Politický zmätok - slovenská realita
Prvý polrok tohto roku je z hľadiska konania významných politických udalostí veľmi plodným obdobím. Občania sa mohli slobodne zúčastniť všeľudového hlasovania o predčasných voľbách a zároveň si zvolili hlavu štátu. O necelé dva mesiace budú môcť voliči svojím hlasom rozhodnúť o prvých poslancoch, ktorí zasadnú do lavíc Európskeho parlamentu. Výsledky referenda, ale ani situácia, ktorá nastala po prezidentských voľbách, nenasvedčujú tomu, že by sa mohla slovenská politická scéna v krátkom období stabilizovať. Prvým májom vstupuje Slovensko do spoločenstva krajín, v ktorom je tradičné, ľavo-pravé rozdelenie politickej scény normálnym javom. Vďaka správaniu politických elít má Slovensko od takéhoto štandardu ešte veľmi ďaleko. Výrazný zmätok na domácej politickej scéne vyvoláva už viac ako jedno desaťročie Hnutie za demokratické Slovensko. Hnutie paradoxne podporujú voliči so silným sociálnym cítením, ale ideologicky a programovo je HZDS na inej vlnovej dĺžke. Mečiarove dieťa ešte stále disponuje najsilnejším voličským elektorátom a fenomén mečiarizmu výraznou mierou bráni tomu, aby sa politická scéna štandardizovala. Jasnejšej profilácii politického prostredia nebráni len Mečiarove hnutie, ale pôsobia naň ďalšie vplyvné elementy. Na pravej časti politického spektra je to prežívajúci projekt SDKÚ. Dzurindov pokus vyústil nielen do oddialenia integrácie pravicového voliča, ale nepriamo znamenal aj posilňovanie Mečiarovho fenoménu. Strany, ktoré vznikajú ako „trucpodniky“, nemajú dlhú životnosť. Najpevnejšiu pozíciu z hľadiska integrácie strán a voličov mysliacich napravo od stredu majú kresťanskí demokrati. Hmlu nad celým procesom však môže naďalej rozosievať SDKÚ a dnes už i Slobodné fórum. Ľavičiari sú z hľadiska spájania síl a voličov ešte rozdrobenejší ako pravičiari. Smer môže svojou „plávajúcou politikou“ pôsobiť na rozpoltenosť politickej scény podobne ako SDKÚ. Životnosť Ficovcov je preto časovo ohraničená. Ak budú pokračovať v neriadenej kritike bez ponúkania jasných a ucelených alternatív spoločenského vývoja, majú šancu ešte raz preplávať do parlamentu. To však v žiadnom prípade nestačí na to, aby sa Róbert Fico stal lídrom politického zjednocovania, nie požierania ľavicových strán. Nielen referendum, ale aj prezidentské voľby ukázali, že stavať politickú dráhu len na kritike je dosť krátkozraké. Okrem Smeru a Komunistickej strany sa o priazeň ľavicových voličov uchádza ešte SDĽ, SDA a ťažko povedať, či aj SDSS, Ľavicový blok a Združenie robotníkov Slovenska. Dnes ani jedna z týchto strán nedisponuje silnejším voličským potenciálom a ich politický kapitál sa pohybuje niekde okolo jedného percenta. Ak chcú tieto strany vykryť priestor, ktorý existuje medzi smeráckymi a komunistickými voličmi, mali by urobiť to, po čom volajú ich potenciálni voliči. Mali by spojiť svoje sily a spoločne by vytvorili politickú strechu, napríklad v podobe Únie, ktorá by mala jasnú ľavicovú - sociálnodemokratickú orientáciu. Tieto strany by tak urobili významný krok vpred z hľadiska štandardizácie politickej scény. Ak sa tak stane, ľavica bude môcť politicky ťažiť nielen v slovenskom, ale i v európskom politickom priestore.
Autor je politický analytik
