Neprebudená ľavica

Doslova úsmev na tvárach nielen politológov, ale i bežného občana so zdravým sedliackym rozumom, museli vyvolať závery, ku ktorým dospel republikový výbor Strany demokratickej ľavice (SDĽ) po analýze „úspechu“ ich ľavicového prezidentského kandidáta banskobystrického primátora Jána Králika. Republikový výbor SDĽ sa utvrdil v tom, že Králikova prezidentská kampaň splnila svoj cieľ. Predseda SDĽ Ľubomír Petrák ocenil Králikove vysoké nasadenie v kampani a jeho predstavovanie ľavicových myšlienok pre spoločnosť. Pripomeňme, že Králik získal v prvom kole voľby hlavy štátu od občanov 15 873 hlasov čo predstavuje 0,79 percenta a spomedzi 11 uchádzačov skončil siedmy. Možno práve to, že skončil siedmy pred uchádzačmi, ktorých hádam okrem rodiny a pár recesistov nepodporila počtom hlasov ani malá dedinka, vzbudilo u SDĽ zdanie falošného úspechu. SDĽ mi pripadá ako zaspatá strana, ktorá zabudla, že od svojho vzniku až do roku 2002 v parlamente reálne ovplyvňovala vrcholnú politickú scénu. V parlamentných voľbách v roku 1998 získala priazeň od takmer polmilióna voličov, čím získala 14,66 percenta (zdroj Štatistický úrad SR). Dnes jej republikovému výboru úplne stačí smiešnych vyše 15-tisíc hlasov. Strane, ktorá dokáže slušne zamiešať karty na regionálnej úrovni. Svedčia o tom výsledky posledných volieb do samosprávy, kedy SDĽ podľa mnohých štatistických ukazovateľov predbehla vládnucu SDKÚ. Má 128 starostov obcí, primátorov miest, starostov mestských častí. Podiel poslancov zvolených do obecných, mestských, miestnych zastupiteľstiev je podľa Štatistického úradu 7,53 percenta. I napriek prepadu v parlamentných voľbách. Tragikomickú situáciu v SDĽ vystihuje výrok Petráka na margo Králikovej kandidatúry: „Mal všetky predpoklady, aby sa mohol stať prezidentom SR, akurát nemal dostatočnú podporu voličov“. Výrok vysvetľujúci totálnu zaspatosť ľavičiarov. Bez podpory voličov to môžu rozpustiť. V politike sa hrá v prvom rade o občanov, o ich priazeň demokratických voľbách. SDĽ môže mať vo svojich radoch odborníkov, akých nemá žiadna iná strana, najlepšie vypracovaný program, avšak bez podpory voličov je jej to nanič. Už prvák na politológii vie, že na Slovensku je politika o vodcoch a známych tvárach. Skúškou pre vodcu sú voľby. Fiasko v zabehnutých demokraciách a stranách znamená abdikáciu lídra a vyvodenie dôsledkov, nájdenie skutočných príčin a nie uspokojenie sa s plačom nad rozliatym mliekom. Treba hľadať riešenie, ako uspieť. V súčasnosti, kedy sociálnodemokratické a ľavicové myšlienky a spôsoby riešenia by mohli odbornou argumentáciu zmierniť dopady pravicových reforiem na dôchodcov, študentov a sociálne slabšie skupiny, sa SDĽ uspokojí s totálny prepadom ich ľavicového kandidáta. Ak SDĽ stačí, že Králik bol v šotoch a diskusiách slušný, neopil sa, nikomu vulgárne nenadával, neurážal, tak to je pre stranu s takou minulosťou strašne málo. To je predsa samozrejmosť. Ostáva otáznikom, prečo SDĽ nevsadila na niekoho mladšieho, kto by prezentoval aktuálne ľavicové myšlienky, pritiahol voličov s ekologickým cítením, bol nádejou pre mladé rodiny i dôchodcov, pričom získal podporu roztrieštenej ľavice. Králik totiž neprekročil tieň banskobystrického primátora, pretože počet získaných hlasov by mu stačil akurát na udržanie lokálneho postu. Netreba zabudnúť, že v prípade teoretického postupu do druhého kola by mu jeho nepriatelia nedali šancu. Tí nezabudli na kauzu banskobystrickej historickej radnice, ktorú opravovala firma s prepojením na brata jeho predchodcu Igora Presperína. Po rekonštrukcii radnice, do ktorej mesto vrazilo stovky miliónov, je narušená statika budovy a už niekoľko rokov sa zrejme radní páni modlia, aby do budovy udrel blesk. Všetci zainteresovaní sú síce čistí, oficiálne vyšetrovanie nič nezistilo, ale banskobystričania stále nechápavo krútia hlavami. Králik v tom čase sedel vo finančných kontrolných orgánoch mesta. Takže následne ako primátor musel žehliť obrovské dlhy mesta. Žiaľ, v minulosti silnej strane SDĽ pri takomto prístupe hrozí len spomínať pri poháriku na zašlú slávu a pozerať sa na pravicové ťaženie na Slovensku, hoci ľavica i zelení v Európe nie sú len štatistami. Autor je stály spolupracovník týždeníka SLOVO