Spory o sociálny model EÚ medzi európskou pravicou a ľavicou

Európsky sociálny model je výsledkom historického vývoja, v ktorom sa striedajú ľavicové a pravicové vlády. Tradičnej európskej pravici (s výnimkou britskej) napriek tomu, že nemá na sociálny model v ideologickej rovine identický názor ako ľavica, je v praktickej politike blízky sociálny model, ktorý je odvodený od sociálneho trhového hospodárstva.
Počet zobrazení: 1980
10_karikatura-m.jpg

Európsky sociálny model je výsledkom historického vývoja, v ktorom sa striedajú ľavicové a pravicové vlády. Tradičnej európskej pravici (s výnimkou britskej) napriek tomu, že nemá na sociálny model v ideologickej rovine identický názor ako ľavica, je v praktickej politike blízky sociálny model, ktorý je odvodený od sociálneho trhového hospodárstva. Britská pravica presadzuje neoliberálny trhový model a neoliberálny sociálny model. Pravica v „nových“ štátoch EÚ je neoliberálna resp. ultraliberálna a je obhajcom neoliberálneho sociálneho modelu. Odráža sa striedanie rôznofarebných vlád na formovaní sociálneho modelu EÚ? V akom rozsahu? V odpovedi na tieto otázky treba urobiť niekoľko rozlíšení: medzi ideologickou rovinou a praktickou politikou a medzi európskou pravicou (ľavicou) v „starej“ Európe – s výnimkou Veľkej Británie – a v „novej“ Európe. Spory o sociálny model a jeho reformovanie medzi pravicou a ľavicou Rozdiel medzi „typologickou“ ľavicou a pravicou pri posudzovaní ich prístupu k sociálnemu modelu EÚ je po prvé v miere sociálnej ochrany: pravica (predovšetkým v UK) presadzuje minimalizáciu sociálnej ochrany (sociálnu ochranu poskytovanú ľuďom iba v krajnej núdzi), ľavica presadzuje rozsiahlejšiu sociálnu ochranu, ktorú využívajú široké vrstvy a ktorú garantuje štát. Po druhé ideológia pravice vychádza z tzv. trhovej spoločnosti – na rozdiel od ľavice, ktorej ideológia je založená na trhovom hospodárstve a solidárnej spoločnosti. Po tretie: ideové riešenia, ktoré ponúka pravica, sú založené na tézach o minimálnom štáte, o deregulácii a o glorifikácii trhu a súkromného vlastníctva. Analogicky môžeme identifikovať i rozdiely v chápaní reformy sociálneho modelu sprava a zľava. Reforma sociálneho modelu EÚ sprava zahrnuje nasledujúce ortodoxné návody: - Ako zvýšiť flexibilitu trhu práce? Znížiť ochranu zamestnanca, revidovať minimálnu mzdu, znížiť mzdy a ostatné náklady práce! - Ako motivovať k práci? Radikálne znížiť sociálne dávky, znížiť dávky v nezamestnanosti a skrátiť dobu ich poskytovania! - Ako riešiť deficit v dôchodkovom fonde? Realizovať penzijnú reformu tak, aby rozhodujúca časť starobných dôchodkov bola financovaná zo súkromných zdrojov! - Ako riešiť deficit v zdravotníctve? Zvýšiť súkromný (individuálny) podiel na hradení výdavkov za zdravotnícke služby! - Ako „odľahčiť“ školstvo? Zaviesť školné na vysokých školách! - Ako zefektívniť služby vo všeobecnom záujme? Urýchlene ich previesť do súkromného sektora! - Ako úspešne realizovať reformy? Obmedziť neprimeranú moc odborov a minimalizovať sociálny dialóg! Pravica ignoruje prehlbovanie sociálnej diferenciácie, je proti redistribúcii a princípu solidarity. Podľa nej hospodársky rast zabezpečí prosperitu pre každého. Reforma v pravicovej réžii delí spoločnosť na úzku skupinu víťazov, ktorí z nej profitujú a väčšinu, ktorá stráca. Európska ľavica, resp. stredoľavica pri reformovaní sociálneho modelu EÚ kladie dôraz na: - zamestnanosť, ktorá je jej prioritou č. 1. Z tejto priority vychádza podpora investícií do vzdelania, do rekvalifikácie a celoživotného vzdelávania, do geografickej mobility (podpora sociálneho a nájomného bývania, dostupná verejná doprava a pod.). Zvýšenie zamestnanosti má zabezpečiť vyššie príjmy do verejných rozpočtov a nižšie výdavky na sociálnu sféru; - na všeobecnú dostupnosť sociálnej ochrany v prípade nezamestnanosti, staroby a choroby a všeobecnú dostupnosť k zdravotníckej starostlivosti, ale zároveň i na zamedzenie zneužívania tejto ochrany zvyšovaním adresnosti a kontroly. Vyššia sociálna ochrana motivuje brať na seba riziko, adresnosť a kontrola pri poskytovaní dávok zníži výdavky rozpočtov; - na primeranú ochranu zamestnanca a primeranú odmenu za prácu (ktorá nemôže ignorovať určité ekonomické súvislosti, ako napr. predstih rastu produktivity práce pred mzdovým nárastom). Na zvýšenie motivácie pracovať môže napr. použiť daňové a iné nástroje; - na rozvoj a zvyšovanie efektívnosti služieb vo všeobecnom záujme, na ich geografickú i cenovú dostupnosť pre všetkých; - úsilie o dialóg s odborármi a zamestnávateľmi a chce získať ich podporu pri presadzovaní reforiem. Presadzuje sociálnu spravodlivosť a princíp solidarity. Podľa nej hospodársky rast je podmienkou a nie konečným cieľom. Ľavica usiluje, aby náklady a zisky reformy boli rozdeľované rovnomerne, aby nevznikali „víťazi“ a „porazení“. Ako vidno, rozdiely medzi európskou ľavicou a pravicou nie sú v „antireformnosti“ a v „proreformnosti“. Rozdiely sú medzi reformami „sprava“ a „zľava“, v obsahu reforiem a v ich dôsledkoch, teda či z nich profituje väčšina alebo iba malá časť spoločnosti. „Typologická“ pravica realizuje také reformy, ktoré generujú a zväčšujú sociálnu diferenciáciu: napr. takú daňovú reformu a takú dôchodkovú reformu, ktoré zvýhodňujú „úspešných“. V dôchodkovej reforme vzťah solidarity a zásluhovosti nastavuje jednoznačne v prospech „zásluhovosti“ na úkor solidarity, v daňovej reforme minimalizuje redistribučnú funkciu daní v prospech najvyšších príjmových skupín. Pravicové reformy sú nastavené na prospech úzkych vysokopríjmových skupín, veľkých podnikov a korporácií a náklady reforiem znášajú nízko a strednopríjmové skupiny a malí podnikatelia. Pri rozhodovaní o reformách – obe, pravica i ľavica – musia čeliť rovnakým „novým výzvam“: globalizácii, transformácii na poznatkovú ekonomiku, starnutiu spoločnosti a pod. Základný rozdiel je v tom, ktorá strana dokáže čeliť i novým sociálnym neistotám, ktoré sú v súčasnej situácii ešte umocnené vysokou mierou nezamestnanosti. Ak reformy nezohľadnia tento faktor, netreba sa pozastavovať nad tým, že proti reformám rastie odpor. Inými slovami, netreba zvaľovať všetko na jednotlivca, ktorý si nechce uvedomiť, že reformy sa robia „v jeho prospech, len o tom ešte nevie“. Nové sociálne neistoty idú ruka v ruke s „novými výzvami“, s technologickými zmenami, nutnosťou inovovať, byť konkurencieschopným. Zahrnujú profesnú dekvalifikáciu, nutnosť profesnej a geografickej mobility, individualizáciu práce, sú určované požiadavkami na väčšiu flexibilitu v pracovnom statuse, ako je napr.: častý prechod zo zamestnanosti do nezamestnanosti a vice versa, nutnosť pripraviť sa na predlžovanie ľudského života, na choroby a pod. Reformy z ľavicových pozícií by mali reagovať na deštrukčné efekty „nových výziev“ na sociálnu kohéziu a nie tieto neistoty posilňovať. V nových postkomunistických štátoch EÚ sa ukončuje prvá fáza reforiem (prechod z plánovaného hospodárstva na trhové hospodárstvo) a začína nová fáza: upevňovanie „emerging market economy“. Exogénne podmienky sú v mnohom identické ako v starej Európe (globalizácia, demografické tlaky, atď.). Diametrálne odlišné sú však endogénne podmienky: predovšetkým priemerný HDP na hlavu (na úrovni 45 % EÚ), priemerná miera nezamestnanosti (takmer dvojnásobok v EÚ), neúnosná dynamika rastu príjmových nerovností, chudoby a sociálneho vylúčenia. Odlišné sú východiská reformy sociálneho modelu. Odlišné sociálno-ekonomické podmienky sa odrážajú i na odlišnom profilovaní politických strán pravice a ľavice v „novej“ a „starej“ Európe (EÚ). Kým u politických strán ľavice ako i pravice „starej“ Európy je možno pozorovať pragmatickejší prístup, nižšiu mieru ideologizácie politiky, určitú rovnováhu medzi pravicou a ľavicou, v „novej“ Európe je situácia odlišná. Sme svedkami silnej ideologizácie politiky pravice a jej prevahy pri realizácii svojich – ultraliberálnych – predstáv o sociálnom modeli. V jej ideovom výstroji je dominantná úloha trhu, minimalizácia úlohy štátu na žandára, ktorý plní represívne úlohy za pomoci justície, polície a armády, ignorovanie zlyhaní trhu. Odmieta solidaritu a sociálny dialóg. Nekladie dôraz na ciele, ako sú zvýšenie úrovne života, zlepšenie vzdelania, dostupnosť a vyššia úroveň zdravotníctva, zvýšenie zamestnanosti, ale na prostriedky, ako napr. zníženie prerozdeľovania cez štátny rozpočet, zníženie priamych daní, obmedzenie výdavkov sociálneho štátu, privatizácia verejných služieb. Prostriedky sa stávajú cieľmi. Takémuto ideologickému prístupu nahráva skutočnosť, že v „nových“ štátoch bolo treba čeliť dedičstvu starého etatistického sociálneho modelu, založeného na štátnom paternalizme, na rovnostárstve a maximálnych sociálnych istotách. Toto dedičstvo je jednou z príčin určitého zmätku v ľavici, je koreňom jej váhania a nevyhranenosti. Ľavica v „nových“ štátoch je – v porovnaní s pravicou – ideologicky nevyhranenejšia a v ľavicových riešeniach nepripravenejšia. Ideový zmätok v ľavici v „nových“ štátoch spôsobuje, že „modernisti“ majú sklon aplikovať neo-liberálny sociálny model alebo jeho niektoré prvky. Pritom narážajú na silnú opozíciu konzervatívcov vnútri strany – a čelia strate voličskej podpory. Vládne ľavicové strany v „nových“ štátoch poškuľujú po ultrapravicovej reforme slovenskej vlády. Vedú vážne diskusie, napr. o zavedení tzv. rovnej dane. Nemajú predstavu, ako reformovať verejný sektor, a nazdávajú sa, že iné ako pravicové riešenie neexistuje. Ich prioritou nie je riešenie nezamestnanosti, investovanie do vzdelania, vedy a výskumu. Ideologický zmätok a nepripravenosť ľavice (výnimkou je čiastočne azda česká sociálna demokracia) vytvára zdanie, že reformy zľava neexistujú, že existujú iba „reformy“ a že existuje iba jediný možný ultraliberálny sociálny model. Rozdiely sa pripúšťajú v miere „razantnosti“ presadzovaných reforiem, resp. v časovom rozložení reforiem z hľadiska ich únosnosti. Základné hodnoty ľavicového sociálneho modelu sa stávajú obeťou takéhoto prístupu. No stávajú sa obeťou i konzervatívneho prístupu, ktorý nechce starý (zdedený) sociálny model reformovať. A to preto, že tento model je neudržateľný a ak ho nereformuje ľavica, reformuje ho na svoj obraz pravica. Jediným východiskom z tejto dilemy je reforma starého sociálneho modelu uskutočňovaná z ľavicových pozícií. Spory o reformu sociálneho modelu EÚ v ľavici a stredoľavici Na ľavej, resp. stredoľavej časti politického spektra hľadanie adekvátnych odpovedí na „nové výzvy doby“ naráža na „dupľovanú“ kritiku: na kritiku konzervatívneho myslenia vnútri ľavice (tzv. kritiku zľava) a na kritiku pravice. O čom sú spory o sociálny model a jeho reformu vnútri ľavice (stredoľavice)? Pokúsme sa opäť o určitú typológiu „reformného“ (progresívneho, moderného) a konzervatívneho („ľavičiarskeho“, starého) myslenia a prístupov. Reformisti („modernisti“) kladú dôraz na nutnosť odpovedať na výzvy globalizácie, transformácie na poznatkové hospodárstvo, na demografické trendy, atď. Charakterizuje ich hľadanie takých odpovedí na trojaký kompromis medzi prácou a kapitálom, trhom a štátom, súťažou a solidaritou, ktoré budú adekvátne „novým výzvam“, t. j. novej situácii začiatkom 21. storočia. Ich rámcovou odpoveďou je integrácia trhového hospodárstva a solidárnej spoločnosti: väčší dôraz na osobnú zodpovednosť, resp. na tzv. zdieľanú zodpovednosť jednotlivca a štátu, na partnerstvo štátu, podnikateľskej sféry a občianskej spoločnosti; na prostriedky sociálnej emancipácie a aktívneho sociálneho začleňovania. Konzervatívci: - nereflektujú realitu, chcú udržať status quo; - ak ju aj reflektujú, navrhujú riešenia, ktoré prenášajú náklady výlučne na vyššie, resp. vysoké príjmové skupiny; - preceňujú štát a v krajnom prípade odmietajú trh; - kladú dôraz na ochranu jednotlivca štátom a nezdôrazňujú i jeho spoluzodpovednosť; - zameriavajú sa iba na prerozdeľovanie a sociálnu pomoc. Toto rámcové rozlíšenie má prirodzene rôzne odlišnosti podľa jednotlivých politických strán, podľa stupňa ich „modernizácie“, podľa ich vzťahu k vládnej moci a pod. S najambicióznejšou reformou sociálneho modelu prišiel nemecký sociálno-demokratický kancelár G. Schröder. Jej presadzovanie bolo aj zdĺhavé (15 mesiacov), aj ťažké, aj politicky riskantné. Kancelár musel zvádzať ťažké boje s odborármi a „ľavicou“ vnútri sociálno-demokratickej strany (pokladali jeho reformu za liberálnu, asociálnu a pod.) a s opozíciou (pre nich bola priveľmi socialistická). V čase presadzovania reforiem jeho individuálna popularita rapídne klesla, kancelár musel niekoľkokrát pohroziť svojou rezignáciou na štátnu funkciu, zvolať mimoriadny kongres strany, kde tvrdo bojoval o podporu reformného balíka. SPD iba v r. 2003 stratila 40 tisíc svojich členov, prehrávala v regionálnych a komunálnych voľbách, až napokon kancelár odstúpil z postu jej predsedu. Ako príčinu svojej demisie udal, že nebol schopný vysvetliť vnútri strany nevyhnutnosť reforiem a že sa musí sústrediť na zavádzanie reforiem, ktoré sú objektívne nevyhnutné. G. Schröder v SPD nie je najradikálnejším „reformátorom“. Pripomeňme si radikálnejšie názory sprava vnútri SPD. Florian Gerster, dnes už bývalý šéf BA (Bundesagentur für Arbeit) a bývalý popredný politik SPD presadzoval rozšírenie reformnej agendy súčasnej nemeckej vlády o zavedenie poplatkov za štúdium na vysokých školách, o zavedenie súťaže v zdravotníctve, kritizoval vysoké odvody do poisťovní, ktoré zvyšujú cenu práce. „Ľavicové krídlo“ v SPD a odborárski predáci Agendu 2010 naopak napadli ako „škandalóznu“, ako bezcharakternú, nezodpovednú, obvinili ju, že prerozdeľuje v prospech bohatých, že kopíruje politiku svojich stredo-pravých predchodcov. Jedným slovom reforma a jej autori boli obvinení z pravičiarstva, a to napriek tomu, že napr. Schröder prisľúbil preskúmať požiadavku ľavičiarskeho krídla o znovuzavedenie dane z bohatstva. Ktoré prvky v Agende 2010 sú „sociálno-demokratické“, ktoré by pravdepodobne nepresadzovali CDU resp. CSU, prípadne, kde by sme mohli anticipovať rôzne priority či prístupy? Pre SPD je zamestnanosť prioritou č. 1; hovorí áno väčšej flexibilite, ale i ochrane zamestnanca, presadzuje zvýšenie podpory zamestnanosti žien, kladie dôraz na vzdelanie a inovácie; väčší dôraz kladie na podporu malého a stredného podnikania, v daňovej politike navrhla znižovanie sadzby dane pre nižšie a stredné príjmové skupiny. Na rozdiel od toho nemecká pravica presadzovala oslabenie moci odborov (napr. zrušenie záväznosti vyššej kolektívnej zmluvy), rýchlejšie zvyšovanie veku na odchod do dôchodku ako i pomalšie znižovanie daní pre nižšie príjmové skupiny a radikálnejšie postupy v zdravotníctve. CDU chce napr. od r. 2006 zaviesť „rovné“ odvody (resp. jednotné odvody, nie odvodové sadzby!) do zdravotníctva. Je evidentné, že toto opatrenie bude jednoznačne výhodné iba pre vysokopríjmové skupiny. J. Fischer za Stranu zelených to oprávnene komentoval ako „koniec sociálneho štátu v Nemecku“. Ak je Agenda 2010 sociálno-demokratická, prečo Schröderova reforma narazila na vnútornú opozíciu v SPD a na odpor odborárov a negatívnu reakciu voličov? Z viacerých dôvodov. Agenda 2010 obmedzuje štedrosť starého sociálneho modelu, ktorý sa postupne stáva neprefinancovateľný: napríklad skracuje dĺžku poberania a výšku podpory v nezamestnanosti, zavádza (minimálne) poplatky do zdravotníctva, predlžuje hranicu veku na odchod do dôchodku a pod. Prirodzene prvá reakcia voliča je negatívna. Jej nepopularita je však o to väčšia, že nedostatočne reaguje na „nové sociálne neistoty“ v podmienkach vysokej úrovne nezamestnanosti. Inými slovami, nedostatočne „bojuje proti deštrukčným efektom novej éry postindustrializačného kapitalizmu na sociálnu kohéziu“. V tomto smere Agenda 2010 vyžaduje „dotiahnutie“, novú „smernicu“, ktorú zatiaľ SPD dlhuje svojim voličom. Švédsky sociálno-demokratický premiér G. Persson, ktorý patrí medzi predstaviteľov európskeho progresívneho hnutia, nedávno naznačil, ako pokračovať: „Európske progresívne hnutie by malo byť hnacím motorom takej globalizácie, ktorá zvyšuje rovnosť, venuje väčšiu pozornosť životnému prostrediu a zvyšuje prosperitu.“ Perssonovo „posolstvo“ pre budúce diskusie o vývoji sociálneho modelu EÚ formuluje dve dôležité východiská: 1. Základné ciele a princípy európskeho sociálneho modelu sú „axiómami“, ktoré budú za krátku dobu zakotvené v Ústave EÚ (Charta základných práv). 2. Vývoj sociálneho modelu EÚ musí odpovedať „novým výzvam“, teda podmienkam 21. storočia. Budúce diskusie o vývoji sociálneho modelu EÚ – v pravicových i ľavicových stranách „starej“ Európy – budú o tom, ako dosiahnuť väčšiu sociálnu súdržnosť, ako znižovať chudobu, ako zvyšovať zamestnanosť, ako „making work pay“ (doslova „prinútiť“ prácu, aby vynášala), ako modernizovať sociálny dialóg. Budúce diskusie budú musieť odpovedať na kľúčové spoločensko-ekonomické zmeny: na globalizáciu a – ako jej dôsledok – prehlbujúcu sa konkurenciu, na transformáciu na poznatkovú ekonomiku, na demografické zmeny, na nové sociálne neistoty, no budú musieť reagovať i na konkrétne konjuktúrne podmienky, ako je napr. rast nezamestnanosti, spomalenie hospodárskeho rastu, zhoršenie verejných financií a pod. Nebudú to však diskusie o základných princípoch tohto modelu – ako sú sociálna spravodlivosť, solidarita a iné ako sa nazdáva neoliberálna pravica v „novej“ Európe. Autorka (1947) je výkonná riaditeľka Hospodárskej komisie OSN pre Európu

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984