúcie oprávňujúcej Američanmi vedený vojenský úder na Irak. Počet účastníkov v tejto koalícii sa po obsadení Iraku zvýšil na 34 a mali predovšetkým prispievať k stabilizácii pomerov v krajine. Občania 34 krajín koalície sa však stavajú k jej existencii čoraz skeptickejšie, pretože sa vynárajú informácie spochybňujúce argumenty, ktorými Biely dom odôvodňoval inváziu do Iraku. Malo ísť o zbrane hromadného ničenia, ktoré sa ale v Iraku nenašli. Dôvod zavádzať v Iraku demokraciu, ktorý sa tento rok hlása ako primárny, vlani figuroval ako sekundárny a keby bol už vtedy hlavným, takto početná koalícia by asi ani nevznikla. Ak nad koalíciou visí veľký a pesimistický otáznik, neznamená to, že krajiny, ktoré z nej odchádzajú, treba označovať za zbabelé či zradcovské. Najmä Španielsko sa usiluje rozptýliť takýto dojem a odmieta obvinenia, že ustupuje tlaku teroristov, keď prehodnotilo účasť na operáciách koaličných síl v Iraku. Zapatero má do istej miery pravdu, keď popiera priamy súvis medzi svetovými islamistickými teroristickými skupinami a irackými šiítskými milíciami alebo sunnitskými oddielmi napádajúcimi okupantov. Ani únosy zahraničných civilistov, ktorých prepustenie irackí povstalci podmieňujú odsunom cudzích vojsk zo svojej vlasti, nepovažuje Zapatero za výčiny teroristov siete al Kájda. Štyridsaťtriročnému premiérovi možno vyčítať azda len podcenenie nepriamych súvislostí ústupu Španielov z Iraku. Fundamentalistickí a extrémistickí moslimovia v tom pociťujú symbolický triumf nad Západom, ktorý nedokázal udržať pod kontrolou vojensky obsadenú islamskú krajinu a v prípade Španielska berie nohy na ramená. Autor je analytik medzinárodných vzťahov