Pripravovaná ústava EÚ

Rozširovanie Európskej únie z 15 na 25 členov urýchlilo transformačné procesy vo vnútri tohto spoločenstva štátov. Základné princípy, ktorými sa bude riadiť, majú byť zakotvené v ústave EÚ. Schvaľovať ju budú národné parlamenty. Dostanú však príležitosť priamo sa vyjadriť aj občania? Je pozoruhodné, ako hladko sa vlani presadila myšlienka samej potreby ústavy. Európska pätnástka ju dosiaľ nemala a slúžila občanom členských krajín celkom dobre. Členské krajiny prijímali rozhodnutia na nadnárodnej úrovni konsenzuálnym spôsobom a svoje požiadavky mohli predkladať s vedomím, že sa o nich bude zodpovedne diskutovať. Prijímanie rozhodnutí záviselo na ochote vzájomne sa vypočuť a nájsť spoločnú strednú cestu. Na čas sa zväčša nehľadelo ako na veličinu, s ktorou treba bojovať a ovládnuť ju. Jednomyseľnosť viedla k predlžovaniu debát a k odkladaniam hlasovaní, ale žiaden štát nemohol byť prehliadnutý. To dávalo aj tým najmenším pocit, že sú plnohodnotnými účastníkmi spoločenstva. Nezriedkavá neohrabanosť tohto systému bola predmetom kritiky. Najhlasnejšie sa poukazovalo na nevýhody rozsiahleho aparátu EÚ a pomalosť v situáciách, keď iné spojené štáty - tie americké - dokázali konať rýchlejšie, čo im prinášalo výhody. Exekutívna moc v EÚ sa neraz porovnávala s náprotivkom vo Washingtone a smutne vzdychala, že ťažkopádnosť znevýhodňuje Európanov na globálnom konkurenčnom poli. Väčšina obchodnej výmeny členov EÚ síce prebieha vo vnútri únie, ale tá zároveň súťaží ako globálny hráč. Najdynamickejšími súpermi sú nielen USA, ale aj Čína a India. Hospodárski kapitáni EÚ a mnohí činitelia Európskej komisie varujú občanov pred upadnutím do sebauspokojenia. Nie všetci sa zasadzujú za pretvorenie Európskej únie na akýsi superštát podľa amerického vzoru, ale neskrývajú presvedčenie, že chcú všeličo od USA prevziať a modifikovať. Za najhorúcejšiu potrebu sa označuje nutnosť rozhodovať o zahraničnopolitických otázkach za úniu ako celok. Doterajší systém núti rokovacích partnerov EÚ, aby čakali, či to, o čom sa dohodli so zástupcami EÚ, schvália členské štáty. Toto ponechávanie v neistote vyčítali Bruselu partneri z Washingtonu, Tokia, Pekingu a ďalších metropol. Z Bruselu tak rástol tlak na členské krajiny, aby odovzdali niektoré kompetencie únii. Okrem zahraničnej politiky sa hovorilo o hospodárstve, bezpečnosti, ekológii i ďalších rezortoch. O alternatívach, ako byť v rozhodovaniach rýchlejší a efektívnejší, a pritom ponechať kompetencie na národnej úrovni, sa príliš neuvažovalo. Európsku úniu totiž čakalo pribratie desiatich nových členov. Navyše osem z nich z krajín, ktorých zástupcovia prídu do Bruselu a Štrasburgu so zvyškami návykov z čias totalitárnych režimov. Tento rôznorodý zväzok krajín bude zo začiatku sotva schopný fungovať navonok rýchlejšie a efektívnejšie ako doterajšia pätnástka. Predstava superkomisára pre zahraničie, hospodárstvo, obranu, alebo bezpečnosť dvadsaťpäťky neznie tak strašidelne. Ani doterajšia zásada prijímania jednomyseľných rozhodnutí si neudržala nedotknuteľnosť. Zarážajúcou sa môže retrospektívne javiť len skutočnosť, ako ochotne a do akého rozsahu sa vlani prijal princíp väčšinového rozhodovania. Jednomyseľnosť je metódou rozhodovania v inom zoskupení heterogénnych krajín - v Severoatlantickej aliancii - a nezdá sa, že by jej to bolo na škodu. Právo veta zabraňuje aliancii prijímať prchké a radikálne opatrenia a nechávať sa dvoma najmocnejšími - USA a Britániou - vťahovať do kontroverzných akcií. Argument zástancov väčšinového rozhodovania v EÚ varuje, že v európskej dvadsaťpäťke by pokračovanie jednomyseľnosti viedlo k dvoj a viackoľajnosti integračných procesov. Ak občan štátu EÚ, najmä malého štátu, pripustí užitočnosť väčšinového rozhodovania, mal by mať záujem o čo najvyššie percento potrebné pre prijatie celoeurópskych rozhodnutí. Mohla by to byť väčšina trojštvrtinová alebo dvojtretinová. Delegácie členských štátov sa však dohadujú o 55 resp. 60 percentách, čo občan riadiaci sa zdravým sedliackym rozumom považuje za nebezpečne nízke. Príslušné delegácie otvoria v Bruseli nové kolo rokovaní o ústave 17. mája a chcú ho uzavrieť do polovice júna. Z pohľadu občana je potešiteľné, že britský premiér Tony Blair sa zaviazal predložiť návrh ústavnej zmluvy EÚ na všeľudové hlasovanie. Referendá chcú usporiadať aj Dánsko, Luxembursko, Česká republika, Írsko, Holandsko, Portugalsko a Španielsko. Britské prieskumy verejnej mienky naznačujú, že väčšina voličov navrhovanú ústavu odmietne. Záporne sa k nej postavia možno aj inde. Zostáva dúfať, že takéto prognózy neodradia ďalšie krajiny Dvadsaťpäťky prenechať konečné rozhodnutie o ústave priamo občanom, a nie parlamentným poslancom. Neprijatie prvého návrhu ústavy by viedlo k jeho úpravám a vylepšovaniu, a keby ho mohli v referendách ovplyvňovať aj občania, konečná verzia by bezprostrednejšie odrážala ich záujmy. Zaväzovala by ich tiež, aby si ju vážili a ctili ako svoju vlastnú.

Autor je analytik medzinárodných vzťahov