Reklama
Reklama

Trpký hedonizmus dneška

Niekto číta literatúru, niekto chodí do divadla a niekto, hoci to znie neuveriteľne, počúva rozhlasové hry. Ak pripustíme, že k rádiu vo štvrtok večer zasadne iba 0,5 percenta slovenskej populácie, aj tak je to neuveriteľných 25 000 poslucháčov. Ktorá kniha sa môže v súčasnosti porovnať s ciframi, akými disponujú médiá?
Počet zobrazení: 729
18-m.jpg

Niekto číta literatúru, niekto chodí do divadla a niekto, hoci to znie neuveriteľne, počúva rozhlasové hry. Ak pripustíme, že k rádiu vo štvrtok večer zasadne iba 0,5 percenta slovenskej populácie, aj tak je to neuveriteľných 25 000 poslucháčov. Ktorá kniha sa môže v súčasnosti porovnať s ciframi, akými disponujú médiá? Napriek tomu sa v denníkoch reflektujú knihy, premiéry muzikálov, filmov, sem-tam divadiel, no o mediálnej dráme nepadne ani jedno hodnotiace slovo. Keďže televízia nevyrába pôvodné slovenské inscenácie, je pochopiteľné, že niet o čom písať ani uvažovať. Ale Slovenský rozhlas ako jediné médium ešte neustúpil od vysielania rozhlasových hier i napriek neustálemu náporu komerčnej sféry. Možno povedať, že ostal poslednou mekkou dramatických umelcov (okrem niekoľkých chabých divadelných pokusov). Ak sa dramatické umenie nevytrhne zo spoločenského a kultúrneho kontextu, ak sa neskúma oddelene od ostatného okolitého diania, ak sa pokladá za jeho prirodzenú súčasť, potom sa nemožno čudovať, že pri jeho vnímaní sa pociťuje energia nabíjaná a čerpaná zo súčasnosti. Žiadne umelecké dielo nedokáže tak promptne zareagovať na najnovšie trendy v myslení, v názorovej sfére i konaní človeka ako mediálna dráma, teraz iba rozhlasová hra. Ráta pritom s rizikom, chybou, omylom, nedôslednosťou, lebo nemá k dispozícii čas na overenie stálosti hodnôt existujúcich v určitom čase. A tak často preberá vzory správania, hodnotiace normy fungujúce v danej chvíli a predkladá ich ako všeobecný a prijatý normatív neuvedomujúc si, že môže ísť o veľmi úzky výsek či odraz názorov iba jednej sociálnej skupiny, jednej kultúry, jedného zoskupenia. Uvedená „hrozba“ aktuálnosti mediálneho umenia je zároveň aj jej prednosťou. Poslucháči sa ešte stále radi pozerajú do nastaveného zrkadla i za cenu, že je krivé. Postmoderné tendencie v umení i politická inklinácia k širšiemu ako iba štátnemu či národnému kontextu však pravdepodobne prinúti aj mediálnych tvorcov prekročiť úzky záujmový rámec a prijať európske dimenzie. Stalo sa už pravidlom, že autori rozhlasových hier určených predovšetkým dospelým príjemcom prispôsobujú obsah svojich prác požiadavkám poslucháčov, inokedy zase objednávke samotnej rozhlasovej redakcie alebo aj osobnému vkusu toho-ktorého dramaturga. Takže odvysielaná vzorka rozhlasových hier za isté obdobie nie je iba mechanické zoradenie ponuky, ale mal by to byť odraz cieľavedomej dramaturgickej koncepcie. Čo sa dá odčítať z niekoľkých pôvodných hier slovenských autorov určených dospelým v prvom štvrťroku 2004? To, akým smerom kráča rozhlasová hra, alebo aké je záujmové smerovanie autorov, aká je taktika dramaturgie? Na tieto otázky nech sa čitateľ tohto článku pokúsi zodpovedať sám.

Človek humanista Osvald Zahradník patrí ku kmeňovým rozhlasovým autorom. V poslednom čase sa väčšmi zameriava na písanie seriálu Králikovci, ale nezanevrel ani na rozhlasovú hru. V hre Havária (réžia J. Strnisková) sa okrem iných konfliktov a súčasných problémov sústredil na osud telesne postihnutého človeka. Ide o hudobníka - umelca, ktorý je po havárii pripútaný na invalidný vozík. Fenomén zdravotného postihu sa v rozhlasových hrách sporadicky využíva z rozličných dôvodov (napr. P. Gregor v hre Potkan ním zdôraznil citové odcudzenie v manželstve), ale najmä na vyvolanie citovej reakcie príjemcu. V tomto prípade si ním autor vypomohol pri stavbe pozitívnej zložky príbehu, ktorý sa zameriava na neduhy dneška. Autor známy tým, že dokáže nielen navodiť konflikt, ale ho aj výrazne dramaticky vyťažiť, najprv rozbieha „akoby“ krimipríbeh – hľadanie vinníka autonehody, čím nastaví poslucháča na aspekt vzrušenia. Potom priberie psychologizáciu, až napokon skončí pri realistickom zobrazení obyčajných praktík novodobých zbohatlíkov, schopných prekryť peniazmi vinu, takmer vraždu i telesné postihnutie nevinných účastníkov nehody. Aby amorálny profil predstaviteľov skorumpovanej „spravodlivosti“, podnikateľov a ich prisluhovačov vynikol a nútil príjemcu vytvoriť si k nim odmietavý postoj, na to potreboval ideálnych ľudí, ktorým všetko vychádza i bez porušovania zákona. Manželia - hudobníci a ich pozitívny postoj k životu boli dostatočným opozitom k fungujúcemu zlu. Ostrý kontrast, polarita medzi uvedenými typmi navodzuje dojem populárneho diela. Populárne prvky v štruktúre výstavby textu boli postrehnuteľné pri nadužívaní charakterizačných prostriedkov konania postáv (napr. manželia prežijú úraz, ale aj stratu očakávaného dieťaťa, traumu z budúcej existencie, podvody pri vyšetrovaní atď.). Tie síce pomôžu vyšpecifikovať a zvýrazniť isté morálne (pozitívne i negatívne) posolstvo, ktoré však nie je podložené vnútorným prežívaním a bojom s krutou realitou. Nesporne ide o zaujímavý dramatický príbeh s humánnym vyústením, predsa mu však chýba hlbší ponor, čo obmedzený priestor rozhlasovej hry neposkytuje (alebo je to vplyv z autorovho pôsobenia v seriálovej tvorbe?). Ale postava postihnutého muža je v slovenskom kontexte (a nielen umeleckom) unikátna svojím zmierlivým postojom k zlu, nešťastiu, násiliu, podvodu. V spoločnosti množstva negatívnych príkladov pôsobí blahodarne a prekvapujúco.

Smer – nahor! Smerom hore sa kráča ťažko, vyžaduje si to odriekanie, vynaloženie značnej námahy, ale za ten pohľad nadol to stojí. Práve ste si prečítali lajtmotív tragifrašky Ľubomíra Stančeka Životopisy svätých (réžia Martin Bendik). Osvedčený autor satirických frašiek a veselohier neopustil ani tentokrát obľúbenú parketu. Ak platí, že umenie je aj nadsázka, potom Stančekovou silnou zbraňou je práve tento prostriedok a ešte irónia, satira, absurdita, ale na počudovanie až príliš priamočiare a účelovo zostrojené postavy, obdarené menami (Juraj Svatý, Boss, Načaľnik, Docent, Bača, Pľajboj) a vlastnosťami dnešného i socialistického „podsvetia“. Agentúra „Elita národa“ za značný bakšiš zabezpečuje ľuďom bez pamäti a svedomia postup nahor medzi celebrity. Zjednodušený, otvorený princíp odkrývania negatívnych stránok politického života prislúcha síce fraške, ale neumožňuje vytvoriť typy, ktoré by boli platné aj po desaťročiach (ako napr. u Moliéra). Dnešná doba je zrejme prirýchla na to, aby istý jav nadobudol všeobecnú platnosť. Avšak princíp, z ktorého vyrastá „elita národa“, je dostatočne zmapovaný a pomenovaný. Spojenie mafiánov s komunistami, resp. ich vzájomné prerastanie prekryje všetky hlasy svedomia a kritériá kladené na človeka s istým postavením v spoločnosti. Prirodzene, že autor si nezabudol podať aj kvázivlastencov, kváziinteligentov, „panny“, literátov atď. K vtipným patrí celkom nová interpretácia básne P. O. Hviezdoslava Pozdravujem vás lesy, hory: „Nikto nikdy nemal odvahu prečítať tie verše tak, ako sa majú čítať. Ani za Masaryka, ani za Slovákštátu, ani za socializmu... A je v nich všetko. Pozdrav vznikol ako kontrapunkt medzi otrasným Miškolcom a nádherným rodným krajom, kde takéto problémy neexistovali (detská spomienka na Miškovec, kde Paľko nevedel nájsť WC)... Doma stačilo skočiť za borievča a už duša spievala... Pozor, kľúčové slová... Tlak voľ-ne-je! Za kríčkom, borievčaťom, lieskou...“ A na záver recept, ako sa stať elitou národa, celebritou: „Čím viac kričať, čím viac klamať, čím viac hrabať! A stále si pestovať, zveľaďovať a hýčkať svoju svätožiaru!“ Ak si porovnáme postup nahor napr. v Kalinčiakovej Reštavrácii či v Jesenského Demokratoch, ľahko zistíme veľký skok vpred v nadobúdaní nových metód a metodík v lezení na vrcholy, ale aj pokles nápaditosti v spôsobe ich zobrazenia. V Stančekovom prípade to možno zapríčinil aj veľký, na rozhlasovú hru dosť netypický rozsah, umožňujúci rozmelniť zámer na drobné. Ale našinec sa teší každej veselšej odrobinke zo stola našich tvorcov. A keďže niet veľmi s čím porovnávať, musíme sa „vytešovať“ a uspokojiť so Stančekovou hrou. Najsilnejšiu hodnotu v pertraktovanej tematickej oblasti mala hra Jozefa Lenharta Exit (réžia Martin Kákoš). V súťaži SRo o najlepšiu pôvodnú rozhlasovú hru v r. 2002 získala prvé miesto. Ak by bolo potrebné udeliť cenu za rozhlasovosť, potom Lenhartova hra disponuje všetkými znakmi špecifického rozhlasového tvaru. Odohráva sa v rozhlasovom štúdiu, disponuje patričnou zvukovou razanciou i nárokom na herecký prejav, využíva výrazové prostriedky rozhlasového štúdia – systém rozhlas v rozhlase (resp. mohli byť lepšie využité, keby realizácia bola vynachádzavejšia). Na konci sa poslucháč síce dozvie, že išlo o živé vysielanie, ale počas dialógu medzi matkou a dcérou to nebolo dosť markantne naznačené. Odhliadnuc od nedotiahnutých počinov realizácie (teda i réžie, lebo hlasy dvoch protagonistiek, medzi ktorými mal byť aspoň 30-ročný rozdiel, sa vo vypätých polohách značne približovali a poslucháč strácal miestami orientáciu) bola Lenhartova hra krutou výpoveďou o stave ľudských vzťahov i ľudského vnútra (nechcem povedať duše, pretože v danom kontexte chýbala). Matka, rozhlasová redaktorka, osamelá žena, ktorá vychováva dve deti, v danej dramatickej chvíli zistí, že jej život je prázdny, jej láska a starostlivosť sú chápané ako násilnosti, preto spôsobujú iba bolesť a žiaľ. Dcéra, pociťujúca nedostatok záujmu zo strany matky, drsne a nevyberaným spôsobom hodnotí rodinný i osobný život svoj i svojich rodičov. Odcudzenosť, netolerantnosť, ľahostajnosť sa dopĺňa hlásaním slobodného, ničím a nikým neobmedzovaného života, ktorý na rozdiel od klasického chápania hedonizmu, užívania svetských slastí s radosťou a pôžitkom sa tu mení na nočnú moru, na pocit viny a vyprázdnenosti života. I keď autor pracuje s nadsázkou, predsa len krutosť vo vzťahoch oboch žien odkazuje na existujúce reálne citové i vzťahové prvky, ktoré sa za posledných desať rokov značným spôsobom deformovali. Lenhart ich pomenoval veľmi presne, hoci na to použil drsný, nepríjemná a neženský slovník. Obsah bol v úplnom súzvuku s funkčne použitými neštandardnými jazykovými prostriedkami. Ich drsnosť podčiarkla ďalší dobový znak – stratu ženskosti súvisiacu so stratou citovej sféry. Lenhartovo dielo sa výpovednou hodnotou zaraďuje k popredným rozhlasovým kreáciám posledných rokov.

Aktualizovaná história Návrat do minulosti nie je v dnešnom umení ničím novým. Autorom poskytuje témy i priestor na nepriame vyjadrenie súčasných problémov. Túto možnosť využili dvaja autori. Mojmír Groll je dlhodobým prispievateľom a pisateľom rozhlasových hier. Často sa vracia do minulosti a už viackrát sa mu podarilo upozorniť na neduhy z histórie, z ktorých by sa malo ľudstvo poučiť. Nebolo to inak ani v hre Vavríny pre Vergília. Porušovanie zákonov v mene moci, prisvojovanie si výsledky práce iných, tyrania atď., to všetko síce existovalo za čias cisára Octaviána a jeho dvorného básnika Vergília, ale ak by si vyzliekli svoje tógy, ľahko v nich spoznáte mecenášov a mocipánov dnešnej doby. Eva Križková pristúpila k biblickej téme z trochu iného konca. Nechala sa inšpirovať postavou Salome a pokúsila sa nájsť paralelu medzi jej vzťahom k Jochanaanovi a osudom dnešných mladých ľudí. Postmoderný postup nového zvýznamnenia starej témy jej poslúžil síce na spestrenie zvolenej problematiky (dala si záležať na kvetnatom jazyku starovekých postáv), ale pravdu povediac paralelne vedený príbeh súčasných mladých ľudí mohol existovať aj bez Salome. Jej ozvláštnený vzťah k Jochanaanovi pôsobil značne ilustratívne, i keď sa autorka veľmi snažila zvrátiť civilnosť prejavu, a tak zdôrazniť autorský zámer smerujúci k zobrazeniu morálneho kreditu dnešných mladých ľudí. Odcudzenosť, ľahostajnosť, striedanie nudy s hnusom, snaha užívať si, uchmatnúť čo najviac ponúk tohto života je na prvý pohľad evidentná definícia, ktorú kdesi v pozadí narúša postoj mladej ženy vyznačujúci sa pozitívnou inakosťou v hierarchii hodnôt. Je to však málo na vyváženie toho ostatného, čo je príznakovejšie, čo funguje v správaní a myslení mladých ľudí. Ani milujúca Salome tento obraz nevylepšila. Autorka naznačila možnosť, ktorú tvrdohlavo dnešné umenie odmieta, že aj pozitívny príklad môže byť pre mladého človeka aspoň zaujímavý, ak nie vzorový. Umenie vo svojej podstate reflektuje myslenie a cítenie svojej doby. Ani dráma sa tejto skutočnosti nevyhýba. Dramatické dielo však okrem toho, že odovzdáva isté posolstvo, umožňuje príjemcovi vytvoriť si konkrétny vzťah k zobrazovanej udalosti, príbehu, postavám. V tom spočíva sila a pôsobivosť mediálnej kultúry, preto nemožno prechádzať okolo nej bez povšimnutia. Aj krátka ukážka z poslednej tvorby SRo potvrdila, že obraz sveta v mediálnej dráme nevypovedá síce priaznivo o našej dobe, ale zároveň zrkadlí odraz reality, môže byť poučný a podľa W. Welscha, ak sa často opakuje, môže mať aj anestetický účinok.

Autorka je riaditeľka Ústavu literárnej a umeleckej komunikácie v Nitre

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Mobilné telefóny a príslušenstvo
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama