Novinári v putách, alebo kto je vlastne priateľom USA?
V najnovšom čísle spravodaja Slovenského syndikátu novinárov Fórum, sa sa objavila správa z Frankfurter Allgemeine Zeitung, ktorá nedávno ušla našej pozornosti. Pritom za komentár rozhodne stojí. Ak sa vládni a vojenskí činitelia USA teraz zúfalo a neveľmi úspešne snažia v Iraku dokázať, že bezprecedentné zaobchádzanie s domácim obyvateľstvom nebolo vykonávané s vedomím veliteľov a politikov, tak nasledujúca príhoda voči novinárke z „najvernejšej spojeneckej krajiny“ naznačuje, že paranoja mnohých Američanov dosahuje obludných rozmerov. Alebo inak - aj Júliusa Fučíka Gestapo síce mlátilo ako žito, no nič nepísal o tom, že by nacisti používali niektoré praktiky, dnes „samozrejmé“ u mocenských orgánov v tzv. najdemokratickejšej krajine sveta... Najprv si prečítajme (viď text v kurzíve) opis udalosti zo seriózneho a nezávislého zdroja. Koniec koncov, nie je nám známa akákoľvek výhrada dotknutej strany voči napísanému. Bez novinárskeho víza V putách Pod týmto titulkom uverejnil nemecký denník Frankfurter Allgemeine Zeitung (FAZ) 10. mája článok britskej novinárky Eleny Lappinovej o zatknutí a strastiplných peripetiách, ktoré prežila v USA, keď vystúpila v Los Angeles z lietadla. Novinárka, ktorá pracuje pre známy Guardien, netušila, že novinári - aj britskí, z krajiny najvernejšieho spojenca USA - potrebujú tzv. novinárske vízum, ak sa u imigračného pracovníka priznajú k svojmu povolaniu. „Keby som bola povedala, že idem ako turistka na návštevu k známym, boli by sa na mňa milo usmiali, a pustili by ma“, píše britská novinárka. Ďalej popisuje ponižujúce zatknutie, nasadenie pút, 26 hodín v cele... A to všetko 3. mája, keď novinári na celom svete oslavovali sviatok slobody tlače. Najnovší prípad zatknutia novinárky v USA spomíname zámerne, aby sme pripomenuli našim kolegom, že pri cestách za veľkú mláku im nestačí obyčajné turistické vízum. Povinnosť mať novinárske vízum platí v USA od marca 2003, od ustanovenia nového ministerstva pre domácu bezpečnosť. Iba na letisku v Los Angeles bolo v roku 2003 zatknutých 12 novinárov a ďalších stihol takýto osud na iných amerických letiskách. (red) Ako teda veci komentovať - pokiaľ je nejaký dlhší komentár vôbec potrebný ? V prvom rade nejde o prvý podobný prípad. Už pred siedmimi rokmi uverejnila slovenská novinárka vtedajších Roľníckych novín, Eva Lukáčová, svoje príhody zo získavania víza do USA, kde ju pozvala istá firma. „Problém“ bol, že táto spoločnosť sídlila v New Yorku. Štýl pohovoru s uchádzačkou o vízum na bratislavskej ambasáde, bol prekvapujúci. Úradník sa akoby ani nesnažil skrývať svoju zaujatosť. Veď čo si myslieť o argumente „pracujete v novinách pre farmárov - ale prečo chcete íst do N.Y., veď tam žiadne farmy nie sú“, a pod. Nehovoriac o „kilometrovom“ vízovom dotazníku, o ktorom USA nikdy nepriznali, kde veľmi podrobné informácie o žiadateľoch - samozrejme aj tých odmietnutých - končia. Ťažko možno pochybovať, že niekde inde, ako natrvalo v počítačoch vládnych agentúr. Skrátka, mladá vzdelaná a slobodná žena nemala na vízum šancu. Zatajovať fakt, že State Departement poslal príkaz „sekať“ počty a profil uchádzačov o návštevu krajiny, je síce nesporne právom štátu - lenže rovnako nechutným a farizejským, ako napr. známe americké predpisy, podľa ktorých sa smiete opíjať na verejnosti - ale len ak máte fľašu zabalenú v nepriehľadnom sáčku... Aktuálny príklad útrap britskej žurnalistky, hovorí veľa. Napríklad o absolútnom nerealizme terajšej mocensko - politickej garnitúry USA. Takýmto štýlom totiž dosahujú len jedno - neustále zvyšujú počty ľudí, cítiacich stále silnejšiu averziu voči Amerike. A proti masám nazlostených a často schopných a šikovných nepriateľsky zmýšľajúcich jedincov, nemá v konečnom dôsledku nijakú šancu ani najprepracovanejšia bezpečnostná sústava. Ktorá naviac postupne mení vlastný štát na neslobodný policajný systém. Jediná šanca, ako z tohto hrozného bludného kruhu vybŕdnuť, je začať spomínané počty na USA právom „nasratých“ ľudí, postupne znižovať. Pričom začať sa musí so sebareflexiou v celonárodnom meradle. Zatiaľ ale za „veľkou mlákou“ denne vidíme skôr pravý opak toho. Text bol uverenený na Britských listoch www.blisty.cz
