Z reforiem profituje iba úzka záujmová skupina
Brigita Schmögnerová, výkonná tajomníčka Európskej hospodárskej komisie OSN
Naša republika vstúpila prvého mája do Európskej únie. Veľkolepé slávnostné prejavy a ohňostroje spolu s príchodom dvoch veľkým automobiliek na Slovensko a publikovaním niektorých pozitívnych makroekonomických údajov celkom prirodzene využíva vláda Mikuláša Dzurindu na propagáciu úspechov vlastnej politiky. V médiách pritom iba málokedy odznejú aj vážnejšie obavy z nastúpeného kurzu, hoci kritici v odborných kruhoch doma, ale aj zahraničí upozorňujú na viaceré úskalia smerovania slovenského hospodárstva a jeho sociálnych dôsledkov na obyvateľov. Prehnanej eufórii nepodľahla ani Brigita Schmögnerová. Ako ministerska financií v predchádzajúcej širokospektrálnej vládnej koalícii sa síce podieľala na rozbehnutí niektorých závažných opatrení, ale z postu výkonnej tajomníčky Európskej hospodárskej komisie OSN v Ženeve si udržiava reálny nadhľad nad tým, čo sa na Slovensku teraz deje. Týždenníku Slovo poskytla pri svojom krátkodobom pobyte v Bratislave rozhovor o svojich názoroch na prebiehajúce kontroverzné reformy a na prehnané očakávania zo začlenenia Slovenska do EÚ.
Naši vládni činitelia často hovoria o Slovensku ako o lídrovi nového trendu v štátoch, ktoré prvého mája vstupujú do Európskej únie. Vnímajú tak našu krajinu aj zahraniční ekonómovia? - Ako kto. Mali sme možnosť vypočuť si vyjadrenie bývalého prezidentského kandidáta USA Steva Forbesa, ktorý tlieska experimentom slovenskej vlády. Aj viacerí analytici trhu sú presvedčení, že súčasné opatrenia robia zo Slovenska lídra reforiem a dávajú ho za príklad ,,starej“ Európe. Sú však aj odborníci a politici, ktorí posudzujú slovenské experimenty s veľkou opatrnosťou.
Čo Dzurindovej vláde najväčšmi vyčítajú? - Upozorňujú najmä na dlhodobé dopady reforiem na vývoj slovenského hospodárstva, ako aj na ich sociálne dôsledky. Získavanie zahraničných investorov stavia vláda predovšetkým na znižovaní daní. Podľa prezidenta Európskej banky pre obnovu a rozvoj Jeana Lemierra, s ktorým som o tom krátko hovorila, ide o politickú krátkozrakosť a mnohé skúsenosti zo zahraničia to potvrdzujú. Podľa neho investor za najdôležitejšie pokladá predvídateľnosť podnikateľského prostredia. To, čo láka zahraničný kapitál, ktorý smeruje na Slovensko, nie sú nízke dane, ale nízke mzdy, ktoré sa však budú musieť počas niekoľkých rokov zvýšiť. Pokiaľ zahraničný podnikateľ investoval iba pre nízke mzdy a po určitom čase dôjde k ich rastu, investor sa rozhodne odísť. Príkladom je Samsung, ktorý odchádza zo Španielska na Slovensko. Koľko rokov zostane u nás? Treba sa usilovať získať investorov s dlhodobými investičnými zámermi, ktorí budú investovať nielen do práce vo mzde, ale aj do výskumu, budú využívať vysoko kvalifikovanú pracovnú silu a pod. Pri takejto stratégii bude však dôležité udržať a zvyšovať úroveň „ľudského kapitálu“. V investíciách do vzdelania a v úrovni vzdelania – čo mnohých možno prekvapí – sme spomedzi pristupujúcich štátov spolu s Českou republikou na tom najhoršie.
Dokedy budeme môcť využívať výhodu najnižších miezd v strednej Európe? - Z krátkodobého hľadiska sa podnikateľ usiluje byť čo najziskovejší. Preto má snahu udržať mzdy na nízkej úrovni. Ak si však chce zachovať kvalifikovanú pracovnú silu, nebude môcť robiť politiku nízkych miezd trvalo. Nepochybne nás po vstupe do EÚ skôr či neskôr čaká otvorenie trhu práce a únik mozgov, respektíve kvalifikovanej pracovnej sily. Na to bude musieť rozumný podnikateľ reagovať. Pokiaľ si však sami zamestnanci neuvedomia, že aj oni musia tlačiť na zamestnávateľa a presadzovať svoje mzdové požiadavky, mzdy sa budú zvyšovať veľmi pomaly.
Aké s tým majú skúsenosti vo Švajčiarsku, kde v súčasnosti pôsobíte? - Začiatkom minulého storočia patrila táto alpská krajina medzi európske štáty s najnižšími mzdami. Dnes má najlepšie platených zamestnancov na kontinente. Vo Švajčiarsku išlo o postupný proces. Podmieňovala ho sila odborov, „osvietenský pohľad“ podnikateľskej sféry, ale, samozrejme, vyžadovalo si to aj rast produktivity práce. Tá sa musí zvyšovať rýchlejšie ako rastú mzdy.
Dzurindov kabinet vydáva obrovskú energiu na to, aby na Slovensko prišli veľké automobilky. Ide vzhľadom na obrovské finančné prostriedky, ktoré štát vynakladá na ich príchod, a na daňové úľavy, o veľký prínos pre našu ekonomiku? - Teším sa, keď na Slovensko zavíta Peugeot aj Hyundai. Ak nás však tieto automobilky budú stáť štrnásť či viac miliárd korún, kladiem si otázku, či by nebolo rozumnejšie tieto prostriedky vložiť do pomoci malému a strednému podnikaniu, na podporu vzdelania a rekvalifikácie, prípadne časť do infraštruktúry. Nevytvorilo by sa viac pracovných príležitostí a predpoklady pre dlhodobý rast? Inou otázkou je riziko z nadmernej koncentrácie výroby na jedno-dve odvetvia. Pokiaľ bude hospodárstvo závisieť iba od niekoľkých veľkých podnikov, stane sa ľahko zraniteľným. To sme zažili krátko po páde bývalého režimu pri reštrukturalizácii vojenského priemyslu. Nechcela by som, aby sa to zopakovalo.
Nízka mzda úzko súvisí s kúpyschopnosťou obyvateľstva, ktorá sa na Slovensku už druhý rok znižuje. Prečo sa napriek tomu zlepšujú makroekonomické výsledky? - Hospodárska politika súčasnej vlády stavia na raste vývozu. Konkurencieschopnosť hlavných exportérov vychádza najmä z nízkych nákladov práce a rast exportu stačí na to, aby ťahal hospodárstvo. Dokedy, to je ťažké povedať. Avšak stavať iba na vývoze automobilového priemyslu je riskantné. Všetky doterajšie opatrenia, počnúc tými v daňovej a sociálnej sfére, či skokový nárast cien energií výrazne znižujú kúpyschopnosť obyvateľstva a likvidujú malých a stredných podnikateľov, ktorí vyrábajú pre domáci trh. Práve malé a stredné podnikanie by malo tvoriť os hospodárstva a zabezpečovať rast zamestnanosti. Preto ma neprekvapuje, že rast zamestnanosti je nízky a v ostatných mesiacoch sa ešte spomalil. Vláda je však presvedčená, že robí dobrú hospodársku politiku. Možno jej politické kalkulácie krátkodobo vyjdú, no investovať iba do zahraničných investorov a ignorovať iné investície – do vzdelania, inovácií, výskumu a informačných technológií – sa tejto krajine vypomstí. Zahraničných investorov potrebujeme, no nie za každú cenu a nie na úkor všetkého ostatného.
Ako hodnotíte daňovú politiku súčasnej vlády? Naozaj je rovná daň taká výhodná? - Vláda tvrdí, že daň z pridanej hodnoty a daň z príjmov by mali byť na rovnakej úrovni. Nevidím na to jediný dôvod. Znižovanie daňového zaťaženia v podnikateľskej sfére má iba obmedzené účinky na rozvoj ekonomiky. Napokon, zrušením paušálnej dane sa malým podnikateľom daňové zaťaženie zvýšilo. Ak sa ktosi zaprisaháva, že zavedenie tzv. jedinej dane z príjmov pre fyzické osoby je spravodlivé, nemá vôbec predstavu, čo je spravodlivosť. Dane sú okrem iného nástrojom prerozdeľovania a uplatňovania solidarity. Zrušením progresívneho zdaňovania sa o solidarite už nedá hovoriť. Pripomeňme si masívnu kampaň Demokratickej strany v minulom volebnom období za zrušenie „dane zo smrti“, ktorá viedla ku zrušeniu dane z dedičstva. Teda dane, ktorá má prispieť k vytváraniu rovnakých podmienok pre každého. Je paradoxné, že princíp rovnakých príležitostí je aj heslom ultraliberálov. Avšak iba heslom. Napríklad vládna daňová reforma založená na zvýšení nepriameho a znížení priameho daňového zaťaženia neznamená nič iné ako to, že ľudia s nižšími a strednými príjmami sa musia poskladať na zníženie daňového zaťaženia najvyššej príjmovej skupiny. To je flagrantné porušenie princípu rovnakých príležitostí a prieči sa princípu sociálnej spravodlivosti.
Po zdĺhavých polemikách došlo k výraznému zníženiu daňového zaťaženia už v predchádzajúcom volebnom období. Splnilo sa to, čo sa od toho očakávalo? - Môžeme to merať rozličným spôsobom. Tým, ako sa to odrážalo na príjmoch štátneho rozpočtu a ako na hospodárskom raste. Hospodársky rast dnes závisí výlučne od exportu. Predchádzajúce zníženie daňového zaťaženia možno podporilo vstup niekoľkých zahraničných investorov, ale celkový výsledok v investovaní je katastrofálny. Dva roky po sebe je prírastok investícií mínusový. A pokiaľ ide o príjmy štátneho rozpočtu, to hádam ani netreba komentovať. Experimenty s daňami sa odrazili aj v rozpočte na rok 2003. Inak sa to skončiť ani nemohlo.
Viaceré reformy začínali politické strany súčasnej vládnej koalície ešte spolu s SDĽ. Vy ste boli dokonca ministerkou financií. Čo ste presadzovali s vicepremiérom Ivanom Miklošom spoločne a v čom ste sa nezhodovali? - Zhodli sme sa v jednom: bolo a je potrebné robiť reformy. V minulom volebnom období bola najúspešnejšia reforma bankového sektora. Reformovať však môžeme zľava aj sprava. Dnes sme svedkami extrémne pravicového prístupu k reforme. Základný rozdiel spočíva v tom, či z reforiem budú profitovať viac-menej všetci, alebo iba záujmové skupiny. Súčasné reformy sa robia iba v prospech úzkej skupiny jednotlivcov a veľkých investorov. Rozdiely medzi ľavicovým a pravicovým prístupom k reformám sa odrážali aj v nezhodách vo vláde, ktoré sme – možno na škodu ľavice – veľmi nemedializovali. Pripomeniem len diskusie o daniach. Neschopnosťou SDĽ účinne čeliť nátlaku pravicových koaličných partnerov sa zrušila daň z dedičstva. Žiaľ, na reformy zľava sme nemali dosť hlasov. Predsa len reformy v predchádzajúcej vláde boli určitým kompromisom zodpovedajúcim pomeru politických síl. Dnešná jednofarebná vláda nediskutuje o reformách, uskutočňuje unisono extrémne pravicový scenár, ktorý si v budúcnosti bude nevyhnutne vyžadovať korekcie. Z hľadiska predvídateľnosti podnikateľského prostredia a jeho stability to nie je dobrá správa.
V čom sa prejavuje extrémne pravicový prístup súčasnej vlády k reformám? - V cieľoch reforiem, v zamieňaní cieľov a prostriedkov, v odpovedi na zásadnú otázku: v čí prospech sa robia a ako sa rozkladajú ich náklady. Tieto reformy idú iným smerom ako reformy v Európskej únii. Menia charakter štátu zakotvený v Ústave SR a v budúcej Ústave EÚ, ktorý vychádza zo sociálneho trhového hospodárstva. Reformy sa nesnažia definovať koexistenciu princípov solidarity a individuálnej zodpovednosti. Princíp individuálnej zodpovednosti sa glorifikuje. Za najlepšie riešenie sa pokladá trh, ignorujú sa jeho zlyhania, napríklad nezamestnanosť, rastúce regionálne rozdiely, chudoba. Vláda uvažuje takto: nezamestnanosť je vysoká preto, lebo ľudia sú leniví a nechce sa im robiť. Vysoká chorobnosť je iba fingovaná, ľudia sa robia chorými, lebo chcú radšej okopávať svoje záhradky. Všetci zdravotne postihnutí zneužívajú kompenzačné príspevky od štátu. Študentov treba finančne zainteresovať na vzdelávaní, lebo sa na vysokých školách ulievajú. Samozrejme, že sú aj takí, ktorí zneužívajú sociálnu sieť, zdravotnícke služby a podobne. Na základe toho však nemožno zovšeobecňovať, ale vytvoriť kritériá a mechanizmy proti zneužívaniu sociálneho štátu. Vláda však postupuje tak, že pre niekoľkých postihuje všetkých. To je pre ľavicu principiálne neprijateľný prístup.
Pozerá sa tak na občanov aj západoeurópska pravica? - Medzi pravicou na Západe a našou pravicou sú obrovské rozdiely. Uvediem jeden príklad. Na rokovaniach o vstupe Slovenska do EÚ sme sa dohodli o tzv. prechodnom období na preradenie niektorých výrobkov a služieb do vyššej sadzby dane z pridanej hodnoty. Namiesto toho, aby to nová vláda uvítala, rozhodla sa uvaliť rovnakú DPH na mlieko aj kaviár. Medzi Francúzskom a Bruselom sa vedie ostrá diskusia o zdaňovaní reštauračného stravovania. Pravicová vláda Jacquesa Chiraca zubami-nechtami presadzuje nižšiu daň z pridanej hodnoty na reštauračné stravovanie. Demonštrujú zaň kuchári a majitelia reštaurácií. Zatiaľ nedosiahla, čo chcela, ale vo svojom úsilí pokračuje. Neviem si predstaviť, že by francúzska vláda robila také kroky, aké teraz podniká slovenská.
Takže nemusí to byť len ľavicovosť a pravicovosť reforiem, ale aj otázka politickej kultúry? - Západná pravica – na rozdiel od našej – pochopila, že sa treba usilovať, aby sa v spoločnosti udržal určitý stupeň solidarity, sociálnej súdržnosti. Tieto výrazy sa v západnej Európe nehanbí používať ani pravicový politik. Všetky vlády v krajinách EÚ – ľavicové či pravicové – sa podpísali pod dokument, podľa ktorého je jedným z hlavných cieľov spoločenstva sociálna súdržnosť a znižovanie chudoby. U nás sa o chudobe radšej ani nehovorí, hoci po súčasných opatreniach nám rastie ako huby po daždi.
Odporúčali by ste teda Dzurindovej vláde, aby sa vo svojej pravicovosti pri zavádzaní reforiem krotila? - Naša politická scéna je dnes, žiaľ, nastavená tak, že nevytvára dostatočnú rovnováhu medzi pravicou a ľavicou. Umožňuje vláde presadzovať zámery, ktoré presahujú rámec jedného volebného obdobia, bez dosiahnutia širšieho spoločenského konsenzu. Netvárme sa prekvapene, ak to vyvolá protiakciu. Vláda by mala preto k reformám pristupovať pragmatickejšie a z hľadiska dlhodobých záujmov štátu.
V propagande súčasnej daňovej politiky sa najčastejšie ako vzor uvádza Estónsko. Naozaj by ho Slovensko malo nasledovať? - Nehovorí sa však už o tom, že Estónci stimulujú nulovou daňou iba investície. Pokiaľ sa podnikateľ rozhodne použiť zisk na spotrebu, zaťažuje sa takou istou daňou ako príjem fyzickej osoby. Inými slovami, v Estónsku sa napríklad dividendy zdaňujú ako každý iný príjem. Zrušením ich zdaňovania na Slovensku sa podporuje nadmerná spotreba úzkej skupiny, ktorá z ekonomického hľadiska nie je motorom rastu. Na rozdiel od očakávaní vlády, miera rastu investícií je dva roky po sebe negatívna a nedočkali sme sa zatiaľ ani vyšších investícií na kapitálovom trhu.
Ako je to po niekoľkonásobných zníženiach priamych daní v priebehu štyroch-piatich rokov možné? - To sa pýtam aj ja. Estónsko na rozdiel od Slovenska veľa investuje do vzdelania aj do tzv. informačnej spoločnosti. Zo všetkých transformujúcich sa krajín má najvyšší podiel ľudí s vyšším a vysokoškolským vzdelaním. Navrhované zavedenie školného na Slovensku, rozhodnutie, že štát už nebude uhrádzať študentom od 16 rokov odvody do Sociálnej poisťovne, zvýšenie nákladov na internátne ubytovanie len dokazuje, že pre súčasnú vládu nie je vzdelanie prioritou. Ako chceme v budúcnosti súťažiť, ťažko povedať.
Štrnásť rokov sa už hovorí o transformačných krajinách. Kedy Slovensko konečne stratí tento prívlastok? - Už sa začína hovoriť o posttransformačných štátoch, medzi ktoré sa zaraďuje aj Slovensko. Ale vstup do EÚ neznamená, že sa tento proces úplne skončí. Ukazuje sa, že tí, čo na začiatku tvrdili, že pôjde o dlhodobejšiu záležitosť, sa nemýlili. Bude treba ďalej pokračovať v štruktúrnych reformách a čaká nás transformácia na tzv. poznatkovú ekonomiku. Zďaleka nie je dobudovaný malý a stredný podnikateľský sektor, ktorý je jedným z najdôležitejších faktorov prosperity hospodárstva, stabilizácie spoločnosti a vývoja demokracie.
V čase zásadných hospodárskych zmien sa obyčajne prijímajú aj nepopulárne, priam protiľudové opatrenia. Nebolo by lepšie, keby vtedy ľavicové sily neboli vo vláde? Inak sa môže stať to, čo sa stalo pred dvoma rokmi so slovenskou ľavicou. - Dôvodov, prečo SDĽ vypadla z politickej scény, bolo viacero. Jedným z nich bolo aj to, že nebola schopná vysvetliť rozdiely medzi pravicovými a ľavicovými reformami. Dnes už ľudia možno dokážu posúdiť rozdiely medzi predchádzajúcou a súčasnou vládnou politikou, možno už dokážu odpovedať na otázku, či väčšine prospieva to, čo sa robí dnes, alebo to, čo sa robilo za minulej vlády. Možno keby sme vtedy v reformách urobili viac, zmenšil by sa priestor pre experimentovanie súčasnej vlády. Ale či naozaj, ťažko povedať. Mnohé zákony, napríklad daňové, sociálne, pracovnoprávne, ktoré schválila prvá vláda Mikuláša Dzurindu, druhá Dzurindova vláda zmenila na nepoznanie.
Dajú sa súčasne robiť reformné kroky zľava i sprava aj v takej širokej koalícii ako bola predchádzajúca? - To záleží na ochote hľadať kompromis. Je ho ťažké nájsť, ak sa presadzujú diametrálne odlišné záujmy, alebo ak sa k politickým rozhodnutiam pristupuje z tvrdého ideologického hľadiska. No ak sa do popredia dostane pragmatické hľadanie riešení a verejný záujem, dá sa nájsť východisko. Nazdávala som sa, že výhodou stredo-ľavej vlády bude, že ak sa v nasledujúcom volebnom období zostaví jednofarebná vláda z jednej alebo z dvoch politických strán z predchádzajúceho volebného obdobia, bude to znamenať určitú kontinuitu a nebude dochádzať k radikálnym zmenám. No to sa nestalo. Z minulých reforiem zostala „nedotknutá“ iba banková reforma, respektíve reforma finančného sektora, reforma riadenia verejných financií, prípadne aj reforma daňovej a colnej správy.
Na základe poučenia z predchádzajúceho i súčasného vývoja na Slovensku, ako by sa podľa vás mala uskutočňovať transformácia ekonomiky? - Reformy súčasnej vlády sa zakladajú na učebnicových ultraliberálnych poučkách. Glorifikuje sa súkromný sektor do takej miery, že automaticky všetko, čo je štátne, sa pokladá za škodlivé. Prečo neponechať súťaž medzi štátnym a súkromným sektorom? Neberú sa do úvahy reálne východiskové podmienky a reformy sú protirečivé aj z hľadiska dosahovania cieľov. Ako možno chcieť, aby ľudia akceptovali prácu vzdialenú i niekoľko desiatok kilometrov od bydliska a zároveň zvyšovať cestovné nad únosnú mieru? Značná časť obyvateľstva sa dostáva do pasce: nie je schopná na základe svojej individuálnej iniciatívy prebojovať sa z nižších rebríčkov spoločenského postavenia do vyšších. To je neprijateľné.
Neobávate sa, že ak sa napriek Miklošovým sľubom budú naďalej vyostrovať sociálne problémy väčšiny obyvateľov, môže tu po ďalších voľbách nastúpiť úplne iná politická garnitúra, ktorá akékoľvek reformy, aj tie dobre myslené, celkom zastaví? - Je to veľké riziko, a preto by sa vláda nemala pozerať na riešenie problémov iba z krátkodobého hľadiska. Na okraj spoločnosti sa nedostala len rómska menšina, sme svedkami rýchleho prehlbovania nerovností v spoločnosti aerózie strednej vrstvy. Je to ideálny priestor pre rozličné extrémistické sily. Takéto tendencie môžu ohroziť ďalší demokratický vývoj.
Pokúsil sa už niekto zovšeobecniť skúsenosti úspešnejších transformujúcich sa krajín napríklad v strednej Európe? - Existujú početné ekonomické analýzy transformácie stredoeurópskych štátov, no podrobnejšia sociálna a politická analýza, pokiaľ mi je známe, nejestvuje. Budeme sa musieť spýtať našich aj zahraničných sociológov a politológov, kedy sa na takúto ťažkú prácu podujmú.
V troch krajinách Visegrádskej štvorky sa podieľajú na vláde ľavicové strany. Budú sa dať v budúcnosti využiť ich skúsenosti z reformných procesov? - Múdry človek sa učí na cudzích chybách a cudzích pozitívnych skúsenostiach. Všetky krajiny V-4 začínali s reformným procesom približne v rovnakom čase a zhodnotiť ich výsledky si vyžiada určitý čas. Budeme si napríklad musieť počkať na výsledky skúseností s kapitalizačným dôchodkovým pilierom Maďarska a Poľska, ktoré ho rozbehli pred niekoľkými rokmi. Skúsenosti s ním sú však už známe z Čile a nie sú pozitívne. Inšpirujme sa krokmi českej vlády pri presadzovaní udržateľného rozvoja alebo v zavádzaní informatizácie spoločnosti. Poľská vláda kladie väčší dôraz na vzdelanie, aj keď sa jej darí dosahovať lepšie kvantitatívne ako kvalitatívne výsledky. Prečo by sme sa z toho nemali poučiť? A prečo by sme nemali naskočiť na tú vlnu, ktorá je perspektívnejšia?
Neexistujú ani stretnutia ľavicových odborníkov či praktických politikov, kde by dochádzalo aspoň k dajakej výmene skúseností? - Teraz nie som v politike, a preto sa k tomu neviem vyjadriť. V čase, keď SDĽ bola vo vláde, v Poľsku a Maďarsku vládla pravica. Možno na škodu veci nevládnu vo V-4 jednofarebné vlády synchrónne. Počas môjho pôsobenia v kresle ministerky som mala možnosť niekoľkokrát sa stretnúť s mojimi českými sociálnodemokratickými vládnymi kolegami. Som však presvedčená, že sme si mali vymieňať názory pravidelne a že sa tieto vzťahy mohli inštitucionalizovať. Myslím, že chýba platforma, na ktorej by sa vydiskutovali niektoré spoločné problémy ľavicových strán z postkomunistických štátov.
Čo môže Slovensku priniesť z hľadiska reforiem vstup do Európskej únie? Budú v tom vstupujúce krajiny úplne autonómne, alebo môže Brusel predsa len niektoré experimenty stlmiť? - V sociálnej sfére, zdravotníctve, vo vzdelávaní sa realizujú národné politiky. Existuje niekoľko direktív, ktoré pre ne utvárajú rámcové pravidlá, ako aj tzv. otvorená metóda koordinácie. Teda proces, v ktorom sa formulujú spoločné ciele, monitorujú dosiahnuté výsledky a prijímajú odporúčania pre jednotlivé členské štáty. Aj Slovensko sa ako kandidátsky štát zapája do tohto procesu. To, či národná vláda odporúčania EÚ prijme a urobí korekcie vo svojej politike, však závisí len od nej.
A pokiaľ ide o ekonomiku a hospodársku spoluprácu? - To už je niečo iné. Existuje jednotná politika trhu, ktorej nedodržiavanie sa sankcionuje. Ako príklad možno uviesť nedodržanie pravidiel hospodárskej súťaže alebo štátnej pomoci. Manévrovací priestor národných vlád je tu presne vymedzený a bezprostredne z jeho rámca nemožno vystúpiť.
Ľudia dúfajú, že vstup do únie prinesie Slovensku určitý poriadok v ekonomickej a vôbec v celej spoločenskej sfére. Nie sú to ilúzie? - „Poriadok“ nevznikne z jedného dňa na druhý. Bude to zložitý a nerovnomerný proces. Je zrejmé, že EÚ bude pod mikroskopom monitorovať používanie európskych finančných zdrojov a že korupcii tu ruže nepokvitnú. Hoci si podľa najnovších výskumov eurobarometra väčšina Európanov myslí, že sa európske peniaze nevyužívajú dostatočne čistým spôsobom. No a čo korupcia inde? Použije sa aj na ňu dlhý bič? Som skeptická: na boj s ňou neexistuje politická vôľa a, žiaľ, ľudia si na ňu zvykli a iba mávnu rukou. Korupciou sa „živí“ iba Transparency International a protikorupčná jednotka na úrade vlády, ale tým sa to aj končí.
Aké sú vzťahy medzi Európskou hospodárskou komisiou OSN a Európskou úniou? - Súvisí to s celkovými vzťahmi medzi EÚ a Organizáciou spojených národov. Únia pred niekoľkými mesiacmi prijala dokument o spolupráci medzi EÚ a OSN. V ňom sa jednoznačne a nie po prvý raz postavila celou svojou autoritou za OSN. Únia je najväčším podporovateľom OSN vo všetkých jej iniciatívach. Či už ide o udržateľnosť rozvoja, o podporu rozvoja informačnej spoločnosti, o riešenie problematiky starnutia či zdravia.
Neprejavujú sa v týchto vzťahoch tradičné rozpory medzi bohatým Severom a chudobným Juhom? - Do určitej miery áno. EÚ je však najväčším donátorom rozvojových krajín z hľadiska percentuálneho vyjadrenia HDP a prijala záväzky naďalej zvyšovať pomoc Juhu. Na druhej strane najväčšou pomocou pre rozvojový svet by bolo zrušenie dotácií poľnohospodárstvu v štátoch EÚ, ktoré sa stále odkladá.
V niektorých prieskumoch verejnej mienky o možných kandidátoch na post prezidenta Slovenskej republiky figurovalo aj vaše meno. Prečo ste sa rozhodli, že sa nebudete uchádzať o túto funkciu? - Chcela by som sa poďakovať tým, ktorí mi v niektorých prieskumoch dali svoj hlas. Pôsobím v zahraničí, zostávam na poste výkonnej tajomníčky EHK OSN aj v druhom funkčnom období a nemôžem preto kandidovať na prezidentku republiky.
S hosťom Slova sa zhováral Branislav Kuruc
Autor je stály spolupracovník týždenníka SLOVO
