Chuť na Requiem
Mozartovo Requiem d moll, ktorým sa 35-ročný skladateľ rozlúčil so svetom, je dodnes nesmrteľné. Dôkazom bolo i nedávne uvedenie tejto vyše dvestoročnej zádušnej omše v Moyzesovej sále v Bratislave, o ktoré sa postarali Spevácky zbor Technik STU, Capella Istropolitana a štyria speváci - maďarská sopranistka Noémi Kiss, mezzosopranistka Mária Henselová, tenorista Andrej Magula a bas Stanislav Beňačka pod vedením dirigenta Branislava Kostku. Mozart počas svojho krátkeho života napísal 650 diel, spolu 220 hodín hudby, ktoré by mohli nepretržite znieť deväť dní a nocí. Posledné z nich však je výnimočné i tým, že necháva nahliadnuť do duše skladateľa. Dirigent Nikolaus Harnoncourt, ktorý bol v marci svoje myšlienky a knižku Hudobný dialóg prezentovať v Bratislave, tvrdí, že je autobiografické. Možno práve vplyv diania v duši slabnúceho skladateľa umožnil vznik diela tak dojímavého, silného a sugestívneho, ako je d-molové rekviem. Mozart sa preslávil ako „Dur-Komponist“, čo znamená, že iba 33 zo svojich skladieb napísal v molovej tónine. V Rekviem však durové tóniny „hosťujú“, aby tak odzrkadlili stav duše a depresívne i dúfajúce polohy vyrovnávania sa s najťažšou témou ľudského života - smrťou. Z tichého smútku úvodného motívu vyrastie veľký strach v podobe silných akordov plechových dychových nástrojov a tympán či hrôza súdneho dňa v časti Dies irae. Búrlivé party však striedajú malebné pozitívne pôsobiace časti, ktoré upokojujú myšlienkami na večný pokoj. V Requiem vrcholí Mozartov štýl a dôležitú rolu tu hrá zvuková farba orchestra už úvodný motív má v sebe čosi nadpozemského. Pochvalu si zaslúži dychová sekcia komorného orchestra mesta Bratislavy, najmä akordy plechov sa vyznačovali čistotou a presnosťou. Umenie sólistov v plnej nahote predstaví časť Tuba mirum, ktorá postupne exponuje jednotlivé hlasy. Všestrannosť svojho prejavu ukázal s pokorou voči Mozartovmu dielu Stanislav Beňačka, ktorý sa neobjavuje len vo vážnych, ale i menej vážnych projektoch. Výsledky doterajšieho štúdia zúročila mezzosopranistka Henselová, ktorá navštevovala interpretačný kurz u slávnej Eleny Obrazcovovej i kurz interpretácie cirkevnej hudby. Bratislavskú VŠMU nedávno absolvoval aj tenorista Andrej Magula, ktorého ohnivý tenor potrebuje miestami trochu upokojiť, aby zvládal ťažké party bez chybičky. Hosťom večera bola maďarská sopranistka Noémi Kiss, ktorá sa vďaka svojej speváckej technike stala známou interpretkou barokovej hudby v strednej Európe. Hlas drobnej speváčky s ohnivými vlasmi pripomínal výškou i farbou hlas malého chlapca. Hlavnú rolu v Requiem d moll má zbor. Technik ju aj napriek tomu, že nie je profesionálnym telesom, zvládol veľmi dobre. Dirigenta poslúchal „na slovo“ a pekne dynamicky tvaroval jednotlivé party, od sladkého piana po burácajúce forte, keď publiku behá mráz po chrbte. Bolo jasné, že členovia Techniku mali už niekoľko rokov veľkú chuť na dielo, ktoré je veľkou previerkou možností. Veľkú chuť na rekviem však mali aj diváci a kvôli ich záujmu bolo nutné predať viac lístkov, ako bola kapacita sály. I filmové spracovania rozšírili počet legiend a hypotéz, ktoré obostreli Mozartovo rekviem. Podľa majstrových životopiscov bol však tajomným objednávateľom diela gróf Walsegg. Mozart zomrel uprostred komponovania a od ôsmeho taktu Lacrimosa skladbu podľa jeho náčrtov dokončili viacerí skladatelia, predovšetkým jeho žiak Franz Süssmayer. Vyšlo to najavo napriek tomu, že Mozartova vdova Konstance, ktorej okrem očí pre plač zostali aj obrovské dlhy, rukopis grófovi odovzdala a tvrdila, že to celé napísal Mozart. V posledný deň života si dal rukopis priniesť k posteli, dlho si ho prezeral a povedal: „Nehovoril som, že si ho píšem pre seba?“ Napriek veľkolepej rozlúčke, akou je rekviem, bol Amadeus pochovaný podobne ako ľudia, ktorí mali byť v tom čase vymazaní z ľudskej pamäti, v hromadnej šachte spolu s ďalšími mŕtvolami, zasypaný vápnom. Autorka je absolventka hudobnej vedy
