Švédske listy II.

List štvrtý Už je to mesiac, čo som tu. Ani sa to nezdá. Niečo k Švédom. Asi každý, kto tu nebol, trpí predstavou, že Švédi sú blondiaci. Áno aj, ale nielen (ak by som citoval klasika z Katedry psychológie Trnavskej univerzity). Pravdepodobne je tu viac blondiakov per capita (doslova), ale stale sú v menšine. Bolo mi vysvetlené, že pôvodne bolo severské obyvateľstvo blonďavé, ale s rozvojom moreplavby a príchodom iných Európanov sa miešalo, a tým, že „tmavý gén“ je dominantnejší, než „gén blondiak“, postupne plavovlasých ubúda. Dokonca podľa niektorých katastrofických scenárov o pár desaťročí by mal byť blondiak vo Švédsku raritou (ešteže existuje peroxid a L’Oreal Factor…). Ďalej ma tu fascinuje neformálnosť ľudí v televízii. Program ohlasuje prihriaty, neoholený, strapatý týpek v havajskej rozhalenke. Pomýli sa, zakoktá, ale žiaden stres - iba sa zasmeje, opraví a ide ďalej. Počasie - nejaká bábikovská blondína s priepastným výstrihom? Kdeže! Starý pán meteorológ, síce v obleku, ale v takej košeli ja chodím vynášať smeti, sako zo sekáča (ak by bolo niečo ako „third-hand“, tak asi odtiaľ) a s kravatou, ktorú by môj ocko skritizoval pod čiernu zem. Večerné správy zase moderuje čerstvá moletná štyridsiatnička, akých by ste v nedeľu podvečer stretli desiatky, ako idú z Tesca so štýlovými igelitkami domov. Samozrejme, trochu preháňam, sú tu aj mladé príťažlivé moderátorky (jedna mala tuším z vlasov dready) a slušiví moderátori, ale nie je to podmienka. Mne osobne sa to páči. Ako vravím, Švédi sa zdajú byť vcelku otvorení a prirodzení. Dá sa to ilustrovať na jednom zaujímavom príklade. Pri večeri len tak kecám so susedou Malin, pričom si ona prirodzene odgrgne. Nie nejako brutálne, to nie, len tak popod fúzy, ale zato celkom explicitne. A určite to nebola náhoda a isto nie je výnimkou - to viem z tunajších skúseností. Na budúci víkend je tu v Umei Svetový pohár v bežkovaní. Chcel som robiť národného atašé slovenskej výprave, ale tá nepríde. Tak sa ma spýtali, či náhodou nehovorím po slovinsky, že prídu Slovinci, ale že žiaden Slovinec tu neštuduje. Tak som im napísal, že nejako sa už len dohodneme a že aj tak si nás všade mýlia, tak nech majú aspoň dôvod. List piaty Pomaly ma začala chytať kríza, bolo to stále to isté dookola - škola, domov, variť, čítať, spať a znova... Tento víkend ale bol Svetový pohár v bežkovaní. Bola to zmena a spravila mi dobre, preto som v celkom povznesenej nálade. Vo štvrtok som bol na letisku vyzdvihnúť slovinský národný team, čiže Petru Majdic (jediná pretekárka). V aute som mnou šiel český atašé Ondřej, ktory šiel vyzdvihnúť Martina Koukala. Ondřej je lišiak a zanietený bežkár, ale čo ho asi zaujímalo najviac, boli lyžiarky (nie topánky, ale dievčatá). Keď som vítal Slovinku (bola pekná), iba sa na mňa uškŕňal. Ja som mu aj naznačoval, že nevyhľadávam známosť, ale on iba pokyvkával hlavou (asi v tom zmysle, že „to hovor vieš komu“) a hovoril mi: „Jseš ty ale klikař!“ Nemal som chuť vyvracať mu to, resp. sa to ani nedalo. Jeho favoritkami boli Fínky. Lyžiar Koukal (ktorý si nechal vnútiť Ondřejovu agendu) mal zas favoritku medzi Nemkami („tadlencta drobná je celkem slušný koťátko…“). Bola sranda pozorovať ich (a lyžiarky). Nevedel som, ako bude vyzerať naša rečová komunikácia, ale našťastie sa ukázalo, že slovinská výprava hovorí v pohode po anglicky. Píšem našťastie, ale vždy keď rozprávam so Slovanom po anglicky (alebo po nemecky), cítim sa čudne… Jasné, je to praktickejšie a predíde sa zbytočným nedorozumeniam, ale je to pekný pocit a celkom sranda, keď sa človek snaží pochopiť jazyk toho druhého. „Moji“ Slovinci boli veľmi milí a keďže sa dohovorili po anglicky, vlastne ani nepotrebovali moju pomoc. Iba som im poukazoval základné veci, odovzdal im nejaké lajstrá a hotovo. V špeciálnej prílohe miestnych novín samozrejme k Petrinmu menu napísali „Land: Slovakien“, Kateřina Neumannová bola zase sem-tam z Tsjekoslovakien, a keď k tomu pridám moju menovku „Ivan- SLO“, k panslávskej jednote (alebo chaosu?) nechýbalo veľa. Inak, menovky: celkom som sa zabával na tom, čo taká jedna ceduľa urobí s človekom (možno by to bol zaujimavý námet na nejaký výskum). Chodili tam zhruba pätnásťročné dievčatá s ceduľkami „Funktionär“ a tvárili sa, ako-keby nad ne nebolo. Akože už ich to ani nebaví, zase ďalšie majstrovstvá sveta, bože, kto by to už počítal… Ale aby som sa aj ja priznal, s visačkou „Attaché“ som tam brúsil po areáli ako king, v rukách výsledky, štartovacie listiny, akože niečo riešim, no jednoducho bezo mňa by tam žiaden šampionát ani nemohol byť. Výsledkami a podobnými vecami vás zaťažovať nebudem. Za zmienku možno stojí fakt, že Čecha Bauera, ktorý mal najlepší čas, diskvalifikovali, lebo netrafil do cieľovej rovinky a pri návrate na ňu vynechal pár metrov. Česi sa potom večer v kabínach na voskovanie ožrali a fixkou popísali dvere (1. Bauer, Bauer is the best atď.), jedny dokonca rozbili, takže sme tu mali aj menší škandálik. List šiesty Minule som písal o dvoch kurzoch, ktoré navštevujem. Tu sa toho veľa nezmenilo. Začal som ale chodiť na tretí - na švédštinu. Švédština je, našťastie, zatiaľ veľmi jednoduchá, ak nechcem povedať, že až primitívna. Keď vie človek po nemecky a anglicky, má z polovice vyhraté, hlavne čo sa písanej reči týka (lebo výslovnosť, melódia reči a jej rytmus sú pomerne náročnejšie). Najlepšie predpoklady majú teda Nemci a vskutku som tu aj stretol veľa Nemcov, čo sa naučili jazyk a ostali tu. Ide to tiež Holanďanom, ale šikovné sú aj Japonky. Zaujímavý je ich spôsob komunikácie - minule som sedel vedľa jednej z nich a keď ma počúvala, mala na tvári taký sústredený výraz a taký záujem, ako keby som jej zvestoval nejaké ťažké životné pravdy, až som normálne znervóznel. Potom sa ma opýtala, odkiaľ som. Ja že Jag kommer frĺn Slovakien, na čo reagovala asi takto: AHAAAAAAAAAAAAAA, až som sa zľakol, či moja krajina niečo nevyviedla… Veď aj Japonsko podporilo vojnu v Iraku… (alebo že by sa dozvedela o rómskych vzburách?) Niečo o bývaní. V Umei sú dve väčšie študentské sídliská - Ĺlidhem a Mariehem. Ja bývam v Marieheme. Obe boli postavené v šesťdesiatych rokoch v rámci tzv. Million Flat Programme. V tomto období bolo sebavedomie švédskych sociálnych demokratov na vrchole (hovorí sa o tzv. zlatom veku sociálnej demokracie v Škandinávii) a skutočne sa im podarilo splniť cieľ a postaviť milión bytov. Samozrejme, nie sú to žiadne Hiltony, ale nazval by som to takým funkcionalistickým luxusom. Malé kockaté baraky, ale omnoho krajšie, ako bratislavská Petržalka alebo trnavská Družba. Porovnávať s internátmi na Slovensku radšej nebudem. List siedmy Včera som neodolal pokušeniu ísť sa pozrieť na „international party“. Vedel som, o čom to asi bude, ale zacnelo sa mi po spoločnosti, tak som sa tam vybral. Navyše to bolo hneď vo vedľajšom baraku, takže som nemusel merať dlhú cestu. Akcia sa začala pozvoľna - Švédi a Amíci hrali kartové hry (samozrejme s pointou vypiť čo najviac alkoholu), niektorí Švédi boli oblečení v tradičných party úboroch, ktorých pôvod siaha až niekde do obdobia prvej svetovej vojny. Sú to také robotnícke plášte zastrihnuté do podoby fraku a sú na nich nášivky symbolizujúce ich študijný odbor, akcie, ktoré absolvovali a podobne. Na čapiciach zase majú korálky, ktoré predstavujú počet rokov na škole, iné veci na čapici zasa prezrádzajú, či má dotyčný frajerku, prípadne či nejakú zháňa a ako veľmi… To všetko som sa dozvedel od jedného takéhoto „party-týpka“, ktorý potvrdzoval pravidlo, že niet srdečnejšieho národa ako opití Švédi. Ktovie, koľko by toho nahovoril, keby som ho stretol dnes. Asi nie veľa. Začal som chodiť do sauny. Väčšinou tam chodia spolu Nemci, Česi a Slováci (čiže ja). Pri saunovaní je zaujímavé sledovať kultúrne rozdiely (teda, aby som sa nehral na nestranného pozorovateľa, dá sa tam pozorovať aj všeličo iné, napríklad z architektonického hľadiska zaujímavo riešený plafón, drevené obloženie atď.) Môj postreh sa ale týka práve nahoty. Zatiaľ čo normálni ľudia - Severania, Nemci a my - chodia do sauny „na Adama“, Francúzi vždy v spodnom prádle alebo v plavkách. To, že Američanky by tam nedbali ísť v skafandroch ani nespomínam. Ale tých Francúzov si vyslovene vychutnávam, lebo títo tu sú inak veľmi sebavedomí ľudia. V saune sú ale vytrasení ako marsky. V poslednom čase už iba vyšlú zveda a keď ten zistí, že tam skvotujeme my, ani sa neunúvajú, čo je dobré - aspoň je viac miesta. List ôsmy Už som dlho nepísal o počasí, tak teraz začnem práve ním: je tu okolo nuly, sem-tam sneží, potom sa to topí, potom primrzne, ale bolo tu aj zopár pomerne teplých dní - až 13 stupňov! A to je potom pohľad! Švédi vyliezajú z kanclov, labákov a učební, vysedávajú na slnku, zavreté oči, úsmev na perách, niektorí dokonca ležia na lavičkách, iní chodia v krátkych rukávoch, skoro by som povedal, že jar! Ale nie je to úplný obraz dnešných dní, napríklad dnes pre zmenu husto snežilo. Takto nejako to tu vraj má vyzerať až do jari, čiže do konca apríla. Švédi sú celkom presní. Raňajkujú okolo deviatej, obedujú presne o dvanástej a večerajú o šiestej. Nám s posunutým režimom dňa to vyhovuje - vyhnem sa tlačenici ráno v kuchyni, na obed sa nezúčastním dlhých radov na mikrovlnky (Vždy som sa zamýšlal, či by nebolo pre ľudí racionálnejšie prísť skôr, alebo neskôr, ale oni to asi berú aj ako spoločenskú záležitosť, pokecať a tak. Mne - solitérovi - je to jedno.) a večer po ôsmej v kuchyni už nik nie je (teda okrem francúzskej susedy a mňa). Aj prednášky začinajú presne - vždy od štvrť do celej, potom je 15 minút pauza a do dalšej celej hodiny je druhá časť prednášky. Zdá sa mi to až moc puntičkárske, ale keby som si mal vybrať medzi týmto a ležérnym prístupom, ktorý som zažil na inej, nemenovanej univerzite 50 km od hlavného mesta Slovenska, volil by som švédsky. Nedávno bol na švédskej „Dvojke“ odvysielaný dokument o Slovensku, ale, žiaľ, prepásol som ho. Až švédsky spolužiak Roger mi povedal, ze sledoval jeho reprízu. Vraj to bolo pri príležitosti návštevy švédskej kráľovskej rodiny na Slovensku. Jediné, čo mi bol schopný zreprodukovať, bolo, že to bolo pekné, že tam boli zábery z Bratislavy a že náš (ešte stále) prezident sa volá Schuster. A myšlienkou na našu ulízanú hlavu štátu tento list končím. List deviaty Tjena! (Švédsky pozdrav na päť.) Keďže som minulý list ukončil spomienkou na prezidenta a keďže je to na Slovensku práve aktuálna téma, pár slov o švédskom kráľovi. Aby sme si nemysleli, že len naše Slovensko je nejako zaostalé a že len my máme prezidenta šaša, ani tunajšia hlava štátu veru veľa rozumu nepojedla. Hoci monarchia, ako štátne zriadenie, má podporu asi 80-tich percent obyvateľstva, môj švédsky spolužiak mi napríklad povedal, že kráľ je „sprostý“. Túto svoju „kvalitu“ nedávno prezentoval aj na medzinárodnej úrovni, keď sa v superlatívoch vyjadroval o krajine menom Brunej. Svoje asi zohrala skutočnosť, že brunejský sultán je jeho osobný priateľ. Na výčitku, že ľudské práva v dotyčnom sultanáte nie sú práve na programe dňa, reagoval asi v tom zmysle, že sa to „zlepšuje“ a že to nie je žiaden zásadný problém (niečo mi to silne pripomína). Niektorí švédski politológovia dokonca hovorili o ústavnej kríze - kráľ tu nemá síce žiadne právomoci, ale stále je predstaviteľom krajiny a spomínaný výrok vyvolal medzinárodno-politický škandál. Ja som si len pomyslel - len sa nepo…, keby sme mali rovnaké kritériá uplatniť v prípade Rudolfa a jeho autokratických kamarátov za prezidentským stolcom v štátoch na východ od Čiernej nad Tisou, na Slovensku by sme boli mali asi vyhlásený výnimočný stav a zákaz vychádzania. Podobne náš anglický učiteľ skonštatoval, že keby sa bralo vážne všetko, čo povedali členovia kráľovskej rodiny, tak je v Británii ústavná kríza prinajmenšom posledných 300 rokov. Čo takto prosto zrušiť monarchiu? Ale toto napríklad svedčí o jednej veci. Odkedy som sem prišiel, nemôžem sa ubrániť pocitu, že švédska spoločnosť je nudná, alebo minimálne nie je nejako extrémne dynamická. Nie že by tu nemali problémy, že by tu neprebiehali diskusie, že by tu neexistovali rozdiely, keď si to ale porovnám iba so Slovenskom, tak sa to celé pohybuje v úplne iných dimenziách. Na Slovensku je spoločnosť prepolitizovaná a nečudo - rozhoduje sa o zásadných veciach, ktoré budú mať dopad na veľmi dlhé obdobie a bude ťažké zvrátiť ich (rôzne reformy, deformy a podobne). Vo Švédsku už panuje základný konsenzus, spoločnosť sa rovnomerne a nekonfliktne vyvíja posledné dve storočia a diskutuje sa, preháňam, o detailoch. No a potom si monarcha pustí hubu na špacír a Švédi majú „issue“, majú o čom hovoriť. Samozrejme, stále hovorím v porovnávacej perspektíve - veci sa tu dejú, ale s omnoho menšou dynamikou ako inde (čo je možno dobre, možno zle, no každopádne nuda). (dokončenie nabudúce) Autor študuje na univerzite v Umei