Quo vadis Európska únia?
Integračný proces hnaný globalizáciou je ako parný rušeň. Naberá na rýchlosti a ak sa v zákrutách nevykoľají, je na nezastavenie. Aj rozširovanie Európskej únie je jeho neoddeliteľnou súčasťou, hoci si to ešte plne neuvedomujeme alebo nepripúšťame. Mnohým občanom nových členských štátov sa dlho zdalo, že tie tzv. staré sú k nim veľkorysé, keď pred nimi otvárajú svoje brány, že im robia milosť, keď ich medzi seba púšťajú. Otrhancov do klubu blahobytných. Ešte pred desiatimi rokmi nebolo takéto uvažovanie ďaleko od pravdy. Západoeurópania dali Východoeurópanom spoza čerstvo povalenej železnej opony perspektívy plného členstva, ku ktorému sa bolo treba prepracúvať plnením dlhých zoznamov politických, hospodárskych a právnych požiadaviek. Len postupne sa vynárali kontúry širšieho obrazu, ktorý zasadzoval východnú a západnú časť starého kontinentu do kontextu odrážajúceho globalizačné trendy. Tie plne zasiahli aj západnú Európu a nútili ju prispôsobovať sa novým pravidlám voľného pohybu kapitálu. Európska únia pochopila, že izolacionistická politika by jej poškodila a začala posudzovať svoje perspektívy ako hospodárskeho bloku a investičného prostredia. Videné touto optikou, Bruselu nezostávalo nič iné, ako vložiť svoje nádeje do priestoru strednej a východnej Európy. Bez jeho začlenenia by staré štáty EÚ čakala stagnácia a útek kapitálu z únie. Brusel mal v štátnikoch i obyvateľoch súčasných nových krajín ústretových partnerov. Viaceré z týchto štátov mali demokratické tradície z predvojnového obdobia a silné povedomie historickej príslušnosti k západnej kultúre. Aj investične predstavovali ideálnu pôdu. Majú vzdelanú, lacnú pracovnú silu a ich ekonomiky čaká mohutný rast. Ten sa odrazí aj v oživení západoeurópskych ekonomík. Ak bude chcieť dvadsaťpäťka hospodársky prosperovať ako celok, musí rozširovať členskú bázu o krajiny, o ktoré javia záujem svetové investičné skupiny. Tradičné politické kritériá (dodržiavanie pravidiel demokracie, ľudských práv atď.) už nie sú natoľko prioritné ako pred desiatimi rokmi. Navyše, klasické filozofické hodnoty, ako rovnosť a tolerancia sa v západných demokraciách v ostatnom desaťročí posunuli smerom k väčšej otvorenosti a multikultúrnosti. Dnes sme už veľkorysejší a opatrnejší v kladení požiadaviek na tých druhých a v očakávaní ich prispôsobovania. Viac zametáme pred vlastným prahom a učíme sa dívať okolo seba očami tých druhých, prichádzajúcich z iných prostredí a tradícií. Zdokonaľujeme sa v rešpektovaní minoritných práv a doplňujeme zoznam chránených menšín. Španieli sa napríklad učia menej ostentatívne pripomínať historické víťazstvá nad Maurmi a Stredoeurópanov asi čaká podobné upravovanie prístupu k oslavám porážok tureckých vojsk. Stávame sa natoľko tzv. politicky korektní, že nás zaplavujú pocity viny pri meraní politickej pripravenosti Turecka na členstvo. Najbližšia vlna expanzie EÚ sa čaká v roku 2007, kedy má prísť na rad Rumunsko a Bulharsko. K nim sa pravdepodobne stihne ešte pridať Chorvátsko a táto trojka by mala byť pre úniu relatívne bezproblematická. Starosti robia Bruselu susedné balkánske štáty, ktoré sú chronicky nestabilné. To odvádza investorov a predlžuje stav agónie tohto chatrného tzv. podbrušia Európy. Obídenie rizikového Balkánu by bolo dvojsečnou zbraňou, pretože ponechanie ho v rozháraných pomeroch by nahrávalo prenikaniu islamistického extrémizmu. V porovnaní s Balkánom pôsobia teritória východu Európy pokojne. Sú zaostalé, ale nechýba im potenciál rastu, čo neuniká svetovým strategickým investičným plánovačom. Poľsko a baltské štáty by mali záujem o rozvíjanie Bieloruska, ktoré má svojráznu prezidentskú diktatúru, ale tá nepotrvá večne. Bruselské a svetové hospodárske kruhy viac poškuľujú po Ukrajine, ktorá ponúka pestrú škálu dlhodobých investičných príležitostí. Strategickú váhu má jej územie, ktoré by slúžilo ako most na trase k náleziskám ropy a zemného plynu v Kaspickom mori a v Strednej Ázii. Vyžadovalo by si to spoluúčasť Ruska, ktorého južný cíp by završoval takéto prepojenie so západnou Európou. Ruské ropné spoločnosti sú svetovými hráčmi a Moskva by asi neprekážala. Natíska sa otázka, či by Európska únia mala a chcela poskytnúť týmto krajinám postavenie plných členov, alebo s nimi uzavrela vzťahy pridružených a privilegovaných partnerov. Boli by založené viac na spoločných hospodárskych záujmoch a prepojeniach ako na tradičných západných filozofických a politických hodnotách. Historické skúsenosti starého kontinentu varujú pred vytváraním rozsiahlych nadnárodných celkov. Nie je jasné, na akých princípoch by bola únia, rozšírená na takmer celý európsky kontinent, postavená. Zdá sa, že súčasný Brusel chce riadiť EÚ posilňovaním centralizmu a dirigizmu. Ak by to viedlo k superštátu a ten by mal ambície zvládať celokontinentálnu entitu, dlho by sa neudržal. Schodnejšou cestou by mohlo byť ponechanie prirodzeného vývoja regiónov a vytvorenie im rámcového prostredia, ktoré by sa hrdilo názvom Európska únia.
Autor je analytik medzinárodných vzťahov
